BRATISLAVA. Slovenská filharmónia oslavuje šesťdesiate narodeniny bez strechy nad hlavou. Dôvodom je desaťročia odkladaná rekonštrukcia Reduty, domovského sídla filharmonikov. Aj vďaka tomu mali „jubilejné" koncerty, ktoré sa konali v utorok a v stredu, o symbolický rozmer navyše.
Prvé tóny novozaloženého symfonického orchestra zazneli 27. októbra 1949 pod dirigentskou taktovkou Ľudovíta Rajtera tiež v historickej budove SND v Bratislave. Publiku sa vtedy prihovoril komunistický povereník pre školstvo, vedu a umenia Ladislav Novomeský, v utorok jeho miesto zaujal minister kultúry Marek Maďarič. Kým Novomeský pred rokmi hovoril o vízii, úradujúci minister kultúry sa paradoxne venoval najmä minulosti tejto inštitúcie.
Retrospektívne bol ladený aj program, v rámci ktorého presne tak, ako pred šesťdesiatimi rokmi opäť zazneli suita Alexandra Moyzesa Dolu Váhom a Dvořákova Symfónia č. 8 G dur. Moyzesova skladba, slovenský pendant slávnej Smetanovej Vltavy, zapôsobila skôr ako historický dokument, aktuálne dispozície a rezervy orchestra presvedčivo ukázala najmä Dvořákova hudba.
Slovenská filharmónia má nespochybniteľný umelecký potenciál a množstvo vynikajúcich hudobníkov. Orchestru však už roky chýba výrazná osobnosť dirigenta, ktorý by telesu ako celku vtlačil výraznú stopu a výraznejšie ho presadil v medzinárodnom kontexte, tak ako to dokázali v minulosti Václav Talich, Ľudovít Rajter alebo Ladislav Slovák. Možno takouto osobnosťou bude nový francúzsky šéfdirigent Emmanuel Villaume. Na jeho mieste však na slávnostnom koncerte ešte stál hosťujúci Petr Altrichter.
Slávnostné koncerty k jubileu filharmónie boli osobité aj tým, že sa na nich v dvojúlohe generálny riaditeľ orchestra - sólista predstavil významný klavirista Marian Lapšanský. Jeho interpretácia Čajkovského Koncertu pre klavír a orchester č. 2 G dur však bola po technickej i výrazovej stránke skutočne obdivuhodná.
Odchádzajúc z koncertu som premýšľal nad tým, o koľko dobrej hudby sme vďaka pôsobeniu Mariána Lapšanského na poste riaditeľa prišli. Nielen klavírnej. Napríklad aj o súbor starej hudby Musica Aeterna, ktorý v roku 2005 práve na základe rozhodnutia súčasného riaditeľa musel Slovenskú filharmóniu opustiť.
Autor: Andrej Šuba
