Karel Witz: Muzika mi pomohla zachrániť pivovar

Hoci sa učil hrať na husle, jeho vášňou sa stala gitara. Osud ho zavial z Prahy do Košíc, kde sa postupne dostal k spoluúčinkovaniu s Jankom Lehotským, Mariánom Vargom či Petrom Nagyom. KAREL WITZ.

Keď spomeniete pred staršími slovenskými hudobnými legendami meno KAREL WITZ, mali by sa rozpomenúť: áno, to je ten gitarista. Hoci sa učil hrať na husle, jeho vášňou sa stala gitara. Osud ho zavial z Prahy do Košíc, kde sa postupne dostal k spoluúčinkovaniu s Jankom Lehotským, Mariánom Vargom či Petrom Nagyom. Je to už dávno, čo sa jeho hudobná éra u nás skončila. Svoj život zasvätil niečomu celkom inému, hoci si dodnes po večeroch rád zahrá. Podarilo sa mu vrátiť do života malý pivovar rodiny Witzovcov v českej Poličke.

Kedy ste sa rozhodli presťahovať z Prahy do Košíc?

To bolo vďaka mojej manželke, ktorá s rodičmi bývala v Košiciach. Zoznámil som sa s ňou na jahodovej brigáde v Anglicku. Študoval som v Prahe, ona v Bratislave. Prvá skončila štúdium ona. Po jej promócii sme sa v roku 1969 v Košiciach zosobášili. Hneď potom prišla za mnou do Prahy. Tu sa nám narodili dve dcérky. V roku 1972 som doštudoval aj ja. Žili sme v jednom byte s mojimi rodičmi. A potom sme sa - pre byt - presťahovali do Košíc.
Bolo to dobré rozhodnutie?

Určite áno. Bolo lepšie, že sme tieto časy prežili samostatne. A na Slovensku sú veľmi pekné miesta. V Košiciach sa nám ešte narodil syn. A moja manželka sa potom uplatnila v slobodnom povolaní.

Ako ste sa dostali k muzike?

Asi to mám tak trochu v génoch. Môj otec kedysi v Poličke hrával v kapele na violončelo - mali sláčikové kvarteto. Hrali aj skladby od Bohuslava Martinů, ktorý sa tu narodil a aj tu je pochovaný. Vlastnil niekoľko jeho ručne písaných partov a všetky rukopisy potom venoval miestnemu múzeu. Mňa dali rodičia na husle, ale počas pubertálnych rokov ma zlákala gitara. Teta mi na ňu vtedy požičala osemsto korún.

Rodičia mali výhrady?

Mali. Chceli mať zo mňa asi niečo iné než hudobníka. Často mi opakovali - Karle, ty vlasy, a ten hluk! Mal som kučery, ktoré keď sa natiahli, boli naozaj dosť dlhé. Počas vysokej školy sme mali kapelu, volala sa Ages B.C. - Roky pred Kristom a v roku 1967 sme vyhrali prvý Beatsalon v Prahe.

obr_09.jpg

Sedemdesiate roky a skupina Modus. Zľava Miro Žbirka, Janko Lehotský, už nebohý
Štefan „Tuli“ Havaši, Karel Witz a Miroslav Jevčák, v popredí Marika Gombitová

Čo z vás chceli mať rodičia?

Predstavovali si, a ja spočiatku s nimi, že budem študovať. Akurát otec - profesor práv na Univerzite Karlovej v Prahe, mi kedysi hovoril: „Hocičo, ale právo nie, vieš, ja by som odtiaľ musel odísť." Takto to bral, bol poctivý človek. Vybral som si štúdium ekonómie.

V Košiciach ste sa dostali medzi hudobníkov, ktorí sa postupne stali legendami domácej scény. Ako si na to spomínate?

Spočiatku to nevyzeralo ružovo, vyhliadky neboli bohvieaké, lebo brat emigroval do Nemecka, a také niečo vždy priťažilo. Pracoval som najprv ako štatistický referent na košickom mestskom národnom výbore. Po roku a pol sa naskytla možnosť fungovať v slobodnom povolaní v divadle Thália. Tak som to využil a povedal som si - budem robiť hudbu.

