Vážení čitatelia,
denník SME pre vás pripravil ďalšiu filmovú edíciu. Séria Slovenský film 60. rokov II. nadväzuje na minuloročný projekt, v rámci ktorého sme vám spolu so Slovenským filmovým ústavom priniesli desať najlepších filmov rokov šesťdesiatych.
Každý týždeň až do konca novembra si budete môcť k denníku SME kúpiť v novinových stánkoch aj jeden z druhej série klasických filmov slovenskej kinematografie za cenu 3,29 eura. Vo vydavateľstve Petit Press ho ponúkame za zvýhodnenú cenu 2,50 eura.
Prajeme vám príjemné čítanie a príjemné divácke zážitky.
„Ty si stále len vymýšľaš! Hovorí záhadná žena bohémskemu maliarovi Tristanovi. „To je všetko, čo môžeme,“ reaguje on - blázon, ktorému je clivo. „Snívajte, siroty, zbavíte sa smútku,“ vyzýva aj svojich kolegov. Pretože fantázia je svetlom sveta.
BRATISLAVA. Sirotami je skupina maliarov, profesorov, básnikov. Nedokážu sa správať slušne ani dospelo. Nedarí sa im dýchať spoločne, už vôbec nie vtedy, keď do ich spoločnosti pribudne Anabella - záhadná, smutná, osamelá cudzinka vo vlastnej krajine i v tomto svete.
Panna zázračnica (1966)
Réžia: Štefan Uher
Námet, scenár: Dominik Tatarka (novela Panna zázračnica)
Kamera: Stanislav Szomolányi
Hudba: Ilja Zeljenka
Strih: Maximilián Remeň
Zvuk: Milan K. Némethy
Architekt: Anton Krajčovič
Kostýmy: Juraj Mojžiš
Hrajú: Jolanta Umecká (nahovorila Eva Rysová), Ladislav Mrkvička, Otakar Janda (nahovoril Ivan Rajniak), Karol Béla (nahovoril Leopold Haverl), Štefan Bobota (nahovoril Slavomír Záhradník), Eduard Bindas a ďalší
Farba: čiernobiely
Formát: klasický
Minutáž: 93 min.
Distribučná premiéra: 18. 11. 1966
Exteriéry: Bratislava, Smolenice, Plavecký Mikuláš, Pezinok, Skalnaté pleso
Anabella je éterická bytosť, zjavuje sa a opäť sa stráca, zanechávajúc mužov v očarení. Jej existencia má aj „logické vysvetlenie", jej rodičov zabili, ona sa chce vrátiť na Slovensko, kde sa narodila. Tu i tam sa ubytuje v hoteli, pokúša sa zapísať na univerzitu, inokedy zas koketuje s nejakým nádejným ženíchom. Pre tento štát je totiž formálne cudzinkou, potrebné doklady môže získať len vydajom. Prestaviteľka Anabelly, poľská klaviristka Jolanta Umecká, je známa aj z filmu Romana Polanského Nôž vo vode.
Všetko je v tomto Uherovom filme štylizované - kostýmy, rekvizity, zrkadlá, architektúra. Len sám boh kazí ľuďom vkus svojou gýčovou prírodou.
Opakujúcim sa motívom je žena v bielych šatách v kontraste s čiernym havranom. Havran je aj priezvisko sochára, ďalšieho z tých, ktorí záhadnej žene podľahli. Aj on by chcel byť vtákom lásky, ale má farbu smrti. Živí sa vyrábaním posmrtných masiek, je zrejmé, že si ešte nedávno liečil nervy po blázincoch, pretože má iný názor. Aj na to, ako má vyzerať monument.
„Nemám bronz, ale mám myšlienku, návrh na pomník géniovi tejto krajiny," vysvetľuje Anabelle. Túži postaviť aj rozhľadňu na mieste pravekého sídliska. „Toto je naša krajina a toto sme my, tu som doma, inde sa tak necítim," povedal by rád na nejakom svätom mieste.
Ministrovi sa pri inšpekcii jeho socha štátnika nezdá: „Ten sklon hlavy, ako svätec, nech je vztýčená ako maják." Názory štátnikov na umenie sú pre celú kultúru národa poučením, vedia všetci, ktorí sa vtierajú do priazne mocných. Kto dá zarobiť sochárovi názormi, ak peniaze na monument má jedine obec, cirkev či štát?
Silným momentom filmu je vojna prebiehajúca na pozadí, akýsi neurčitý pocit obecného ohrozenia. Má každý svoj súkromný kryt?
„Ja ďalší poplach neprežijem," vysvetľuje staršia žena, keď chce zo súcitu utopiť svojho kocúra. Všetkým preniká pocit pominuteľnosti: „Čo pekných som už vystrojila," hovorí žena z márnice. Smrť platí na každého.
Máte koho potrestať za svoj smútok?
