Pred druhou svetovou vojnou patril v Česku medzi najobľúbenejších básnikov. Brniansky rodák inklinoval ku komunistom, situácia po roku 1948 ho však sklamala. František Halas zomrel pred šesťdesiatimi rokmi.
Nenapísal toho veľa. Desať zväzkov veršov bolo pre básnikov českého poetizmu skôr povinné minimum. Jeho dielo však mnohí považovali za vrchol medzivojnovej poézie v Česku. Zo sľubnej mladej generácie poetov najviac žiaril Vladimír Holan.
„Sotva však napísal Halas niekoľko svojich nádherných básní, o ktorých sa právom môžeme domnievať, že rozochveli túto zem, vypukla najväčšia vojna sveta. Básnikom neostávalo nič, len mlčať," spomína Jaroslav Seifert vo svojej knihe spomienok Všetky krásy sveta.
Komunisti ho sklamali
Seifert sa s Halasom zoznámil v jeho rodnom Brne. Vo svojich memoároch verne opisuje, v akej chudobe tam Halas žil. V jeho byte, ktorý zdieľal so svojou babičkou, nebol žiadny nábytok, všetky ich šaty sa zmestili na dve skoby a obaja spali na slamníkoch. Halas dokonca na zemi.
V jeho knižnici mali svoje miesto francúzski básnici a hneď vedľa nich Komunistický manifest. Halasa, ktorý sa narodil 3. októbra 1901 do rodiny textilných robotníkov, priviedol medzi komunistickú mládež jeho otec.
Halas sa vyučil za kníhkupca a v roku 1921 vstúpil do KSČ. Chvíľu pracoval ako úradník v poisťovni, začal však písať články a básne do časopisov, najmä Rovnosti. Pomáhal zakladať Devětsil v Brne, kde už v tom čase na rozdiel od Prahy znel džez a okolo Mahena a Teigeho sa stretávali budúci veľkí literáti.
„V dnešnej dobe mala by poézia kvíliť ako víchrica, štekať ako psy pustené z reťaze," vravieval Seifertovi, keď mu ukázal svoje prvé verše, ktoré podľa neho zneli príliš sladko.
Jeho básne neboli ľúbozvučné, často ich násilne prerušoval nelogizmami, vymýšľal si vlastné slová či používal archaizmy. Napriek tomu fascinovala ich až existencionálna naliehavosť. Halas mal bytostný strach z nebytia.
Jeho básnické pásmo Staré ženy, ktoré niektorí kritici neprijali, je poetickým vyznaním zo strachu pred starobou. Medzi jeho najlepšie zbierky patrili knihy Sépia, Kohút plaší smrť, Tvár a Torzo nádeje.
Po odchode do Prahy pracoval v nakladateľstve Orbis. Po roku 1945 sa stal šéfom Syndikátu českých spisovateľov a pracoval na ministerstve informácií.
Keď po roku 1948 kritizoval pofebruárové čistky a cenzúru, bola jeho poézia odsúdená ako „dekadentná, chorobná a cudzia nášmu ľudu". Rehabilitovali ho až v 60. rokoch. To už bol Halas dávno po smrti. Zomrel na zlyhanie srdca 27. októbra 1949.
