Zajtra si predstavím budúcnosť

Klasik svetového filmu, grécky režisér Theo Angelopoulos, rozpráva o svojom novom filme Prach času, o kritikoch aj o Fellinim a Vangelisovi.

Theodoros Angelopoulos (1936), grécky režisér, klasik svetového filmu. Jeho film Večnosť a deň získal Zlatú palmu a cenu ekumenickej poroty na MFF v Cannes 1998. Po Trilógii hraníc (Dni roku 36, Kočovné divadlo, Lovci) a Trilógii ticha (Cesta na Kythéru,(Zdroj: ČTK/AP)

Americký režisér s gréckymi koreňmi sa vracia domov a dokončuje film, ktorý musel nedávno prerušiť. Jeho postavy v ňom prežívajú polovicu minulého storočia. Taký príbeh nakrútil THEO ANGELOPOULOS a hovorí, že taký film ešte nebol: „Všetko, čo sa deje, je v režisérovej hlave. To on vytvára celý časopriestor."
Aj za Angelopoulosom je už dlhá história. V šesťdesiatych rokoch písal filmové kritiky a o čosi neskôr už úspešné filmy nakrúcal sám. Víťazil na prestížnych festivaloch, má aj Zlatú palmu z Cannes a dnes, keď je v našich kinách s filmom Prach času, je už z neho legenda. Popritom mal však čas aj na rozhovor pre SME.


Študovali ste právo. Kedy ste sa zblížili s filmom?
„Mal som pred záverečnými skúškami, keď som si uvedomil, že nechcem byť právnikom. Pochybnosti som mal už skôr, ale až vtedy som sa rozhodol. Hoci som vedel, že sa rodina postaví proti. Strýko bol právnik, mal vlastný úrad, no žiadneho nasledovníka. Čakalo sa na mňa, že to po ňom prevezmem, a ja som sa na to takto vykašľal. Myslím si však, že ma ovplyvnila aj smrť mojej sestry, keď som mal jedenásť. Keby nezomrela, asi by som išiel cestou, ktorú pre mňa pripravili. Dovtedy sme boli normálnou rodinou, potom sa náš dom zahalil do tmavého závoja. Moja mama trúchlila celé roky."

Aké filmy sa vám vtedy páčili?
„Mojim kamarátom sa páčili hviezdy Errol Flynn, Tyron Power, Ava Gardner, mňa zaujímal ten, kto sa pod film podpísal. Režisér. Autori ma priťahovali, bez toho, že by som si to nejako uvedomoval. Vtedy sa práve vynorila Nová vlna, do kín prišli filmy Resnaisa a Godarda. Na konci s dychom som videl v komerčnom kine, uvádzali ho ako nejakú ďalšiu policajnú báchorku. Bol som fascinovaný, ako prevrátil všetky filmové kánony hore nohami."

Na školu ste si už nespomenuli?
„Pomaly som nemal ani najmenší záujem o to, čo sa v škole dialo. Snažil som sa dostať na nejaké filmové kurzy, ale bol som veľmi hanblivý a nepáčila sa mi ani atmosféra, ktorá v škole bola. Vtedy som už čítal všetko, čo sa o filme písalo, zohnal som si aj grécky preklad Dejín svetového filmu od Georgesa Sadoula. Keď môj otec ochorel, využil som to na odchod z práva a šiel som na vojnu. Bol som pomocníkom vojenského lekára a cestoval som z jedného konca Grécka na druhý, prvýkrát v živote. Predtým som poznal len Atény. Mal som kopec času na čítanie, písanie a mohol som sa pripraviť na cestu do Paríža - študovať film."

Po škole ste písali kritiky pre denník Dimokratiki Allaghi. Čo si myslíte o súčasnej filmovej kritike?
„Myslím si, že kritici sú takí, aké je médium, pre ktoré píšu. Mám podozrenie, že to so skutočnou kritikou nemá veľa spoločné. To, čo dnes zverejňujú, je povrchné a necítiť za tým veľa premýšľania. Pritom si myslím, že kritika by mohla byť rovnako tvorivá a vyzývajúca ako dielo, na ktoré odkazuje."

Čítate kritiky na svoje filmy?
„V minulosti sa mi stávalo, že som ich čítal, bez ohľadu na to, či boli pozitívne, alebo nie, a občas som vďaka nim objavil veci, ktoré som si dovtedy nevšimol. Dnes už nie. Dúfam, že keď sa zlepšia filmy, zlepší sa aj kritika."

Zdá sa, že filmoví kritici vás majú v obľube. Cenu FIPRESCI ste dostali na festivaloch v Cannes, Berlíne i v Benátkach. Nie všetkým festivalovým hitom sa však darí aj v kine. Má grécke publikum vaše filmy rado?
„Odvtedy, čo som nakrútil prvý film, sa grécke publikum zmenilo. Najmä ak hovoríme o takzvaných náročnejších filmoch. Veľkú úlohu v tom zohrala televízia, lebo zmenila estetiku a tému filmov, i vkus publika."