Prvá kapela, v ktorej som na Slovensku pôsobil, bola Profily. Fungovali sme ako slobodní umelci v divadle a vo voľnom čase sme cvičili pre potešenie. Začal tam za nami chodiť aj košický hudobník Marián Bednár. Pôsobil v známych slovenských kapelách. Prišiel si vypočuť naše aj prevzaté veci, ktoré sme hrali. A potom sa opýtal: ‚Nechceli by ste to skúsiť s Jankom Lehotským z Bratislavy?' Dodám vám nahrávky. Povedali sme si, skúsime všetko, nie? Dostali sme magnetofónovú pásku, naučili sme sa to hrať, prišiel Janko Lehotský a zostal s nami zo dva-tri týždne.

A zrazu sa z nás stal Modus a presunuli sme sa do Bratislavy. Pol roka na to prišiel Miro Žbirka. A predtým i Marika Gombitová. Tá s nami pôsobila ako speváčka od roku 1974 v kapele Profily. Prišla k nám vtedy ako študentka strednej školy v Košiciach. Nakoniec, je rodáčkou zo Stropkova.

Všetko sa dalo len tak z brucha dohodnúť?

Zdalo sa nám to perspektívne, tak sme začali spolu hrať. Samozrejme, to že práve my, bola vlastne otázka šťastnej náhody.

Ako dnes vnímate svoju éru hudobníka?

Predovšetkým som nemusel každé ráno cvikať v sklade, napríklad v železiarňach (smiech). Nemal som však žiadnu platenú dovolenku ani ROH zájazdy, ale nemal som ani dôvod byť nespokojný, bol som mladý, zdravý.

Muzikanti často vedú búrlivý život. Vy ste taký neboli?

Istý čas sme cestovali dosť - s Modusom, aj s Mariánom Vargom a s Collegiom Musicom, ale bral som to ako normálny život. Sústavne som cvičil, alebo som si hral na gitare, lebo ma to bavilo. Dokonca som aj skladal.

Pre koho?

Pre Mariku Gombitovú. Texty napísal Peter Nagy, vtedy ešte sám nespieval. Nahralo sa to v košickom rozhlase, ale nikdy sa to nepúšťalo.

Prečo?

Asi fungovali bratislavské sily, ktoré boli proti tomu, aby sa hudba z Košíc dostala ďalej. Pritom si dodnes myslím, že to boli dobré veci.

S kým sa vám zo slovenských hudobníkov najlepšie spolupracovalo?

Asi práve s Marikou. Autorstvo ma veľmi napĺňalo. Napísal som niečo aj pre Věru Špinarovú. Robil som vlastnú hudbu, ale akosi som ju nevedel posunúť ďalej. Nakoniec som to nechal tak, chodil som len skúšať s košickými kapelami. Jednoducho, nebol som populárny typ. Od roku 1980 som voľne spolupracoval s Petrom Nagyom. Vtedy vznikali spoločné skladby a nakoniec sme založili kapelu Indigo. S Petrom Nagyom som skončil v roku 1983.

obr_04.jpg

Ste ešte s našimi hudobníkmi v kontakte?

Občas, asi tak raz do roka, si zavolám s Jankom Lehotským. Minulý rok mi zavolal Dušan Hájek, bubeník z Collegia Musica. Inak som sa slovenským hudobníkom zrejme vzdialil. Myslím, že nechápu, prečo som z Košíc, a najmä z Bratislavy, odišiel, hoci ani oni už nepôsobia tak intenzívne na hudobnej scéne. Dnes udržujem kontakty so Slovenskom skôr cez manželku a jej rodinu.

Ani s Marikou ste neboli v kontakte?

Nie. A trochu sa za to hanbím. Ona mi vtedy naspievala dve pesničky a očakával som, že spolu založíme kapelu. Ja, Marika a Lehotský. Nebol by to býval Modus, ale iná kapela. Potom mala autonehodu a odvtedy som nikdy nemal odvahu jej zavolať.

Hrávate aj dnes?

Keď sa dá, zahrám si niekedy večer nejakú hodinku, na rozptýlenie. Akurát už bývam rýchlejšie unavený. V práci ma stále niečo alebo niekto „prekvapuje". Bez môjho podpisu a vedomia sa v pivovare nič neudeje.

Z Košíc ste s rodinou odišli po roku 1989. Prečo ste neostali?

Bol som v podstate nulová existencia. Ku koncu som už ani veľmi nehral, skôr som pomáhal manželke s inštaláciou jej výtvarných diel. Po revolúcii som v Košiciach v roku 1990 vyhral dva konkurzy a do konca roku 1990 som robil vedúceho odboru kultúry mesta Košíc. Potom sa už začali prebúdzať zlé nálady okolo rozdelenia republiky. Tak som si to, najskôr sám, zamieril do Poličky. Potom, v roku 1992, prišla za mnou i rodina. V Prahe, kde som vyrastal a po celý čas si tam držal trvalé bydlisko, som si v roku 1992 založil živnosť a intenzívne som sa začal zaoberať reštitúciami.

