Skúsme veci aspoň vysvetliť, keď ich už nevieme schovať

Maria Procházková, osobnosť českého filmu, môže nakrúcať vďaka novembru.

Maria Procházková (34), animátorka a režisérka. Po výbornom filme Žralok v hlavě s Oldřichom Kaiserom v hlavnej úlohe má dnes v kinách rozprávku i drámu v jednom – Kdopak by se vlka bál. Česká televízia nedávno vysielala jej E(Zdroj: ČTK)

Pamätá si na to, ako im na dvere zaklopala mamina kamarátka a povedala im, že podpísala spoluprácu s Štb. Pamätá si, ako bojovala s otcovskou autoritou Ludvíka Vaculíka a spomína si tiež na pocity ohrdnutia a sklamania, keď ju z politických dôvodov neprijali na strednú umeleckú školu. A vôbec, režisérka animovaných a hraných filmov MARIA PROCHÁZKOVÁ si pamätá na veľa vecí, ktoré zažila v detstve. O tom, ako nás destvo ovplyvňuje, teraz rozpráva vo filme Kdopak by se vlka bál. Jeho hrdinkou je malá Terezka. Žije s mamou a nevlastným otcom – a je s nimi šťastná. Lenže mamička sa chce zrazu vrátiť k pravému otcovi Terezky...
Citlivý príbeh o ľudských citoch, ktorý môže byť detskou drámou i rozprávkou pre dospelých, mal najprv veľký úspech na Berlinale, dnes je už i v našich kinách.


Dieťa je zvyknuté na to, že sa do kina chodí pozerať na rozprávky. Ale keď si pôjde pozrieť váš film, uvidí realitu, kde sa rodičia rozchádzajú a odchádzajú. Prečo veríte, že sa s ňou vyrovná?
„Pretože u nás v Európe hádam niet dieťaťa, ktoré by sa s takou situáciou nestretlo. Ak aj nie priamo doma, aspoň vo svojom okolí. Jedinú výnimku som zažila v Banáte, to je na hranici medzi Rumunskom a Srbskom. Sú tam české dedinky, pretože Česi tam pred dvesto rokmi odišli pracovať, a my sme tam premietali Vlka na základnej škole. Tam nemajú kino, deti tam na premietania nie sú zvyknuté a ešte väčší šok im spôsobila téma filmu. Vôbec jej nerozumeli. U nich neexistujú ani rozvody, ani rozpadnuté vzťahy. Ľudia tam žijú pevným rodinným životom, to som si tam overila aj na cintoríne.“

Ako?
„Keď som v zahraničí, chodím sa pozrieť do zoo a na cintorín. A podľa toho, ako sa ľudia správajú k svojím mŕtvym a zvieratám, viem odhadnúť, akí sú a ako žijú. V Banáte som našla veľa dvojhrobov, medzi úmrtím babičky a deduška býval iba niekoľkotýždňový rozdiel. Ja viem, že sa to deje, ale tam sa to deje extrémne. Dopočula som sa tam aj o jednej nedávnej tragédii: nešťastne zomrel mladý chlapec, a o tri mesiace jeho brat.“

Krutou súčasťou lásky je, že sa o ňu bojíme, pretože ju môžeme stratiť. Cíti to už aj vaša filmová hrdinka Terezka. Dalo by sa deťom nejako pomôcť uniesť takú ťarchu?
„Ak taká situácia hrozí, napríklad rozvod, a my dospelí ju nevieme schovať, mali by sme to vedieť aspoň normálne vysvetliť. Pretože ak isté veci nepovieme na rovinu, môže to vyvolať ešte väčší zmätok. Našej Terezke otec v jednej chvíli hovorí: No vieš, mamička je tak trochu z inej planéty. Lenže, čo to znamená? Že priletela? Že je mimozemšťan? Čo je to za informácia?“

Zdalo by sa, že keď má niekto doma krehkú detskú bytosť, že už nemá právo na omyl. Ale Terezkina mamička je príkladom toho, ako ľahko sa môže dospelý človek poblázniť. Dospeje vôbec niekedy?
„Všetci veríme na rozprávky a túžime po šťastnom konci. Preto som ho aj Terezkinej mamičke dopriala, hoci je otázne, či je to naozaj happyend. V ich rodine sa určite prejaví, že raz už rozluku riešili, prejaví sa to aj na Terezke, pretože dovtedy o rozvodoch netušila, a teraz to už vie. A zaujímavé je, čo som si uvedomila pri projekciách filmu. Mnohí dospelí po nich nerozprávali o svojich deťoch, ale o sebe. Nevidia sa v postavách rodičov, ale v postave malej Terezky. Je to dojemné. Nikdy nezabudneme na to, čo sa nám stalo v detstve.“

Pamätáte si, kedy rodičovská autorita vo vašich očiach začala slabnúť?