Vašimi témami bývajú cesty, hranice, exil, ľudský osud, ale za tému svojho prvého celovečerného filmu ste si vybrali Vangelisovu prvú skupinu The Forminx. Prečo?
„S Vangelisom som sa zblížil práve v rokoch 1964 až 1967, keď som písal do ľavicového Dimokratiki Allaghi. Skupinu Forminx založil so svojimi priateľmi a nazval ju podľa starého dychového nástroja. Jeden americký impresario si ich obľúbil a chcel im zorganizovať turné po Amerike. A chcel ich spopularizovať nejakým filmom ešte predtým, ako prídu. V Grécku boli vtedy mimoriadne populárni, s filmom teda súhlasil aj grécky producent a mňa vybral za režiséra promo filmu. Videl som v tom príležitosť niečo sa naučiť, získať skúsenosti. Za pár dní som napísal scenár. Bol to detektívny príbeh plný - možno až príliš plný - hudby. Mal som v pláne spraviť čosi ako Richard Lester s Beatles."

Čo sa stalo, že ste ho nedokončili?
„Producenti sa počas nakrúcania pohádali, Američan si zbalil veci a odi〜šiel. Grécky producent mal o film stále záujem, ale očakával čosi komerčnejšie, ako som mal na mysli ja. Chcel som z toho vycúvať, ale kamaráti mi poradili, aby som sa radšej nechal vyhodiť. Tak som teda šiel jeden záber aj štyridsaťdvakrát, aby som ho rozhýbal. Rozišli sme sa a za peniaze, čo som od neho dostal, som nakrútil prvý hraný film."

Stále pracujete s tým istým tímom. Patrí doň aj scenárista Tonino Guerra už od filmu Cesta na Kythéru. Guerra dostal i Zlatú kameru na Artfilme v Trenčianskych Tepliciach - čo je na ňom také výnimočné?
„Ľudia zo stredozemia majú čosi spoločné. Nikdy som sa v Taliansku necítil ako v cudzine a s Toninom sme sa skamarátili okamžite. V Ríme práve nakrúcal s Andrejom Tarkovským Nostalgiu. Andrej a ja sme bývali v jednom byte, patril pomocnému režisérovi, s ktorým som robil na filme Alexander Veľký. O Toninovi som vedel len to, že robil s Fellinim a Antonionim, ale Andrej vyzeral byť s ním veľmi spokojný."

Ako vyzeralo vaše prvé stretnutie?
„Chcel som ho stretnúť, spoznať a zistiť, či by sme na niečom mohli spolupracovať aj my. Päť minút po tom, čo som vstúpil do jeho bytu, sme už pracovali. Okamžite sme vedeli, že hovoríme tým istým filmovým jazykom. Hoci ja som hovoril po francúzsky a on po taliansky, dokonale sme si rozumeli. Na Toninovi sa mi páči zmysel pre poéziu aj jeho zemitosť a sedliacka stránka osobnosti. Okrem toho, keď si píšem scenáre sám, potrebujem niekoho, kto by hral úlohu diablovho advokáta, nejakého psychoanalytika, niekoho s iným pohľadom na vec. Tonino ním je, je prvým, kto moje scenáre číta, jeho spätná väzba ma vždy zorientuje."

A keď sa práca na filme skončí?
„Keď sa film skončí a cítim, že môžem začať pracovať na ďalšom, zájdem do jeho dediny v horách. Sadneme si, všetko preberieme, najeme sa, opijeme. Potom sa ma spýta, či už mám v hlave nejaký nápad. Bývam vtedy ešte plný pochybností, takže mu rozprávam svoje myšlienky, čo ma v poslednom čase zaujali, väčšinou ešte nie sú usporiadané. Rozprávam, chodím hore­dole po miestnosti a on sedí a počúva. Keď sa mu niečo zapáči, zastaví ma a zapíše si to."

Prach času sa až do konca roka hrá v slovenských kinách v rámci Projektu 100 - 2009. Prečo ste sa rozhodli nakrútiť celý film v angličtine?
„Nie je to môj prvý anglický film, už časť Odyseovho pohľadu som nakrútil v angličtine. Oba filmy sú o režisérovi s gréckymi koreňmi. Po tom, čo si spravil kariéru v Amerike, sa vracia do Grécka. A je ešte jeden dôvod, prečo som sa rozhodol pre tento jazyk. Viete, že dnes, keď ľudia cestujú po celom svete, jedinou možnosťou, ako sa môžu v ňom dorozumieť, je angličtina."

Na plátne vyzerá nápad sledovať tie isté postavy počas päťdesiatich rokov skvelo, ale nakrúcať to muselo byť ťažké. Podľa čoho ste obsadzovali hlavné postavy?
„Bruna Ganza som si vybral hneď na začiatku. Už pri písaní scenára som si ho predstavoval ako Jakoba. Obsadenie ostatných postáv bolo výsledkom mnohých rokovaní a keby som ich začal opisovať, bol by to dlhý príbeh. Tým najzákladnejším predpokladom však bolo, aby to boli výborní herci."

