Zajtra uplynie 25 rokov od jeho úmrtia.
Nestraník, ktorý sa stal národným umelcom, skladateľ, ktorý ako jediný zo svojej generácie vystúpil proti udalostiam v auguste 1968, profesor, na ktorého nezabudnú desiatky študentov, náš najhrávanejší autor v zahraničí, alebo „Šanibáči“.
Toto všetko sa dá povedať o Alexandrovi Moyzesovi. Ale odhliadnuc od dobového jazyka, dosť výstižne ho charakterizuje aj kádrový posudok z roku 1972: „Je povahy veľmi zložitej, prejavujúcej sa silnými individualistickými črtami.“
Občan skladateľ
Vždy si robil aj hovoril svoje. Aj keď ho to stálo funkcie, aj keď tým mnohým žiakom spôsobil traumy. Proti vstupu vojsk Varšavskej zmluvy vášnivo verejne rečnil z pozície deda, ktorý sa inak nebude môcť pozrieť vnukom do očí a svoj protest s venovaním, aké sa dovtedy písali iba Komunistickej strane, vložil aj do 8. symfónie. Vytlačené partitúry boli zošrotované, skladba zakázaná, jej autor ako rektor VŠMU a predseda skladateľského zväzu skončil.
Na VŠMU však mohol zostať učiť. Viac stratil v 50. rokoch, keď mu pri stavbe Trate mládeže zahynula dcéra. Kým Symfónia č. 6 má ešte podtitul Pionierska, tá nasledujúca je považovaná za jeho najosobnejšie dielo.
Od rovesníkov Suchoňa a Cikkera sa líšil nielen občianskymi postojmi, ale aj skladateľskou univerzalitou. Mal pred nimi náskok jeho otec bol tiež skladateľom a Moyzes junior bol z trojice našich klasikov 20. storočia najstarší. Po gymnáziu v Prešove šiel na konzervatórium do Prahy. Okrem hry na organ si pribral aj kompozíciu, no štúdium stihol absolvovať za tri roky, a tak si ešte urobil majstrovskú školu u Vítězslava Nováka. Jedným z jeho spolužiakov bol aj Jaroslav Ježek. Pravdepodobne aj pod jeho vplyvom napísal džezovú sonátu.
Veľký úspech (aj v zahraničí) dosiahol so svojím Dychovým kvintetom, no keď ho dokončil, už mal za sebou premiéru Symfónie č. 1. a na radu profesora sa začal zaoberať slovenským folklórom.
Kam sa to zvrtlo
Takto vybavený 24ročný mladík sa usadil v Bratislave a hneď sa pustil do práce. Písal veľa hudby aj článkov o hudbe, stal sa redaktorom rozhlasu, kde vybudoval štúdio aj rozhlasový orchester, ktorý za slovenského štátu zachránil po odchode českých hudobníkov a u ľudáckeho ministra mu vybavil kvalitného dirigenta. V knihe rozhovorov s Iljom Zeljenkom sám spomína, ako po vypuknutí povstania sadol do vlaku smer Banská Bystrica, no v Trnave vystúpil, lebo „nevedno, ako sa to ešte zvrtne“.
Jeho povojnová kariéra sa zvrtla k založeniu SĽUK–u, angažovaniu slávneho dirigenta Václava Talicha pre ďalšiu novú inštitúciu Slovenskú filharmóniu a vychovávaniu žiakov, ktorému obetoval päťdesiat rokov života. Medzi nimi sú mená ako Kardoš, Burlas, Hatrík, ale aj Hronec či Patejdl. Mnohí mali veľký problém s jeho nechuťou k odvážnejšej hudbe, tí druhí, ako napríklad Peter Breiner, zase nedajú dopustiť na perfektné remeslo, ktorému ich naučil.