Umelecký sen bol poctou tejto krajine
Filmový a výtvarný teoretik JURAJ MOJŽIŠ pôsobil pri nakrúcaní Panny zázračnice ako návrhár kostýmov a výtvarný poradca. Je autorom viacerých monografií o slovenských výtvarných umelcoch a filmároch, v súčasnosti vedie interpretačný seminár na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU v Bratislave.
Tatarkova nadrealistická novela vyšla v roku 1944. Prečo padlo v polovici 60. rokov rozhodnutie adaptovať práve toto dielo?
V roku 1964 sa podarilo vydať tematické číslo Slovenských pohľadov, venované nadrealizmu - surrealizmu. Tam Mikuláš Bakoš Pannu zázračnicu priamo označil „ako konkretizáciu vtedajšej umeleckej atmosféry".
Nadrealisti sa teda po rokoch celkom iných aktivít zasa na niekoľko rokov hrdo prihlásili k surrealistickému odkazu. Oni sa, pravda, v siedmej dekáde 20. storočia zasa od neho celkom úspešne odhlásili. Scenár podľa vlastnej novely napísal Dominik Tatarka.
Napísal ho však po dvadsiatich rokoch celkom iný autor. Iný v zmysle vytriezvenia z vlastných omylov, ale aj autor nie veľmi trpezlivo prežívajúci „chvíle zmúdrenia". V mene spaľujúcej súčasnosti sa ľahko vzdával dôrazu na očarujúce „šantenie" nezrelých mládencov a váhu čiernych tónov preniesol na rozdumaného sochára Havrana, ktorý sníval svoj umelecký sen o soche ako „pocte tejto krajine". Jeho sen však nepatril do čias písania novely, ale do čias písania scenára. Napriek povedanému tvrdím, že rozhodnutie adaptovať Pannu zázračnicu prišlo v najpríhodnejšej chvíli.
Prečo si Uher do hlavnej úlohy Anabelly vybral práve Jolantu Umeckú?
V Uhrovom režijnom rukopise bol oceňovaný jeden z novovlnových fenoménov: hra nehercov, inak povedané - prirodzený prejav. Profesiou pani Umeckej bola hra na klavíri, nie na javisku. Napriek tomu len nedávno, v roku 1962, zahrala v spomínanom Polanského filme veľmi zvláštny charakter hrdinky v naoko konvenčnom vzťahu ženy medzi dvoma mužmi.
Napokon, pani Umecká bola pôvabná mladá dáma a na Slovensku, rovnako ako aj Tatarkova Anabella, nebola doma, dokonca bola bez dokladov, čím príbehu zaručila jednu dejovú líniu. Slovenským herečkám však režisér Uher svoju voľbu bohato nahradil celým radom dramaticky zložitých postáv.
Čo bolo určujúce pre výtvarnú podobu diela?
Najdôležitejšie boli naše spoločné nápady a režisérove a kameramanove schopnosti tieto nápady rozviesť aj v „prízemnej" rovine príbehu. Autentických nadrealistických výtvarných pokusov ozaj veľa nebolo, poslúžili však reprodukcie ortodoxne známych surrealistických diel: vyrábali sa podľa nich rekvizity a poslúžili aj na vlastnú citáciu, napríklad Magrittovho obra.
Čo vás inšpirovalo pri navrhovaní kostýmov pre tento nezvyčajný film?
Pre Anabellu bola jednoznačným predobrazom rafinovane jednoduchá silueta postáv, ktorými očarila Monica Vittiová v Antonionových filmoch Dobrodružstvo, Noc a Zatmenie.
Húf umeleckých adeptov bol však veľmi málo diferencovaný, len pre postavu Tristana som si vyhradzoval uplatnenie rôznych nápadov, ako napríklad sako bez gombíkov. Dúfal som, že by to herca mohlo zvádzať k akýmsi nie celkom prirodzeným pohybom.
Lenže moje vtedajšie superelévske pôsobenie v štábe drsných profíkov bolo čoraz marginálnejšie. Napokon som sa dohováral len so scénografom Krajčovičom a so Števom Uhrom sme si telefonovali.
Na rozdiel od Jana Švankmajera sa Uher neuchýlil k použitiu animácie, k vytvoreniu dojmu nadreálneho sveta využíval iné prostriedky. Čo z toho vyplývalo pre vás pri práci na filme?
Jan Švankmajer je režisér celkom iného umeleckého naturelu aj umeleckej orientácie.
Uher bol autorom slovenského osudu a slovenského snívania. Na rozdiel od predstáv domácich búchačov pästičkou do vlastnej hrude sa nazdávam, že pre fantáziu nadreálneho rázu to veľa neznamenalo. Vďaka Bohu za dary, ktoré sa v Panne zázračnici urodili a zachovali.
Michal Michalovič, foto: Miro Nôta
