ívu, ktorý nedávno oslávil šesťdesiat rokov svojej existencie. Už teraz premýšľa, kto sa na ňu bude na pódiu o desať rokov pozerať. ZUZANA POKORNÁ je možno jediná primáška široko-ďaleko, no vôbec sa netvári ako hviezda.
Od koľkých rokov hráte na husliach?Narodila sa v Bratislave. V roku 1992 ukončila štúdium na konzervatóriu, hudobný odbor. Študovala hru na husliach v triede profesorky Márie Karlíkovej. Najprv pôsobila v orchestri umeleckého súboru Lúčnica, neskôr v orchestri bratislavskej Novej scény, v orchestri ľudových nástrojov Slovenského rozhlasu v Bratislave. V Slovenskom umeleckom kolektíve pôsobí natrvalo od januára 1998, v roku 1999 sa stala primáškou. Má tri deti, študuje externe právo na Právnickej fakulte v Trnave.
Asi od piatich. Viem, že som ešte chodila do škôlky, keď mi to už pchali do rúk.
Sú podľa vás husle ťažší nástroj ako iné?
Dosť dlho trvá, kým z nich človek dostane troška kultivovaný tón. Na rozdiel od klavíra, kde stačí stlačiť klávesu a tón vylezie. Nechcem sa dotknúť klaviristov, ale husle sa treba najprv naučiť držať, potiahnuť slákom. Na začiatku vždy počuť len „škrípajúce dvere".
Vás bavilo cvičiť alebo vás museli nútiť?
Pamätám si to tak matne. Tak, ako všetko nové dieťa baví, aj mňa zo začiatku hranie bavilo. Ale potom bolo treba zabrať a prišlo dosť dlhé obdobie, keď som na husle nechcela chodiť. Každý deň som prosíkala našich, nech ma odhlásia. Dodnes s úsmevom spomínajú, ako som ich po úspešnej premiére prosila: „Odhláste ma z huslí!"
Rodičia na niečo hrali?
Otec chodil na konzervatórium, študoval hru na pozaune, ale zo zdravotných dôvodov štúdium neukončil. Predtým hrával na čelo, ale to tiež nedoviedol do profesionálneho konca. Dlhé roky s maminou spievajú v speváckom zbore mesta Bratislavy, spoznali sa v speváckom zbore Lúčnice. A spievajú dodnes, hoci sú už obaja na dôchodku.
Takže k hudbe ste mali blízko.
Hoci sa rodiča nevenovali hudbe profesionálne, muzika sa u nás doma vyskytovala. Mamina robila v administratíve a otec pracoval zhodou okolností dlhé roky tu v SĽUK-u, ale na investičnom oddelení.
Koľko hodín denne ste venovali cvičeniu?
No, vždy sa dá viac. Nebola som z tých detí, ktoré dobrovoľne veľmi dlho cvičia. Čo bolo treba, som si spravila, a už sa mi viac nechcelo. Ale keď som sa rozhodla ísť na konzervatórium, tam už sa bolo treba chystať a začať robiť serióznejšie. Takže asi tie tri hodiny denne som venovala príprave.
Boli ste typ žiačky, ktorá si aj doma spontánne zahrá, čo jej napadne, alebo len povinné skladby?
Uf. Spontánne... (Smiech.) Z času na čas áno. Ale ak by sme sa azda chceli baviť o nejakej mojej vlastnej tvorbe, tak nič také nebolo. A to, čo človek nemusí, ho vždy viac baví, ako to, do čoho ho nútia, čo je v osnovách. Bavila ma hlavne Čečinka, teda súbor, do ktorého som chodila. Na hodinách v škole sa cvičili etudy a nejaký prednes, ktorý sa driloval neviem ako dlho, a jediné ovocie z toho bolo, že som to na nejakom koncertíku odpidlikala. V Čečinke sme boli partia a bol fajn pocit, že konečne sa moje hranie uplatnilo v praxi, v naozajstnej hudbe.
Máte tri deti. Chodia do základnej umeleckej školy?