Bolo to samozrejmé?

Skôr by som povedal, že sa to ukázalo ako rozhodujúce. V Prahe som celé detstvo strávil v dome na Moravskej ulici, ktorý rodine zobrali Nemci a neskôr bol otec donútený ho „darovať štátu". Inak by stratil miesto a my deti možnosť študovať. V Poličke bol zase v súvislosti s dvoma meštianskymi domami rodiny Witzovcov súd. V roku 1951 - po predchádzajúcej arizácii a namiesto ocenenia, že otec a jeho sestra prežili koncentračný tábor - dal súd prednosť takzvanému päťročnému plánu a družstevníctvu pred kapitalistickým hospodárením. V Prahe nám zostal na používanie jeden byt v našom bývalom dome.

Kedy ste sa to všetko dozvedeli?

O niektorých veciach v Poličke som sa dozvedel prvý raz až po revolúcii. Zároveň som sa dozvedel viac aj o Továrni likérov v Poličke, ktorú naša rodina po celé generácie vlastnila. A o Poličskom pivovare. Vedel som, že v Poličke sa práve vtedy - písal sa rok 1991 - odohrávali veľmi vážne veci. Musel som sa v tej situácii spoľahnúť iba na vlastné sily. Viete, poviem vám, že som zamatovej revolúcii v prvej chvíli vôbec neveril.

obr_08.jpg

História Meštianskeho pivovaru v Poličke siaha do hlbokej histórie takzvaných
právovárečných pivovarníkov. Zobrazená je veža miestneho novogotického kostola,
v ktorej sa vraj pred 119 rokmi narodil hudobný skladateľ a rodinný známy
Bohuslav Martinů

Ani spätne ste neuverili?

Mal som z rodiny dosť skúseností, aby som ten prevrat nebral idealisticky. Navyše, s predsudkami som sa neprestal stretávať ďalej. Keď som v roku 2000 prišiel vo Svitavách na pozemkový fond, opýtal som sa - tak čo budeme robiť s reštitúciami, ktoré ležia od roku 1991 u vás v skrini? Viete, čo mi úradníčka povedala? Že „prišlo nariadenie z Európskej únie, že sa s vami Židmi budeme zaoberať". Je možné, že tá židovská otázka je nekonečná? Dobre, prežil som to bez problémov a som rád, že sa mi následne darilo.

Ako prijali miestni ľudia v Poličke, keď ste sa začali uchádzať o nehnuteľnosti?

Od začiatku som sa stretával s predsudkami, tak to už býva. Ľudia si hovorili - je to Žid, nič nám tu nenechá. Počul som to sám pred pätnástimi rokmi. Prvý z Witzovcov sa prisťahoval do Poličky v roku 1850. Tiež sa stretol s odporom miestnych obyvateľov. Vyšetrovali ho a napísali o tej veci „krátky zápis". Pritom sa chcel len prisťahovať na základe dekrétu, ktorý mu to umožňoval. Je to zvláštne, ako sa história opakuje. Teraz žijeme s manželkou na rohu námestia v dome, v ktorom naši predkovia mali Továreň.

Poznali ste Poličku aj predtým?

Iba sme cez ňu v detstve s rodičmi prechádzali. Len jediný raz mi otec povedal - tu sme kedysi bývali, toto boli naše domy. O Továrni likérov, v ktorej sa do roku 1969 robili už len sódovky, sa v rodine vedelo.

Vedeli ste niečo o pivovarníctve?

V pivovarníctve sa postupne orientujem, odkedy som sa nasťahoval do Poličky. To je už osemnásť rokov. Neskôr som sa dozvedel o tom, že v roku 1517 bolo stotrinástim domom vnútri hradieb kráľovského mesta Polička udelené takzvané právo várečné. Do roku 1771 sa v týchto domoch varilo pivo. A následne si postavili títo „právovárečníci" vnútri hradieb prvý spoločný Meštiansky pivovar v Poličke. Zostala z neho však iba ruina sladovne. Roku 1865 bol v Poličke postavený mimo hradieb tretí Meštiansky právovárečný pivovar. Ten bol po roku 1948 protiprávne znárodnený a od roku 1994 sa potomkovia právovárečných rodín vrátane mňa do pivovaru vrátili.