„S mamou som problém nemala, pretože s ňou som mala vždy kamarátsky vzťah, problém bol, keď do našej rodiny prišiel Ludvík Vaculík. On bol zvyknutý na to, že je autoritou a ja som v puberte bola zase zvyknutá odporovať. Dnes mi to, samozrejme, pripadá zábavné, ale vtedy som to považovala za čosi zásadné. Vždy som bola bojovníčkou, a nakoniec, som rada, že ňou som, pretože mi to pomáha pri robote. Na pľaci býva veľa mužov a nie je ľahké byť medzi nimi režisérkou. Musíte sa medzi nimi presadiť, nemôže vás napríklad rozložiť to, že sa na vás niekto škaredo pozrie.“

V puberte vás zastihla revolúcia, to asi vyhovovalo vašej bojovnej povahe tiež.
„17. novembra som bola na Národnej triede a moja mama mala radosť, že ju tam niekto zastupuje. Ona si totiž pri behu z jednej predchádzajúcich demonštrácií vyvrtla členok a musela zostať doma. Ja som sa musela akurát o ôsmej vrátiť a problém bol, že som tam zostala uväznená. Nakoniec sa mi podarilo zabehnúť do blízkeho domu a odtiaľ zatelefonovať. V tom byte už bolo asi 150 ľudí, za dverami bolo počuť eštébakov, behali po chodbách a klopali. Domáca pani tiež čakala na svoju dcéru, a bála sa im otvoriť. O dva dni som sa potom za ňou vybrala znovu, niesla som jej kytičku, chcela sa jej poďakovať. Lenže ten dom som už nenašla! Dodnes neviem, či to nebol vysnený dom, kam sme sa len prišli schovať.“

Patríte ku generácii, ktorá si na sebe nemohla overiť, aký postoj by k režimu zaujala, pretože bola v tom čase ešte mladučká. A teraz je zas nostalgická za detstvom. Vy ste však vyrastali v rodine disidentov - ako je to s vašou nostalgiou?
„Videla som nedávno na mojej mladšej sestre, ako sa vyžíva v retro oblečení. Mala na sebe čosi z adidasu. Mne to okamžite pripomenulo tepláky zo základnej školy. Vravela som jej: Keby si ty zažila to čo ja, v živote by si si to na seba nedala! Áno, s postojom k režimu sme to mali jednoduché, mali sme jasno v tom, na ktorej strane sme, iný variant nebol. Bola len čierna a biela, žiadne odtiene sivej. Keď k nám prišla mamina kamarátka a povedala, že čosi podpísala, pretože sa jej vyhrážali, radšej sme sa s ňou prestali stýkať. Hoci je skvelé, že nám to povedala. Na druhej strane, revolúcia nám výrazne zasiahla do vzťahov, priateľských aj mileneckých, polovica z nich sa rozpadla. Ľudia sa začali vracať z emigrácie, kto bol deň pred tým robotníkom v kotolni, bol zrazu ministrom. Mávalo to s nimi, a nie každý to zvládol.“

Ako sa vtedy zmenili vaše predstavy o budúcnosti? Pozorovali ste na sebe, že začínate bezhranične snívať?
„Myslela som si, že budem upratovačkou ako mama a že si budem kresliť, ale len doma, pre seba. Ani ma neprijali na UMPRUM, pretože do posudku mi napísali: Žije v spoločnej domácnosti so svojimi nevlastnými súrodencami, ktorých otec je Ludvík Vaculík. Nevedeli sme, že sa môžeme odvolať, a že na základe počtu bodov by ma museli prijať. Vtedy som dokonca na výtvarno zanevrela. Vy si myslíte, že ja neviem kresliť? No dobre, tak nebudem! Šla som na gymnázium a tam ma zastihla revolúcia. Naozaj sa mi zmenil svet. Najprv som objavila písanie, viedla som časopis - každého som doň nútila prispievať, a potom aj film. A nakoniec som si povedala: No dobre, tak teda budem aj kresliť!“

Ako využili českí filmári možnosť slobodne nakrúcať?
„Mnohí z nich zostali vonku, aj Forman nakrúcal tam, a mnohí sa zas vrátili k divadlu.“

A tí mladší, čo ešte nestihli emigrovať?
„Práve teraz vzniká dosť filmov o revolúcii, sama som už nad jedným rozmýšľala, ale možno ešte počkám pár rokov a uvidím, či by som ešte mohla povedať niečo nové. Je pravda, že doteraz ma celkom rozčuľovalo, že napríklad Nemci sa k socializmu vedia vyjadriť, ale my nie. Pupendo nepovažujem za výpoveď o dobe, je to len ľahká spoločenská komédia a Anglické jahody ma svojím falošným romantizmom vyslovene urazili. Ale teraz Radim Špaček dokončil film Pouta, už som ho videla, je to fascinujúci príbeh z pohľadu eštebáka. Do kín pôjde v decembri, vôbec neviem odhadnúť, aké budú naň reakcie, je však jasné, že je to dôležitý, európsky film. Žiadny malý český film.“