Staršie dve „úspešne" skončili po štyroch rokoch ZUŠ. Myslela som si, že ich to chytí, ale nestalo sa tak. Aj keď pedagógovia sa vždy vyjadrovali: Áno, šikovní sú, keby chceli, tak by mohli. Skúšala som to s nimi aj po dobrom, aj po zlom. Výsledok je, že aspoň vedia, čo sú noty. Syn chodil na klavír, staršia dcéra na husle a najmladšia dcéra chodí tiež na husle. Len aj pri nej badám, že lenivosť víťazí. Pritom, niežeby nemala talent. Obe dievky tiež spievajú a tancujú v detskom folklórnom súbore Čunovský kŕdeľ.
Zuzana Pokorná s manželom a tromi deťmi na dovolenke. Mať tri deti, byť primáškou
a popritom študovať externe právo považuje za celkom prirodzené.
Vy ste inklinovali odmalička k ľudovej hudbe?
Neviem prečo, ale áno. Hoci doma sme nepočúvali len folklór, tatko si vždy rád v nedeľu poobede ľahol na gauč a pustil si Čajkovského husľový koncert. To sme ešte bývali v paneláku a pamätám si, ako spodní susedia klopkali na radiátor, aby to stíšil.
Hranie ľudových pesničiek na husliach je iné ako hranie vážnej hudby, nie?
Jednoznačne je to iné. Využívajú sa iné prvky, iné výrazové prostriedky ako pri interpretácii klasickej hudby. Také, ktoré sa možno v klasike považujú za nekorektné - jednoducho, je to iný spôsob hrania. Aj vo folklóre je však veľa štýlov .
Je ľudová hudba temperamentnejšia ako vážna?
Nedá sa povedať, že by klasika nebola temperamentná. Ale určite je folklórna hudba živelnejšia, zemitejšia, pravdivejšia. Možno spôsob, akým sú v nej vyjadrené pocity, mi je bližší. Klasiku hrajú všetky orchestre na celom svete, aj keď každý orchester trocha ináč. No naša ľudová hudba sa hrá len tu - je to niečo, čo inde neexistuje, a tým sme jedineční. Aj preto ma zaujíma. Je podľa mňa našou povinnosťou sa ňou zaoberať. Ja to robím rada. Je to pre mňa aj forma vlastnej identifikácie.
Kedy ste prišli do SĽUK-u?
Veľmi dávno. Teda pre mňa dávno. Nie ako muzikant, chodila som tam ako dieťa, za otcom do práce. Robil práve v SĽUK-u, v rusovskom kaštieli. Ten je teraz zatvorený, údajne pre rekonštrukciu, ktorá však zjavne neprebieha. Pamätám si točité schody, veľké priestory, vysoké stropy a rytiersku sálu.
A odkedy tu hráte?
Do SĽUK-u som nastúpila v januári 1998. Ešte nie ako primáška, hrala som najprv neprávom podceňované druhé husle. Kapelu primášoval Peter Uličný. Ten po roku odišiel a kapela ostala na krátky čas bez primáša. Jej vedenia, nie však primášovania, sa ujal Štefan Molota, ktorý bol dlhoročným koncertným majstrom Orchestra ľudových nástrojov Slovenského rozhlasu.
Je tiež renomovaným upravovateľom slovenských ľudových piesní. Práve on ma presvedčil, že by som to mala skúsiť, že na to mám. Zásadnou mierou prispel k tomu, čo a ako dnes hrám - teda nielen ja, ale celá naša kapela. Mám veľmi pekné spomienky na prácu s ním, a najmä na nahrávanie cédečiek v koprodukcii s Forzou. Rada by som mu za to vyjadrila vďaku.
Mimochodom, priestory kaštieľa v Rusovciach patrili SĽUK-u už dávno, objavili sa aj vo filme Rodná zem.
Áno. V novej budove, ktorá sa nachádza v parku neďaleko kaštieľa, sídli SĽUK od osemdesiatych rokov. Ale keď som tam chodievala za otcom, nesnívala som o tom, že raz tam prídem ako primáška, ani mi to nenapadlo. Veď to bolo ešte v čase, keď ma ani husle nebavili. Proste som tam len tak chodila, ako chodievajú deti s rodičmi do práce, keď ich nie je kam dať v lete cez prázdniny.