V akom stave ste ho prevzali?

Prevzali sme ho od štátneho podniku Pivovary Hradec Králové, ktorému podliehalo osemnásť pivovarských prevádzok. Bolo to celé nezmyselné, hospodárenie aj prevádzka boli úpadkové. Hrozilo nám okamžité zatvorenie. A tak sme skúsili vlastnú víziu. Okrem iných opatrení sme napríklad do pol roka zaviedli nonstop predaj piva. To bol dobrý signál pre ľudí v najbližšom okolí a tento spôsob nám umožnil okrem zvýšenia predaja aj ihneď inkasovať. Napriek počiatočnej nedôvere sme nezanikli. Ani počas troch mesiacov, ani pätnástich rokov. V tom období sa nám veľmi zišla filozofia, ktorú sme mali v muzike: že musíme byť otvorení ku každému a nemôžeme preháňať ceny. Predávali sme normálne pivo za normálne ceny pre normálnych ľudí.

A aké bolo vaše pivo?

Spočiatku sme nerobili bohvieaké pivo. Veď prvý polrok sme varili zo starých zásob a riešili kopu iných vecí. Musel som odvolať vedúceho prevádzky, lebo mu chýbalo tisíc hektolitrov piva. Prvé tri roky boli dosť zúfalé. Veľa akcionárov začalo predávať akcie a ja sám som robil tri roky bez honoráru. Našťastie, súčasne som zreštituoval aj dva spomínané „právovárečné" meštianske domy v centre Poličky. Prízemia domov som prenajal a zaviedol som v jednom z nich aj predaj piva. Domy sa už živili samy.

Máte v biznise ľudí, ktorým môžete dôverovať?

Spolupracovníkov v pivovare mám dobrých. Musím sa však pripraviť na čas, keď pôjdem do dôchodku a pripraviť si nástupcu. Neviem, či to bude niekto z mojej rodiny. Veľa času v poslednom čase trávim s mladými ľuďmi pri ich bakalárskych a záverečných prácach na vysokých školách z odboru pivovarského.

obr_07.jpg

Vyše 80 percent produkcie poličského pivovaru tvoria ležiaky. Pivovar má dvojokruhovú
čistiareň odpadových vôd a na svojich pozemkoch si zriadil vlastné vrty pitnej vody.
„Pivo zatiaľ neexportujeme, musíme namiesto vzduchu nainštalovať inertné plyny,“
hovorí šéf pivovaru. Na snímke s kolegom z oddelenia odbytu Jiřím Kučerom,
inak zvaným vedúci Rýchlych šípov.

Stále platí, ako sa o vás napísalo, že ste produkciu zdvojnásobili?

V zásade áno. Keď som v Poličke začínal, pivovar vyrábal 42-tisíc hektolitrov piva ročne, v rokoch 2003 až 2006 to bol dvojnásobok. Tento rok je to zhruba 70-tisíc hektolitrov. Každý odberateľ dobre vie, čo u nás dostane kúpiť. Musíme sa správať rovnako, či si niekto príde po tridsať veľkých sudov, alebo po dva malé, či jednu prepravku s dvadsiatimi fľaškami piva.

V Česku sa od januára plánuje zvýšenie spotrebnej dane na pivo o tretinu. Prišiel dokonca návrh premenovať pivo na sladové víno, aby sa pivovarníci dani vyhli. Ako sa vás to dotýka?

Dotýka sa nás to len do tej miery, že si to povšimli niektoré médiá, ktoré potrebujú prežiť. Celá vec sa zatiaľ v parlamente len prerokúva, spolu so spotrebnou daňou sa má zvýšiť aj DPH, takže to zvýšenie potom bude pravdepodobne dvojité. Do konca roka už neostáva veľa času a v zbierke zákonov zatiaľ nič nevyšlo.

Takže sa neobávate?

Na to sa treba pozerať rozumne. Sme malý, nezávislý pivovar. Patríme do prostrednej kategórie malých pivovarov, ktoré majú tridsaťpercentnú úľavu na spotrebnej dani. V prípade jej zvýšenia by sme na budúci rok prišli asi o tri milióny českých korún. Nepovažujem to však za likvidačný postup. Ak to štátne hospodárstvo potrebuje, obmedzíme sa v našich plánoch.

Ako vnímate krízu?

