O neviditeľnej babičke a nezbednom dedkovi

Radošinci uviedli hru o medzigeneračných rodinných konfliktoch.

Moderná moralita, aj tak by sa možno dala zaradiť nová hra Stanislava Štepku. Vychádza z bežnej situácie - mladí žijú v dome svojho otca, ktorého vysťahovali do letnej kuchyne. Nemajú sa s ním o čom zhovárať, veď vraví len samé banality. Dedo Viktor si teda musí nachádzať vlastné, hoci aj neštandardné riešenia na naplnenie svojich komunikačných potrieb - roky sa zhovára so svojou mŕtvou ženou. „Je nejaká skapatá," povie na vysvetlenie jej „neprítomnosti".

Kto je väčší blázon - ten, čo sa pridá k jeho hre alebo ten, čo bude trvať na smutnej realite? Štepka ukazuje, že starí ľudia sú ako deti, dokážu vyrábať aj nezbednosti, ak potrebujú upozorniť na svoju samotu. Jeho herecká kreácia pozostávajúca hlavne so série monológov, je dojímavo ľudská. Jeho Viktor v teplákoch a flanelke je obrazom, ktorý si zapamätáte.

V centre príbehu je konflikt medzi otcom a synom. Obaja majú svoje na rováši a ani jeden neustúpi. Syn mal svoje opilecké obdobie. Po tom, čo začal abstinovať, zas uveril v svoju dokonalosť. Ako komentuje jeho otec, už len je, spí a čaká na medaily. Mojmír Caban je milý, ale herecky je o poschodie nižšie.

V hre sa rozvíja niekoľko ďalších mikropríbehov. Ustarostená mama Milada (Maruška Nedomová) uhládza rodinné konflikty, jej postava trochu trpí priveľkou predpokladateľnosťou. Lenka Spišáková-Barilíková dodala do svojej sexi policajtky viac ako len klišé. Príbeh pubertálnych dvojčiat má svoje rezervy, už na úrovni nie veľmi prirodzených dialógov.

Ako výrazný komický i pohybový talent sa ukázal Michal Kubovčík v postavách na hygienu dbajúceho nápadníka Nora a psychiatra. Ľudskosťou svojich životných príbehov boduje aj zasklievač okien v podaní Richarda Felixa.
Zaužívaná radošinská štruktúra - scéna, pesnička, scénka - zostáva aj pri tomto kuse zachovaná.

Hudobná skladateľka Ľubica Čekovská vedela trafiť náladu aj štýl pesničiek, akoby však priveľmi podľahla žánru a rezignovala na výraznejší autorskejší vklad. Do textov pesničiek sa oplatí započúvať. „Na štastý sa nepýtaj krála, ludý sýtych, pre kerých tu zadarmo slnko mosí svítyt." Choreografka Šárka Ondrišová dala pesničkovým scénam príjemnú pohybovú štylizáciu.

Ondrej Špišák sa ako režisér násilne nepresadzoval, rešpektoval žáner a dal priestor herectvu. Scéna a kostýmy Petra Čaneckého pracovali v štýle divadla s naivitou. Ak s touto hrou o tom, že „šťastý neny manna, z neba nepriletý" obehne divadlo Slovensko, možno bude mať aj osvetový vplyv na riešenie medzigeneračných konfliktov.