S husľami som prišla do SĽUK-u v poslednom ročníku konzervatória, na polovičný úväzok. Pendlovala som vtedy medzi SĽUK-om a školou. Začala som však v Lúčnici, čo bolo prvé teleso, v ktorom som hrala mimo školy. Vtedy na to musela dať škola povolenie. Bol problém hrať v nejakom telese a v takom, ktoré nehralo klasiku, to bolo takmer úplne vylúčené. Za to mohli byť v škole vážne sankcie. Malo to teda sladkú príchuť zakázaného ovocia.
To je zvláštne, škola by predsa mala hranie podporovať.
No nie je hranie ako hranie. Dnes to na jednej strane chápem. Škola sa snaží docieliť u žiaka určitý spôsob hrania, a ten to šmahom ruky o dve hodiny niekde zotrie iným hraním. Chápem to.
Bola medzi Lúčnicou a SĽUK-om rivalita?
Tam bola rivalita vždy, ale vtedy som ju nevnímala tak ostro ako dnes. Čo sa týka orchestra, niektorí členovia SĽUK-u hrali aj v Lúčnici a bolo to normálne. Náš muzikantský svet je maličký, aj dnes môžete tých istých ľudí stretnúť v rôznych telesách.
Je dosť neobvyklé, ak je žena primáškou. Ako k tomu došlo?
Emancipácia prenikla už aj sem. Zbehlo sa to skrátka tak, že som sa ocitla na tomto mieste. Primáška... Aj to čudne znie, nie?
Zuzana Pokorná udáva tempo celej kapele, vedie skúšky
a chlapi ju musia poslúchať. Veď je primáška.
Primášky u nás zrejme nemajú tradíciu.
Pokiaľ viem, nie. Z histórie je známa akurát Cinka Panna, rómska primáška. Žila v 18. storočí v Uhorsku. Jej postava bola námetom pre sľukársky program Čarovné husle. V ňom som vlastne dostala v SĽUK-u prvú sólistickú príležitosť, hneď ako hlavná postava. Toto predstavenie bolo zaujímavé aj tým, že hlavnú postavu, Cinku, sme robili naraz dve - ja, ako huslistka, a ešte tanečníčka. Mali sme rovnaké kostýmy, raz bola na javisku ona, raz ja.
Čím to je, že primášky predtým neboli? A ani dnes veľmi nie sú.
Neviem. Viete, historicky bolo muzikantstvo vždy mužskou doménou. Často som nad tým uvažovala. Keď si zoberiete, koľko chlapcov a koľko dievčat chodí do ĽŠU, väčšinou to býva viac dievčat. Už na konzervatóriu je to jedna k jednej, prípadne je tam viac chlapcov. Ale keď sa pozriete na ktorýkoľvek orchester zhora, žien je tam veľmi málo.
Napríklad na ženský tenis sa niektorí muži pozerajú ako na menejcenný. Platí to aj o hre na husliach?
Prevláda názor, že ženské hranie je jemnejšie, citlivejšie, neprajníci by mohli povedať, že vlažnejšie. Vraj mu chýba niečo ako drzosť či agresivita. Mne sa viackrát stalo, že mi povedali: „Zuza, ty hráš ako chlap." Neviem, či je to pochvala, ale bolo to tak myslené. Závisí však od toho, ktorého chlapa mali na mysli. Určite by som však ženské hranie na husliach za menejcenné neoznačila.
Uspokojovalo by vás, keby ste hrali v orchestri celý život druhé husle?
Určite áno, ale musel by to byť kvalitný orchester s detailnou prácou, musel by ma baviť štýl a spôsob hrania, ktorým by hral. Ak by som videla, že prvý huslista mi má čo dať a že mu ani po päty nesiaham, prečo by som si nesadla do druhých huslí? A ako rada. Je dokonca fajn, keď má človek nad sebou autoritu, muzikantskú osobnosť. Veľa sa naučí.
