Plastici pochválili organizátorov a naďalej ostávajú v undergrounde.
Ten Mišo Kaščák je blázon, uznanlivo povedal Vratislav Brabenec pri vstupe do dobre zásobenej šatne kapely The Plastic People of the Universe v PKO. Do začiatku Koncertu pre všímavých nezostávalo veľa času a Josef Janíček ešte dolaďoval program vystúpenia.
„Na reakcie poslucháčov našej generácie sme zvyknutí, tí chcú najmä veci, ktoré poznajú naspamäť, no je úžasné, že mladí ľudia pozorne počúvajú naše texty," hovorí Brabenec, saxofonista, ale tiež úspešný literát.
Práve s jeho príchodom začiatkom 70. rokov sa kapela preorientovala z kopírovaných anglických skladieb na pôvodnú tvorbu s českými textami. Sám ich napísal mnoho, ďalšie, predovšetkým z Biblie či od Ladislava Klímu, upravil.
„Ale zárodky toho už boli skôr, než si prišiel," dopĺňa Janíček a spomenie, ako Milana Hlavsu očarili básne Egona Bondyho. „To je čistá, nadčasová poézia," súhlasí Brabenec. „Vlani sme siahli dokonca aj po básni Ivana Magora Jirousa. Tiež krásna poézia, akurát bez rytmu a melodiky. Ale šmátrame, pátrame, nechceme zamrznúť na starých veciach."
Snahu vyvrátiť názor, že práve repertoár sa po Hlavsovej smrti pred ôsmimi rokmi príliš nerozšíril, lakonicky upresňuje Janíček. Informáciu, že „asi osem rokov sme s tým nepohli, ale teraz sme urobili pár nových vecí", však Brabenec razantne koriguje. „Vedeli by sme urobiť koncert len z nových skladieb."
Predčasné Hlavsovo úmrtie bolo len jedným zo zlomových dátumov kapely. Kým dva týždne v roku 1973, keď vlastnili papier o úspešných prehrávkach („štrnásť dní sme len vysedávali v krčmách a hlásali, že sme profesionáli a nemusíme skúšať"), boli iba úsmevnou epizódou, súdny proces o tri roky neskôr však mal zásadný vplyv aj na celé protirežimové hnutie.
„Mali sme byť všetci exemplárne odsúdení, no nakoniec z toho bola fraška," hovorí Brabenec. „Už na druhý deň prišiel Václav Havel, ktorý povedal, že je bratrancom nášho manažéra Jirousa, a tak ho pustili dnu. Samozrejme, večer už o tom informovala Slobodná Európa."
Práve počas procesu Havel dokázal spojiť dovtedy dva prakticky izolované svety - underground a intelektuálsky disent čo o niekoľko mesiacov vyústilo do vzniku Charty 77. „Po procese už sme nehrali v krčmách, ale len v súkromných domoch," hovorí Janíček. Ale ani to netrvalo dlho. „Kdekoľvek budete hrať, tak ten dom zničíme, vyhrážali sa eštebáci," spomína Brabenec. Okrem Havlovho Hrádečku, na ktorý si netrúfli, slovo dodržali.
Keď v roku 1981 podpálili dom v Kerharticiach, kapela skončila a comeback prišiel až pri jubileu Charty v roku 1997.
„Pocit z hrania sa však nezmenil. V spoločnosti smerujúcej k stádovitému konzumu sme stále undergroundom," rozohnene tvrdí Brabenec a vzápätí uvádza koncert slovami: „To sa nám tá revolúcia úplne nepodarila."