Najviac sa v nej ocitli podniky, ktoré exportujú. Pivovary majú znížený dopyt a tým aj problémy. Do reštaurácií a krčiem dnes chodí menej ľudí a navyše sú stále problémy s alkoholom za volantom. Málokto sa dnes už zaoberá tým, že tradícia výroby piva je stará vyše štyritisíc rokov. Na druhej strane, snažíme sa vyrábať stále lepšie pivo. Od júna máme aj povolenie Štátnej poľnohospodárskej a potravinárskej inšpekcie variť „České pivo".

Čo znamená variť stále lepšie pivo?

Viete niečo o konope? Vo veľkom obrazovom atlase rastlín sa píše, že do čeľade konopovitých rastlín patrí okrem konope aj chmeľ. A prvou dôležitou zásadou pri výrobe piva je poriadne chmeliť, aby sa z látok obsiahnutých v chmeli dostalo čo najviac do piva! Plnohodnotné české pivo, to nie je žiaden zrýchlený tovar.

Je pivo dobrá komodita?

Nepozerám sa na to z pohľadu príjmu. V tom nevidím nič, čo by ma špeciálne motivovalo. Skôr mi ide o súťaž v konkurencii ostatných pivovarov. Potrebný príjem však máme zaistený.

obr_02.jpg

Cesta od sladu k hotovému pivu trvá asi dva a pol mesiaca. Slad sa zomelie, zhruba
jedenásť hodín sa močí vo vlažnej vode, zohrieva sa a vytiera sa z neho cukor
(niekedy sa na pive uvádzajú percentá sladkosti z tohto cukru). Do tekutiny, ktorá ešte
neobsahuje alkohol, sa pridáva „tajomná rastlina“ Cannabaceae, odroda chmeľu.
Najlepší podľa Karla Witza je ten z okolia Žatca, kde je železitá pôda a chmeľ tu
obsahuje okrem alfa aj beta horké kyseliny. Potom sa tekutina chladí na
6,5 stupňa a putuje do takzvanej spilky, kde prebieha hlavné kvasenie.
„Tu sa vytvára spotrebná daň,“ hovorí s úsmevom pivovarník. Mimochodom, v spilke
sa dá vydržať asi tak pol minúty, potom vás koncentrácia kysličníka uhličitého
vo vzduchu začína posielať do večných lovísk. Potom pivo putuje do ležiackych
tankov, kde pobudne asi dva mesiace a „dorába sa“.

Čo pre vás vlastne znamená rodinný majetok?

Svojím spôsobom je to starosť. Reštitúcie sa v Poličke ukázali ako väčší dlhodobý problém. Musel som sa takmer o všetko súdiť. Niektoré pozemkové kauzy trvali vyše desať rokov.

Nemali ste niekedy chuť to vzdať?

Záleží na vás, čo si z toho všetkého odnesiete. Bolo veľmi dobré, že som sa mohol o rodinný majetok vôbec prihlásiť. Veľa som si o veciach prečítal - v korešpondencii, v archívoch, rozprával som sa s ľuďmi, ktorí mojich rodičov a predkov poznali. V rokoch 1991 a 1992 som mal možnosť nahliadnuť aj do archívov v Poličke.

Vtedy sa po prvý raz v histórii otvorili pre verejnosť. Tam som našiel zaznačené všetko, na čo som bol aj nebol zvedavý. Aj to, kto našu rodinu arizoval. Aj to, že v Terezíne umlátili môjho starého otca, že ho úplne zmrzačili. Aj to, že môj otec tam robil v krematóriu a spolu so sestrou koncentrák úplne náhodne prežili. A že nik ďalší z rodiny koncentračný tábor neprežil. Samozrejme, že otca to strašne poznačilo a k tejto téme sa nikdy nevracal.

Ste dnes šťastný človek?

Som rád, že podnik funguje a moja rodina je v poriadku, ale stále sú veci, o ktorých mi je ťažko rozprávať.

obr_06.jpgKarel Witz (1947)
Narodil sa v Prahe, kde vyštudoval Vysokú školu ekonomickú. V roku 1973 sa s manželkou, Veronikou Kováčovou-Witzovou, akademickou sochárkou, absolventkou VŠVU v Bratislave, odsťahoval do Košíc. Tu začal pracovať ako referent, oveľa viac ho však zaujímala jeho vášeň - gitara. Postupne si zahral v slovenských kapelách Profily, Modus (LP Modus 1 1976 - 1977), Collegium Musicum (LP Continuo, 1978), Indigo.