Ale v živote sa prirovnanie „hrať druhé husle" používa ako synonymum niečoho dehonestujúceho, menejcenného.
Nie je to celkom korektné. Chudáka druhého huslistu nevidno tak ako prvého, ale jeho podiel na celkovom zvuku kapely je rovnako dôležitý a v mnohých situáciách to má dokonca zložitejšie ako primáš.
Čo obnáša byť primáškou?
Primáš vedie kapelu. Udáva tempo a nástupy, charakter. Väčšinou primášov part, teda jeho noty, sú náročnejšie ako noty ostatných huslistov. Má viac sól, jeho part je aj technicky náročnejší a vyžaduje sa od neho aj väčší osobný vklad. Vedie kapelu, teda tiež skúšky, a keďže my v SĽUK-u hráme väčšinou hudbu k tancu, musím aj sledovať, čo sa deje na scéne a udávať tempo v súčinnosti s tanečníkmi.
SĽUK v minulosti absolvoval vystúpenia v Japonsku aj v Číne, kde sa v tieto dni
opäť prezentuje. A hoci je vraj v týchto krajinách odmeranejšie publikum,
našu ľudovú hudbu prijali s nadšením.
V kapele je zrejme prevaha mužov. Musia vás poslúchať?
Je nás sedem. Iba Martinka, flautistka, mi pomáha zvýšiť podiel ženského osadenstva v kapele. A poslúchať musia, vzbura zatiaľ nebola.
Takže udávate tempo mužom.
V podstate som ich nadriadená, ale v muzike je to tak, že cimbalista, nech je akýkoľvek dobrý, nebude nikdy primášom. Primáš je ten, čo hrá na husle. Z takého povrchnejšieho pohľadu to vyzerá, že ja im velím, ale je to vysoko tímová práca. Nie je založená na vojenskej autorite, veľakrát skôr na vzájomnej pomoci, uznaní a rešpektovaní sa.
Máte tri deti. Na dnešné časy a na to, že ste hudobníčka, je to dosť. Nie?
Áno, je trend mať menej detí. Ale ja mám tri deti, moja sestra má tri deti, moja sesternica aj bratranec majú po tri deti. S námahou dvíhame klesajúcu demografickú krivku.
Ako sa dá vaša práca zvládnuť popri troch deťoch?
Je pravda, že musím pre prácu aj veľa cestovať, no veľmi mi pomáhajú rodičia, s ktorými bývam v jednom rodinnom dome. Deti sú väčšie, takže už to taký problém nie je. Syn má štrnásť, dcéra trinásť a najmladšia dcérka má osem rokov.
Vyzeráte veľmi mlado a vôbec nie ako matka troch detí.
Ďakujem, to mi každý hovorí. (Smiech.)
Ako relaxujete?
Málo. Ale skôr fyzicky. Pred pár rokmi sme si kúpili chalupu, na ktorej treba stále kadečo robiť, či kosiť, alebo niečo natierať. Proste, robím úplne niečo iné ako v práci. Ale aj si rada zalyžujem a mám rada turistiku. V lete sme si s kolegami z kapely splnili malý sníček. Vždy, keď sme chodievali autobusom so SĽUK-om popod Tatry, vraveli sme si, že musíme raz vyliezť na Kriváň. Toto leto sa nám to konečne splnilo. Vyteperili sme sa hore a týždeň som potom nemohla chodiť.
Dávate si pozor na ruky, aby ste si ich nezlomili?
Asi ako každý iný, nikto si ruku lámať nepotrebuje. Keď mám pred sebou nejaký výkon, nerobím veci, ktoré sú fyzicky náročné. Nepustím sa umývať okná a nejdem rýľovať. Ale fakt je, že ani inokedy sa práve za touto činnosťou netrhám.
Čo robíte z typicky ženských činností?
Všetko. Žehliť, či chcem, či nechcem, treba. A varím. Niekedy ma to baví, niekedy nie. Rodinu som si nerozmaznala, takže nemusia mať každý deň navarené.
Čo robí váš manžel?
