Glosa / vizuálne umenie
Umenie menšín (etnických, sexuálnych a iných) má v písaných dejinách umenia svoju samostatnú kapitolu. Spôsobujú to špecifické podmienky a okolnosti života a kultúry jeho autorov a tiež logiky jeho vzniku, čo si vyžaduje nezaťažené kritériá posudzovania.
Pokiaľ ich tvorbu chceme pochopiť v jej reálnych súvislostiach, nemôžeme si dať skresliť pohľad koloniálnym „nadhľadom" - trápnym pokusom o zhovievavý pohľad na niečo iné, cudzie. Taktiež musíme pri ich komentovaní vykročiť z oblasti konzervatívnych istôt, ale zároveň sa musíme zbaviť aj zaslepenosti vyplývajúcej z pozitívnej diskriminácie. Autori, o ktorých je tu reč, totiž nepotrebujú žiadny „osobitný" prístup.
V bratislavskej galérii Open je výstava Zartheit fotografa Petra Janáčika a akcionistu Filipa Jurkoviča. Vo svojej kurátorskej koncepcii ich spojila bývalá riaditeľka Stredoslovenskej galérie Alena Vrbanová. Ide vôbec o prvú výstavu v dejinách Slovenska, ktorá ako svoj iniciačný kľúč otvorene deklaruje zameranie na mužskú homosexualitu.
Zámerne píšem iniciačný a nie tematický. Tematická rovina sa nesie aj v inom duchu, hoci z hľadiska čítania posunov najmä v Janáčikovej tvorbe musíme obe zohľadniť naraz. Ide najmä o radikálnosť fotografických vyjadrení - či už ide o akt, zátišie, alebo performance pre fotografiu. Janáčikovu kultivovanú tvorbu sme totiž boli zvyknutí čítať v rovinách narážok, alebo symbolických vyjadrení. Hoci sa v nej vždy objavoval typicky podmaniteľný, podradený mužský akt, zásadne býval objektom a jeho sexualita nebola transparentným motívom fotografie.
Dnes však už je. Janáčik akoby odhaľuje tajomstvo, dopovedáva príbehy z minulosti, zverejňuje to, čo dlho zamlčoval. Ide o dôležitý posun, odvážny zlom v jeho introvertnej práci, ktorý je výborne dopĺňaný prítomnosťou Jurkoviča. U neho je však radikálnosť v akciách prítomná od začiatku.
Ako prvú rovinu tejto výstavy teda čítame práve telesnosť. V skutočnosti je však spoločným menovateľom, tým, čo Janáčika a Jurkoviča do tejto výstavy spojilo, skôr určitá existencialita očakávaného. Nenaplnený pocit z niečoho nedokončeného, nedokonaného, ešte alebo už neprítomného.
A okrem toho tiež rozdielna cesta v zmysle intenzity; kým Janáčik dospieva k čoraz dramatickejšiemu vyjadreniu, Jurkovič naopak kultivuje svoju prvotnú nástojčivosť do zložitejšie štruktúrovaných a rafinovanejších vyjadrení.
Aktuálny moment stretnutia ich oboch je nateraz výborne vystihnutý, a hoci v budúcnosti bude ich tvorba asi značne odlišná, možno dnes spoločne povedali niečo veľmi dôležité. A to nielen smerom k liberálnosti nášho vnímania toho „iného" v umení, ktoré naše stojaté vody niekedy aj proti ich vôli prepotrebne a navyše zaujímavo čerí.
Autor: Richard Gregor
