BRATISLAVA. V 70. rokoch ich označovali za dinosaurov. Hrali náročnú ťažkotonážnu hudbu, ktorú kritici pomenovali art-rock. Neskôr ich vytlačili draví mladí hudobníci, no na rozdiel od prahistorických zvierat skupina Yes nevyhynula. Svojich fanúšikov fascinuje aj po štyroch dekádach od svojho vzniku.
Dôkazom toho bola aj plná hala na bratislavských Pasienkoch. Najmä staršia generácia bola zvedavá, čo tam v sobotu večer päťčlenná partia predvedie na svojom vôbec prvom koncerte u nás.
Slovenský debut Yes sprevádzala zásadná otázka. Ako sa so speváckymi partmi niekdajšieho frontmana Jona Andersona vyrovná nový vokalista Benoit David? Samozrejme, hudobníci ako Anderson, ktorý zhodou okolností tu hral tento rok v lete na Devíne, sú nenahraditeľní, ale David, o ktorom šli chýry, že až takým dobrým spevákom nie je, zvládol svoju úlohu veľmi dobre. Podobne ako klávesák Oliver Wakeman, ktorý nahradil svojho extravagantného otca Ricka, v minulosti tiež veľmi dôležitú postavu Yes.
Ťarcha vystúpenia stála na troch starých vlkoch. Gitarista Steve Howe, basák Chris Squire a bubeník Alan White stále dokazujú, že s hudbou sa dá starnúť bez toho, aby ste niečo zabudli zo svojho majstrovstva. Hlavne Howe fascinoval svojou gitarovou technikou. Chudý starý pán s výrazom šialeného vedca dokázal v jednej piesni vystriedať tri rôzne inštrumenty. No aj on je len „človek". Ladenie nylonky, ktorej počas krátkeho sólového bloku pustili struny, patrilo k úsmevným momentom večera.
Chvályhodné je, že kapela sa počas približne dvojhodinového koncertu nespoľahla len na svoje hity, ale z bohatého katalógu vyberala aj menej známe skladby, ktoré potešili ich skalných prívržencov ako napríklad Tempus Fugit z albumu Drama alebo Astral Traveller z druhej radovky Time and a Word.
No najväčší aplauz zožala klasika. Hitovka Owner Of A Lonely Heart, s ktorou kapela zdarne vstúpila do 80. rokov, magická Roundabout s Howovým klasickým flažetovým riffom alebo folkovo ladená All Good People, ktorá hovorí o tom, že korene Yes okrem rocku alebo klasickej hudby treba hľadať aj v starom anglickom folku.
Keď koncom 70. rokov vtrhol do rocku punk a nová vlna, vyzeralo to s dinousarami zle-nedobre. No Yes to nikdy nezabalili. Sobotný koncert ukázal, že náročná a komplikovaná hudba s pozitívnymi Andersonovým textami môže aj po rokoch znieť jednoducho a príťažlivo. Keď na záver zahrali Roundabout, diváci ich vyprevadili zaslúženými standing ovations.