Manžel hrá so mnou v SĽUK-u, na violu. Je kontráš. Sme stále spolu, v práci aj doma. A budeme spolu aj teraz, dva týždne na zájazde v Číne.
Takže vy mu v práci šéfujete?
V podstate áno, ale on mi to zase má kde vrátiť.
Keď sa doma pohádate, prenáša sa to do pracovnej sféry?
Je to naopak. Ak sa pohádame, tak vždy v práci, pre nejakú pracovnú záležitosť. Potom sa to doma žehlí. On má pocit, že som naňho v práci tvrdá, a ja mu zase tvrdím, že keď niečo treba spraviť určitým spôsobom, tak ja to tak chcem a hotovo.
Veď ste primáška.
Ale tu nejde ani o moju pozíciu. Proste, ja som o niečom presvedčená, že je to práve takto dobre, a on mi tvrdí, že to tak netreba. Išiel by jednoduchšou a kratšou cestou. A ja ho, chudáka, ženiem inou. No nepochytíte sa? No napriek naším občasným názorovým konfliktom v práci je môj muž veľmi tolerantný a trpezlivý človek. Iná povaha by to so mnou asi nevydržala, niekedy to má ťažké. Ja som hurikán.
U mňa sa emancipácia prejavuje povedzme tým, že robím prácu, ktorá je mužskou výsadou, on zas nemá problém s domácimi prácami. Teda až na to nešťastné žehlenie. Dokonca aj rád a celkom slušne varí, vie vykúzliť obed z prázdnej chladničky. Jednoducho, dopĺňame sa v práci a doma si povinnosti delíme.
Študujete na vysokej škole právo, teda odbor, ktorý s vašou prácou vôbec nesúvisí. Prečo?
Človek má v živote aj krízovejšie obdobia. Nazvala by som to možno obdobím bilancovania a úvah, čo a ako ďalej. Neviem, dokedy sa budem môcť živiť ako primáška. Vyštudovala som konzervatórium a moje možnosti uplatnenia sú preto veľmi úzke. Chcela som mať malé zadné dvierka. Mojou métou nie je byť advokátkou alebo sudkyňou. Dlho som sa pohrávala s myšlienkou urobiť si vysokú školu a prišlo mi nezmyslené študovať na vysokej škole hru na husliach. Takisto ako študovať etnológiu. Nie preto, že by ma nezaujímala, určite by mi aj tieto odbory dali veľa, ale nie z hľadiska rozšírenia možností môjho ďalšieho uplatnenia.
Navyše, mohla som si vyberať len z odborov, ktoré sa dajú študovať externe. Na strednej škole som nemala matematiku, fyziku, chémiu - a to je ďalšie sito. Zaujímajú ma jazyky, lenže tie sa nedajú študovať diaľkovo. Takže som skúsila právo a náhodou ma zobrali. Je fakt, že v prvom semestri, na prvých prednáškach, sa mi tlačili slzy do očí. Sama seba som sa pýtala: Preboha, čo ja tu robím? Veď vôbec nerozumiem, o čom to je. Mala som z toho hrôzu, aj z toho množstva, čo bolo treba zvládnuť. Ale povedala som si, že keď už ma zobrali, spravím, čo sa dá, a keď ma vyhodia, tak skončím a o nič neprídem. Budem tam, kde som bola. Nič strašné sa nedeje. A teraz začínam tretí ročník, čo na nejaké chválenie určite nie je.
Dokedy môžete byť primáškou?
Oficiálne to vekovo obmedzené nie je. Ale myslím si, že keď je primáš chlap a má šesťdesiat rokov, nikomu to neprekáža. Ak hrá dobre, nikto nerieši, ako vyzerá. Ale ja mám v hlave taký otáznik alebo skôr neistotu: Kto sa na mňa bude o desať rokov pozerať? To už budem zrelá skôr na nejakú rozhlasovú reláciu ako na javisko. Alebo bude musieť byť pri vystúpení menej reflektorov. Ale človek nikdy nevie, čo bude. Takže, aj preto tá škola.
Zuzana Pokorná (1971)