Spolupracoval s Mirom Žbirkom (LP 1980, 1982, 1983 - 20 naj...), Petrom Nagyom, Mariánom Vargom či s Marikou Gombitovou. V roku 1993 spolu s ostatnými takzvanými právovárečníkmi zreštituoval malý Měšťanský pivovar v moravskom mestečku Polička. Ten sa mu postupne podarilo zrekonštruovať a dnes sa v ňom varí ročne zhruba 70-tisíc hektolitrov Českého piva. Má dve dcéry, jedného syna a sedem vnúčat. S manželkou žije v Poličke.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Najvyššie ocenenie štvrtýkrát pre Martinus
  2. Šokujúce: ako sa každý Slovák dokáže ľahko naučiť po anglicky
  3. Voda, kotol, vymknutie: Čo stoja najčastejšie domáce katastrofy?
  4. Žijú, lebo sa nevzdali. Príbehy ľudí bojujúcich za svoje zdravie
  5. Nový Volkswagen Arteon sa predstaví na bratislavskom autosalóne
  6. Last minute dovolenka sa dá kupiť výhodne už teraz
  7. Legendárna Štefánka opäť ožíva pod sieťou Pulitzer family
  8. Päť tipov, kam na predĺžený víkend v máji
  9. Inteligencia vo všetkom
  10. Volvo V90 Cross Country je pripravené na každé dobrodružstvo
  1. Odborníci poradia, komu sa oplatí využívať obnoviteľné zdroje
  2. Katarína (28): Z bývania na Nobelovej mám dobrý pocit
  3. Šokujúce: ako sa každý Slovák dokáže ľahko naučiť po anglicky
  4. Poslanci dnes dali jasne najavo, že plot na námestí nechcú
  5. HB Reavis so silnými výsledkami za rok 2016
  6. 3 šťavnaté spôsoby, ako povzbudiť výkon mozgu
  7. Najvyššie ocenenie štvrtýkrát pre Martinus
  8. Budúcnosť EÚ a inteligentných miest
  9. Todos predstaví 4 americké premiéry na Autosalóne
  10. Ekonomický a účtovný softvér Humanet oslavuje
  1. Legendárna Štefánka opäť ožíva pod sieťou Pulitzer family 23 941
  2. Last minute dovolenka sa dá kupiť výhodne už teraz 8 607
  3. Žijú, lebo sa nevzdali. Príbehy ľudí bojujúcich za svoje zdravie 6 564
  4. Päť tipov, kam na predĺžený víkend v máji 6 444
  5. 5 krokov k vlastnému bývaniu 6 251
  6. Nové auto alebo radšej jazdenka? 9 rád pre správne rozhodnutie 4 834
  7. Nový Volkswagen Arteon sa predstaví na bratislavskom autosalóne 4 358
  8. Voda, kotol, vymknutie: Čo stoja najčastejšie domáce katastrofy? 3 709
  9. Volvo V90 Cross Country je pripravené na každé dobrodružstvo 2 946
  10. Moderný bungalov očami mladých architektov 1 560

Téma: Rozhovory z denníka SME


Hlavné správy zo Sme.sk

PLUS

Milan Kňažko: Fico klame, keď tvrdí, že nevedel, kam sa sťahuje

Keď nie ste aktívny v obrane svojich práv, prídete o ne, tvrdí MILAN KŇAŽKO.

DOMOV

Pri kontrole pošty sa Danko môže pozrieť do zahraničia

Preverovanie zásielok robí aj pošta. Obálky však neotvárajú.

KOMENTÁRE

Bez Radičovej, bez Kisku a bez obáv: v čom majú Mihál s Beblavým nevýhodu

Postačia úroveň a normálnosť na úspech v politike? Alebo budú práve naopak, hendikepom?

Neprehliadnite tiež

Svedectvo normalizácie popísal vlastnou krvou

Výstava diel Igora Kalného pripomína výročie jeho predčasnej smrti.

Zneužívanie moci. Slovenský vývozný artikel, z ktorého sa svet bude učiť

O film Učiteľka je záujem, predal sa do Taiwanu aj Ameriky.

Orhan Pamuk: Som zo stavu vo svojej krajine smutný

Najznámejší turecký spisovateľ bol hviezdou budapeštianskeho knižného festivalu.

Gorillaz napodobňovali Pokémon Go. Nový album predstavili aj na Slovensku

Animovaná kapela dokazuje, že raz budú z hudobníkov len hologramy.


Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop