Bol to logický krok, ale aby sa mohol spraviť, muselo uplynúť dvadsať rokov. Festivaly Večery novej hudby a Melos–Étos sa prepojili. Zatiaľ vyzerá, že to bol krok rozumný.
BRATISLAVA. O hudbe sa dá napísať všeličo. Napríklad onálepkovať ju prídavným menom „vážna", aby sa pred ňou ľahšie utekalo. Hudba, ktorú v týchto dňoch ponúka festival Melos-Étos, taká nie je. Presvedčiť sa o tom dalo už v piatok večer v Slovenskom rozhlase, kde sa konal otvárací koncert tejto akcie.
Happy end
Úvod, ktorý je zároveň záverom, je nezvyčajný úkaz. Ak sa však spoja dva festivaly, väčšinou to dopadne dobre. Melos- Étos aj Večery novej hudby začínali pred dvadsiatimi rokmi. Oba vznikli, aby predstavovali súčasnú hudbu, ktorá sa sem za bývalého režimu dostávala veľmi komplikovane. Kým Melos predstavoval európskych skladateľov začínajúcich v polovici 20. storočia a ich tunajších rovesníkov, komornejšie Večery sa orientovali najmä na angloamerických autorov a mladšiu domácu generáciu.
Večery sa definitívne uzavreli posledným koncertom, ktorý v piatok pripravili spoločne s Melosom a ľudia, ktorí za nimi stáli, sa výrazne podpísali aj pod ďalší melosovský program. Za rozhodnutím prepojiť oba festivaly sú, samozrejme, aj iné dôvody. Zbytočná konkurencia pre podobnú skupinu divákov, aj konkurencia v súboji o verejné peniaze.
O kom, o čom a pre koho
Holandský skladateľ Louis Andriessen (1939) je žijúcim klasikom. V Bratislave už bol - ako hosť prvých Večerov novej hudby. Kým v roku 1990 organizátori dokázali pripraviť iba skromný výber z jeho diel, teraz išlo o dôstojný portrét.
Skladby Mausoleum a De Staat napísal Andriessen v 70. rokoch. Patria medzi jeho kľúčové a ako sám povedal, nepamätá si, že by spolu zazneli naraz. Takže ich slovenské premiéry mali zmysel aj s veľkým odstupom času od svojho vzniku.
Obe diela sú pre veľký a dosť špecifický súbor muzikantov. Na úkor tradične najväčšieho počtu sláčikov skladateľ posilnil dychové nástroje, na pódium postavil aj harfu, dva klavíry, elektrické gitary a spevákov.
Okrem nezvyklého zvuku Andriessen priniesol u nás stále zriedkavú nadžánrovosť kombinujúcu klasické postupy s rockom či džezom. Skladby sú navyše neskrývane politické: Mausoleum je na text praotca anarchizmu Bakunina, De Staat podľa Platónovej rozpravy o funkcii hudby v ideálnom štáte.
Angažované umenie má v našich končinách nešťastnú tradíciu, dvadsať rokov po revolúcii sa však už vníma inak - dôležitejšie, než komu je nejaké dielo venované je, do akej miery je hudobne zaujímavé. To platí aj pri skladateľskej technike. Za vlažnejší dojem z prvej Andriessenovej skladby Mausoleum nemôže ruština (na tú už tiež nie sme takí alergickí). Spevákov, hudobníkov aj publikum autor postavil pred koncept diela, ktoré je „postavené na jednom intervale - veľkej sekundy" a jeho „superpozíciách". Znelo to skoro tak nudne, ako to vyzerá na papieri.
Obe Andriessenove skladby zahral domáci súbor VENI s veľkým nadšením, ktoré sa v druhej skladbe piatkového večera prenieslo aj na divákov. V De Staat už fungovalo všetko dokonale. Bol to prvý vrchol festivalu, ktorý v Bratislave potrvá až do 15. novembra.
Viac informácií o ďalšom programe festivalu Melos-Étos - kliknite sem.
