Filmový kritik Pavel Branko sám seba vidí ako rytiera pred veternými mlynmi. Režisérka Zuzana Piussi
má trochu iný pohľad. Film o ňom nazvala Hrdina našich čias.
JIHLAVA. V tomto svete som cudzincom, vravel predvlani v rozhovore pre SME filmový kritik Pavel Branko. Jeho autorka Iris Kopcsayová nemala pocit, že dialóg je ukončený, a Brankovi navrhla, aby prijal úlohu, samozrejme, svoju vlastnú, v dokumentárnom filme. Nakrútila ho Zuzana Piussi. Volá sa Hrdina našich čias, na festivale v Jihlave mal premiéru.
„Žiadneho človeka nefilmujú na to, aby prorokoval a hlásal svoje myšlienky. Preto tu vystupujem ako niekto, kto práve premýšľa a prispôsobuje sa novej situácii," hovoril po premietaní Branko a opisoval tým aj zvláštny stav, ktorý už dlhodobo prežíva. Analyzuje, píše, publikuje, dostáva zaslúžené ceny, ale nemyslí si, že je vypočutý.
Zuzana Piussi sa s Pavlom Brankom prvýkrát stretla v bratislavskom Auparku. Nie je to neobvyklé miesto, ani pre 90ročného pána, pretože tam chodí do kina. Ale predsa. „Mala som na sebe sieťované pančuchy, kratšiu sukňu, topánky na podpätkoch a uvedomila som si, akí sme s pánom Brankom rozdielni. Sme iné svety - teda, aspoň tak vyzeráme," hovorí. „Uvedomila som si, že to by mal byť motív nášho filmu."
Pavel Branko v ňom stretáva tri ženy. Manželku, zahĺbenú, ale komunikatívnu spolucestujúcu vo vlaku, a novinárku, ktorá by od neho rada počula „nejakú príhodu z koncentráku". V druhom a treťom prípade ide o stretnutie vymyslené a zo strán žien v podstate zahraté, čo časť publika neprijala. Bol to však dobrý krok, nakoniec z neho vyplynul Brankov pocit z prítomnosti, aj postoj, aký k nej má.
Keď stretne spriaznenú dušu, takú, akou je napríklad citlivá žena vo vlaku, vie sa obdivuhodne otvoriť a rozprávať o literatúre, o viere, o hudbe, osobnom dozrievaní i intímnom živote. Keď zas stretne uponáhľaného novinára, tvári sa, že si to nevšimol, a trpezlivo skúša nájsť aspoň minútu na to, aby vyjadril svoj svetonázor. A veľkodušne sa prenesie nad to, keď sa to nepodarí.
Keby o názve filmu mohol rozhodnúť on, pomenoval by ho Rytier smutnej postavy. „Som človekom na stratenej varte, rytierom, čo bojuje s veternými mlynmi. To, čo presadzujem, nenachádza ohlas. Štatistická väčšina sa na svet pozerá inak. Rád by som publikoval viac, ale nemám priestor," vysvetľuje.
Ten priestor mu napohľad nedala ani Zuzana Piussi, ale to by šlo proti zmyslu filmu. Áno, kým sa Pavel Branko vyrovná s miestnymi i nemiestnymi otázkami filmových žien, na ucelený svetonázor nezostane čas. No zostane pritom čas aspoň na jednu zrejmú vec. Možno je v tomto svete naozaj cudzincom, v tom svojom však prežíva mimoriadne naplnený život.
Sám predsa hovorí: „Je krásne byť menšinou."