Čo tým myslíte, keď hovoríte malý český film? Nedarí sa teraz vo svete práve takým, napohľad nenápadným filmom? Aj vy ste mali s Vlkom veľký úspech v Berlíne a nedávno ste sa zas vrátili z Londýna. Nebolo to tam výborné?
„Áno, bolo to veľmi pekné. Ale cítila som, že je to predsa len svet celebrít. V Londýne ma ubytovali v drahom hoteli, kde také celebrity bývali. Nemala som zaplatené raňajky, tak som sa šla ráno spýtať, čo stoja. Počula som tú sumu, povedala ďakujem a šla si kúpiť kávu do kelímku za rohom ulice. Popritom som prechádzala popri paparazzoch, ktorí číhali pred dverami. Vrátnik mi otvoril dvere, oni sa okamžite zmobilizovali, nastavili - a vzápätí sa uvoľnili s výdychom: zase nič! Najprv sa mi to zdalo úsmevné, potom som sa už aj začala cítiť nepríjemne, lebo mi ich bolo ľúto. A tak som radšej vychádzala zadným vchodom!“

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. 7 top cyklotrás zo severu na juh
  2. Last minute tipy na Kapverdské ostrovy
  3. Voda, kotol, vymknutie: Čo stoja najčastejšie domáce katastrofy?
  4. Žijú, lebo sa nevzdali. Príbehy ľudí bojujúcich za svoje zdravie
  5. Nový Volkswagen Arteon sa predstaví na bratislavskom autosalóne
  6. Last minute dovolenka sa dá kupiť výhodne už teraz
  7. Legendárna Štefánka opäť ožíva pod sieťou Pulitzer family
  8. Päť tipov, kam na predĺžený víkend v máji
  9. Inteligencia vo všetkom
  10. Volvo V90 Cross Country je pripravené na každé dobrodružstvo
  1. 7 top cyklotrás zo severu na juh
  2. Ako efektívne využiť podlahové kúrenie?
  3. Samsung Galaxy S8: smartfón s výnimočným displejom
  4. Túžite byť matkou, ale nedarí sa? Poďme hľadať dôvody!
  5. Last minute tipy na Kapverdské ostrovy
  6. Ako sa menila obľúbená bratislavská štvrť
  7. Nové investičné projekty v Schladmingu s výhľadom na zjazdovku
  8. Podľa M. Borguľu je práca mestskej polície slabá a nedôsledná
  9. Znížená sadzba pri pôžičke v mBank už len štyri dni
  10. Odborníci poradia, komu sa oplatí využívať obnoviteľné zdroje
  1. Last minute tipy na Kapverdské ostrovy 9 863
  2. Žijú, lebo sa nevzdali. Príbehy ľudí bojujúcich za svoje zdravie 8 594
  3. Nový Volkswagen Arteon sa predstaví na bratislavskom autosalóne 7 860
  4. Šokujúce: ako sa každý Slovák dokáže ľahko naučiť po anglicky 7 410
  5. Päť tipov, kam na predĺžený víkend v máji 5 956
  6. Voda, kotol, vymknutie: Čo stoja najčastejšie domáce katastrofy? 5 714
  7. Legendárna Štefánka opäť ožíva pod sieťou Pulitzer family 4 520
  8. Ako sa menila obľúbená bratislavská štvrť 3 104
  9. 5 krokov k vlastnému bývaniu 2 320
  10. Last minute dovolenka sa dá kupiť výhodne už teraz 2 306

Hlavné správy zo Sme.sk

PLUS

Na prvého mája hádzal po súdruhoch vajcia. Trafil a šiel sedieť do Ilavy

Vladimír Červeň sa už odmalička do sveta budovateľských hesiel a komunistického blahobytu obohnaného ostnatým drôtom nehodil.

KOMENTÁRE

Z celého sveta: Ako sa karikaturisti smiali z Donalda Trumpa

Karikatúry Trumpa z celého sveta.

Neprehliadnite tiež

Slovenskí džezmeni sú skvelí. Chýba im len jedna vec: originalita

Nečakaná kritika zaznela na odovzdávaní Cien Esprit za najlepší slovenský džezový album.

Nová Cvernovka: Komunity tu majú budúcnosť

Prvého mája sa po prvý raz otvárajú ateliéry bývalej Cvernovky v nových priestoroch.

Sisi bola len manželka. Zato Mária Terézia vzkriesila monarchiu

Narodila sa pred tristo rokmi. Teraz o nej vzniká dvojdielny film v koprodukcii štyroch krajín.


Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop