Kde sa uhly otvárajú nekonečnu

„MADI, podobne ako iné umelecké hnutia, prešlo cestu troch období - primitívnu, analytickú a syntetickú,“ myslí si jeho zakladateľ, výtvarník a básnik Carmelo Arden Quin. „Mám pocit, že MADI dosahuje v súčasnosti to tretie obdobie, že teraz prišiel jeho čas.“ Pravdivosť jeho slov potvrdzuje renesancia hnutia v poslednom desaťročí, ktorá neobišla ani Slovensko - medzinárodný festival „Kassák a MADI dnes“, ktorého súčasťou boli filmové projekcie, konferencia a koncert Hommage `a Kassák, predovšetkým odštartoval štyri výstavy hnutia zastúpeného umelcami trinástich krajín.

Prvé zmienky o chystanom festivale vyvolávali aj u mnohých renomovaných výtvarníkov či kunsthistorikov prinajmenšom viac či menej zakrývané rozpaky. Problémom nebolo meno niekdajšieho vodcu maďarskej avantgardy, básnika a výtvarníka Lajosa Kassáka, ktorého 115. výročie narodenia sa stalo podnetom usporiadania tohto veľkolepého podujatia, ale pátranie nastalo po obsahu skratky MADI. „Prítomnosť“ Kassáka i fakt, že podujatie organizoval Kultúrny inštitút Maďarskej republiky, viedli (síce vzhľadom na silné konštruktivistické tendencie v maďarskom umení nie celkom, ale predsa len) k trochu falošnej „maďarskej“ stope pri hľadaní koreňov tohto hnutia.

Manifest z Buenos Aires

Bol to totiž práve už citovaný uruguajský rodák Carmelo Arden Quin, avantgardista telom i dušou, ktorý po iniciovaní viacerých umeleckých smerov a časopisov vyrukoval roku 1946 v Buenos Aires s manifestom hnutia, charakterizovaného štyrmi slovami, dešifrujúcimi jeho názov - mobilita, abstrakcia, dimenzia a invencia. Hrdo a vďačne sa pritom hlási k odkazom impresionizmu, surrealizmu, dadaizmu, kubizmu, fauvizmu, futurizmu, konštruktivizmu či ruskému suprematizmu. „Ich predstavitelia nás formovali, ale my sme museli ísť ďalej,“ tvrdí Quin.

Kľúčovou sa stala otázka polygónnosti, mnohouhlovosti, novej dimenzie, ktorá vyviedla maliarstvo zo zovretia pravého uhla. „My sme ostatné uhly nevynašli, ony tu boli, len sme ich využili.“ Prečo sa konštruktivisti tak úzkostlivo pridŕžali štvorca a obdĺžnika, ktorý ich uzatváral do rámca? Quin sa hľadaním odpovede netrápil, on jednoducho použil trojuholník, päťuholník a ďalšie uhly, vypudil tým obraz z rámca a nasmeroval ho k nekonečnosti. „Keď priradíte k sebe napríklad len jeden kruh a jeden trojuholník, dostanete úžasný tvar MADI.“

Plastika sa zasa buduje z prázdnych priestorov, charakterizuje ju členitosť a mobilita a vo všeobecnosti je dielo tvorené v duchu MADI interaktívnym objektom radosti, ktorý sa nielen občas aj skutočne pohybuje, ale predovšetkým rozhýbe pohľad diváka, vzpruží jeho fantáziu a podnieti k radosti.

Snobi sa prerátali

Tieto a ďalšie Quinove slová mali v minulých dňoch na Slovensku odznieť naživo, no 89-ročný umelec na poslednú chvíľu musel svoju účasť zo zdravotných dôvodov odriecť a návštevníci festivalu v Nových Zámkoch a Bratislave si ich vypočuli len z filmového dokumentu. Aj napriek jeho absencii malo trojdňové podujatie reprezentačnú návštevnosť.

O tú sa však tentoraz zaslúžili predovšetkým zahraniční priaznivci výtvarného umenia. „Bolo úžasné sledovať, ako z vlaku v Nových Zámkoch vystúpilo zo tridsať špičkových maďarských umelcov na čele s Lászlóom Bekem, riaditeľom Ústavu dejín umenia Maďarskej akadémie vied, ale prišli aj jeho kolegovia z Francúzska, Spojených štátov, Španielska, Talianska a ďalších krajín. Predpokladal som, že takéto významné podujatie priláka viac našich ľudí,“ konštatoval Viktor Hulík, šéf Galérie Z. Súvislosť s faktom, že MADI doteraz u nás poznal len zlomok z výtvarníkov a teoretikov, o verejnosti, aj tej znalejšej, ani nehovoriac, je zrejmý. Je zaujímavé, že príliš na tomto stave nezmenila ani výstava členov MADI pred štyrmi rokmi v Lučenci.

A zrejme aj zopár snobov, pravidelne tvoriacich vernisážové publikum, to tentoraz, na svoju škodu, neodhadlo.

Hľadanie styčných bodov

„Hnutie po svojom vzniku v Latinskej Amerike a následnom odchode Quina do Paríža sa v povojnovej ére stalo trochu okrajovou záležitosťou, strácalo sa popri ostatných geometrických tendenciách,“ povedal pre SME historik umenia Gábor Hushegyi. „Aj keď svojím manifestom oslovovalo aj literátov, hudobníkov, tanečníkov či filmárov, jedným z vysvetlení jeho takmer neznámosti u nás je aj to, že na rozdiel od iných výtvarných tendencií, ktoré sa snažili vstúpiť do oficiálneho umeleckého života, MADI si hľadalo cestu skôr cez civilné nadácie. Samozrejme, nie je to najdôležitejšie hnutie v rámci geometrickej abstrakcie, len jedna z pluralitných platforiem.“

V súčasnosti sa množia stretnutia umelcov MADI, organizujú sa výstavy, festivaly, konferencie, po celej Európe vznikajú jeho múzeá. „Po páde železnej opony sa jeho protagonisti snažia mapovať biele miesta v strednej a východnej Európe, a tak je na spomenutých súčasných výstavách zastúpená aj slovenská tvorba - organizátori Zsuzsa Dárdaiová a János Szász Saxon sa rozhodli pre diela Eduarda Antala, Štefana Belohradského, Mariana Drugdu a Viktora Hulíka.“

Už predtým sa na podobných výstavách objavil aj Milan Dobeš, nabudúce možno pribudne ďalší. Pre niekoho poslúži snáď MADI ako inšpirácia a vynasnaží sa medzi jeho predstaviteľov zaradiť, „trafiť“ sa doň. No v súčasnosti, v týchto zlatých časoch hnutia mobility, abstrakcie, dimenzie a invencie, ide najmä o objavovanie a hľadanie umelcov, dnešných i minulých, ktorých tvorba má s ním styčné body.

„Nie som zástancom propagandy, nechcel som, aby sa hnutie opotrebovalo,“ vyslovil kedysi dávno Carmelo Arden Quin svoje želanie. Naplnilo sa mu vrchovato, a „daň“, akou bola naša (česť výnimkám!) nevedomosť o MADI, je v porovnaní s významom jeho vyše polstoročnej existencie skôr komická.

FOTO - MICHEL BARET, TOMÁŠ HULÍK, FERO HORVAT, MADI ART PERIODICAL