Jeho fotografie nepreferujú, zaznamenávajú všetko. Juraj Bartoš (1944) nemal ambície stať sa umelcom. Tvrdí, že pravá fotografia je dokumentom reality. Teda čím staršia, tým hodnotnejšia. Aj to bude dôvod, prečo sa stal známym len nedávno.
BRATISLAVA. Neznámi aj známi ľudia z New Yorku, Paríža, Leningradu, Londýna. Z našich preplnených električiek, s tvárami prilepenými na sklo. Hladovkári protestujúci po upálení Palacha. Deti Petržalky, vyrastajúce spolu so sídliskom. Portréty ľudí, ktorí už nie sú medzi nami.
Niektoré z týchto fotografií na výstave Juraja Bartoša v Slovenskej národnej galérii v Bratislave sú, iné treba hľadať na jeho blogu v SME. Už to, že fotograf ukladá fotografie na blog, je nezvyčajné. Ale aj sám Juraj Bartoš je nezvyčajný. Zostáva skrytý za objektívom, ale prostredníctvom fotografií v ňom spoznávame človeka vytrvalo zaznamenávajúceho prirodzenosť života. Nič viac. Ale práve preto to tak veľa znamená.
Faktické fotografie
Mnoho výborných snímok sa na výstavu nedostalo. „Pri výbere veľké 'súboje' s kurátorom neboli, pán Hrabušický všetky moje fotografie pozná. Pôvodne nechcel, aby to bola retrospektíva, ale teraz sú tam aj fotografie, ktoré som urobil ako 15-ročný," hovorí Bartoš. „Chcel som, aby výstava vyjadrovala celý môj kľukatý vývoj, ale on niektoré obdobia odmietol. Nakoniec som súhlasil, lebo by to bolo na úkor fotografií,ktoré na výstave sú."
Asi najviac známe a obľúbené sú Bartošove zábery z bratislavskej Obchodnej ulice alebo z Petržalky. Aj tie, na ktorých nie sú ľudia. Každý, kto sa na tieto „faktické" fotografie díva, hneď vie, že autora zaujíma detailná popisnosť. „Páči sa mi myšlienka Emmisona Smitha, že vizuálne fakty zahrnujú potenciálne všetky predmety, ľudí, miesta, udalosti alebo situácie, ktoré sú pozorovateľné ľudským okom."
Túto vlastnosť majú podľa neho všetky fotografie zaznamenávajúce sociálny svet, aj keď na nich nie sú ľudia. Tak sa dá napríklad nafotiť aj národná hrdosť - zdevastovaná lavička pred prezidentským palácom s vejúcimi slovenskými zástavami.
Na čom nezáleží
Bartoš patrí k fotografom, ktorí skutočnosť pre väčší efekt nijako neštylizujú. Možno práve v tom je jednoduchá sila jeho záznamov. „Nikdy by mi nenapadlo nejakú situáciu ovplyvňovať. Nezáleží mi na tom, aby bola nejako vizuálne zaujímavá."
To sú veľmi odvážne slová a rovnako odvážny zámer. Koľko umelcov - alebo aj dokumentárnych fotografov - sa odváži aspoň nestriehnuť na „veľký okamih" snímky? Takýmto spôsobom sa však získava neopakovateľná patina pravdivosti.
Tiež sa tak získava mnoho fotografií - záznamov, ktoré sú malou kronikou individuálneho človeka a zároveň univerzálneho ľudstva. Bartoš ich má tisíce, ale urobiť si poriadok v starých negatívoch nemá čas.
Zrejme ich preto nikdy neuvidíme všetky: „Ani jednu z fotografií, ktorá je na výstave, som nefotografoval s predstavou alebo vedomím, že bude niekedy zverejnená. Väčšina je zverejnená po prvý raz." Pre návštevníkov Bartošových výstav to znamená niečo veľmi pozitívne - tak ľahkosa neopozerajú.
Popularita na obtiaž
Ešte jedna typická Bartošova vlastnosť sa premieta do jeho prác. Vôbec mu nezáleží na aktuálnej popularite. Ako rád zdôrazňuje, fotografuje pre tých, ktorí prídu až po ňom. Robí pre nich záznamy pominuteľného, hoci obdivovať ho ešte nemôžu.
Napriek tomu pribúda ľudí, ktorí už Juraja Bartoša poznajú. „Popularita je mi na obtiaž. Neznámi ľudia sa mi na ulici prihovárajú aj vo chvíľach, keď potrebujem byť pri práci sústredený."
Autor: Ada Jung