Je to veľmi osobný prístup, umiestniť do centra príbehu režiséra. Váš otec bol odsúdený na trest smrti, ale unikol. Čo všetko z vášho života a zo života vašich blízkych sa dostalo do filmu?
„V Prachu času som použil niekoľko príbehov, ktoré sa udiali v druhej polovici dvadsiateho storočia, ale jeho dej s mojím životom ani s osudmi mojich blízkych nijako nesúvisí."

Film ste nakrúcali v Berlíne, Ríme, Grécku i v Kazachstane, ale na plátne skoro žiadny rozdiel nevidieť. Je to vďaka kamere Andreasa Sinasosa?
„Samozrejme, že je to vďaka tomu. V mojom spôsobe rozprávania sa všetky filmové lokácie spájajú, lebo všetko, čo vidíme, sa odohráva v režisérovej hlave. To on vytvára príbeh a časopriestor. Vlastne, takýto film ešte nikto nenakrútil."

Prach času rozpráva o hľadaní osobnej identity, o tom, aký má na ľudské životy vplyv politika. Je to druhá časť vašej trilógie o osudoch Grécka a Grékov od roku 1919 po súčasnosť. Kedy sa pustíte do poslednej časti a o čom bude?
„Ešte je skoro o tom hovoriť, ale názov som už vymyslel. Skôr, ako som si ujasnil ideu, mal som v hlave slovo zajtra. Nemyslím pritom len to, čo sa o zajtrajšku hovorí, ale to, čo sa zajtra naozaj stane. Pokúsim sa predstaviť si budúcnosť. Možno. Možno."

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Návod, ako získať maximum pri nákupoch s kreditkou
  2. Mexická Oaxaca: Vonia čokoládou a jedinečnými pyramídami
  3. Dobrý internet v meste i na vidieku. Dostupný je takmer všade
  4. Na tieto veci sa oplatí myslieť pred odchodom na dovolenku
  5. Volkswagen Golf: Odpoveď na takmer všetky otázky
  6. Vietnam: Krajina, ktorá rozmazná jedlom a uchváti históriou
  7. Investícia do dlhopisov s fixným výnosom 6,25 - 7,25 % p.a.
  8. I cez prázdniny testujte elektrobicykle
  9. 5 dôvodov, prečo sa prihlásiť na konferenciu ENERGOFÓRUM®
  10. V meste či mimo mesta, stále s kvalitným internetom
  1. Poslanec M. Borguľa bojuje proti netransparentnému tendru
  2. Grantová výzva na vykonávanie činností informačných centier
  3. Návod, ako získať maximum pri nákupoch s kreditkou
  4. Mexická Oaxaca: Vonia čokoládou a jedinečnými pyramídami
  5. Funguje predaj realít aj bez maklérov?
  6. BILLA a ÚNSS skontrolovali zrak 10 380 slovenským deťom
  7. Dobrý internet v meste i na vidieku. Dostupný je takmer všade
  8. Na tieto veci sa oplatí myslieť pred odchodom na dovolenku
  9. Borguľa žiada vyrúbenie dane pre americkú ambasádu
  10. Stanovisko Klubu pre BA k mimoriadnemu rokovaniu zastupiteľstva
  1. Volkswagen Golf: Odpoveď na takmer všetky otázky 5 503
  2. Dobrý internet v meste i na vidieku. Dostupný je takmer všade 4 996
  3. Na tieto veci sa oplatí myslieť pred odchodom na dovolenku 4 387
  4. Vietnam: Krajina, ktorá rozmazná jedlom a uchváti históriou 3 240
  5. Mexická Oaxaca: Vonia čokoládou a jedinečnými pyramídami 3 217
  6. I cez prázdniny testujte elektrobicykle 2 065
  7. Máte už vybranú dovolenku na júl? 1 416
  8. Chcete vedieť všetko o vašej krvi? Čaká vás 6000 typov vyšetrení 1 405
  9. Návod, ako získať maximum pri nákupoch s kreditkou 1 099
  10. V meste či mimo mesta, stále s kvalitným internetom 1 079

Téma: Rozhovory z denníka SME


Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Psychológ: Sérioví vrahovia si svoje konanie uvedomujú

Každý z nás sa môže stať vrahom.

Neprehliadnite tiež

Štefan Nosáľ: Ako sa kedysi tancovalo? Otec to vystihol najlepšie - vyskakovau, kerý ako vedeu

Profesor vychoval okolo seba ľudí, ktorí vedia ako ďalej, aj keď tu už on sám nebude.

Ďurovčík: Nosáľ bol géniom národa. A ten naňho nikdy nezabudne

Choreograf si spomína na svojho učiteľa, priateľa, mentora.

Zomrel Štefan Nosáľ, zakladateľ a dlhoročný vedúci Lúčnice

Štefan Nosáľ ostane navždy s nami, odkazujú členovia Lúčnice.

Jamiroquai zahrali diskotéku pre viac generácií. Kto pri tom dýchal?

Koncert britskej kapely ukázal, že Colours of Ostrava vie poskladať dobrý program. Na problémy naráža inde.