Kunsthistória na mnohé udalosti zabúda a tak sa Gabo Hošovský rozhodol spraviť kus roboty za ňu. Vydal samizdat a vzdáva sa v ňom úlohy posudzovať.
BRATISLAVA. Vedeli ste, že Martin Knut dostal na vojne tri týždne basy za opustenie kasární pre prijímačky na VŠVU? Že Gabo Hošovský a Miloš Novák z peňazí získaných od národných umelcov Kuzmu a Kulicha podporili ochranárov pri rekonštrukcii kláštora v Marianke? A sochu, ktorú nemali kde uskladniť, pietne „utopili" v petržalskom ramene Dunaja?
V čase, keď slovo samizdat už možno niektorým ľuďom ani veľa nehovorí, sa Gabo Hošovský, člen skupiny SYZÝGIA, ktorú založil s Milošom Novákom, Martinom Knutom, Rudom Sikorom a Pavlom Pochylým, rozhodol upozorniť na aktivity, ktoré vyvíjali v dobách pomerne nedávnych a na ktoré oficiálna kunsthistória podľa jeho názoru zabúda. Mohlo by sa zdať, že jedným z impulzov bola výstava Osemdesiate, realizovaná nedávno SNG, ktorá Syzýgii nepriznala pravdivé miesto v dejinách slovenského umenia 20. storočia. Aj stručný pohľad na samizdat Syzýgia 1988-2008 dokazuje, že ide o dlhodobejšie pripravovaný a komplexnejší projekt smerujúci k vydaniu „veľkej monografie".
Aj dojmy sú dôležité
Prečo teda samizdat? Prečo sa Gabo Hošovský rozhodol povedať svoju pravdu? Ako hovorí, nemá ambíciu veci hodnotiť - iba usporiadať fakty a poskytnúť divákovi možnosť posúdiť. V zmysle v úvode knihy skrytého motta Pravda to je, ale napísať to nemôžeš, sa rozhodol nahradiť systematickú činnosť kunsthistorikov. Dôležité je upozorniť, že kniha nemá vedecké ambície.
Samizdat je plný tragicky skutočných reálií, historických faktov, ale aj príjemných - osobných spomienok. Čitateľ sa tak stretne nielen s fotografickými konfrontáciami Jána Pavla II. a Brežneva, D. Tatarku a S. Rushdieho, ale aj pôvabnými fotkami mladého A. Votavu, K. Weisslechnera, A. Zmečka, M. Burlasa, J. Johanidesa, S. Bubánovej, Z. Šebanovej, J. Davida, M. Kaščáka a ďalších.
Každý historik umenia vie, koľko úsilia ho stojí identifikovať skutočnú podstatu umeleckých diel vytvorených v minulosti, okolnosti ich vzniku a prezentácie. Kriticky posudzovať výstavy a projekty realizované v minulosti, ktorých sa nemohol zúčastniť. Okrem faktografického popisu a kvalitnej obrazovej dokumentácie je nevyhnutné získať aj subjektívne dojmy účastníkov. A vo všetkých troch uvedených podmienkach samizdat Syzýgia vychádza budúcim bádateľom v ústrety!
45 návštev
Je to síce o text umelca, ktorý môže a musí vidieť realitu subjektívne, svojej povinnosti vypovedať sa ale zhostil zodpovednejšie ako mnohí teoretici a historici, od ktorých by sa táto činnosť právom mala očakávať. Reprinty pozvánok, plagátov, katalógov fotodokumentácie výstav, zúčastnených osobností, ako aj popisy priebehu z dnešného pohľadu takých kultových projektov, ako bolo Čertovo kolo, Výtvarné hody v Čunove 87, Album Hommage a Kassak, Prešparty...
Vernisážové prejavy, novinové výstrižky, knihy návštev, návštevy v ateliéroch českých, slovenských, ale aj v zahraničí žijúcich autorov (teoretikov, zberateľov). Z niektorých stretnutí vznikali v samizdate publikované rozhovory, autori tak navštívili Jiřího Kolářa v Paríži, Tomáša Štraussa v Kolíne nad Rýnom, manželov Ševčíkovcov, Kurta Gebauera, Huga Demartiniho, Etienna Cornevina, Ruda Filu, Juraja Meliša, Jozefa Jankoviča, spolu 45 osobností.
S viacerými z nich udržiavali neskôr pravidelnú korešpondenciu, prípadne sa osobne zblížili. Špeciálnou prílohou samizdatu je DVD s filmovými dokumentmi z výstav, ale aj filmom o skupine Syzýgia z roku 1988 od Pavla Pochylého. Keďže samizdat vydaný v počte 88 kusov sa nedá kúpiť, záujemcovia ho nájdu v knižniciach SNG, VŠVU, Fakulte umení TU v Košiciach, alebo v galérii SPACE.
Autor: Juraj Čarný
