Slávnostný prenos z oficiálnych osláv novembra 1989 v novej budove SND bol jednoducho fascinujúci. To, čo predviedol v príhovore predseda parlamentu, však ani zďaleka nedosahovalo úroveň programu.
Jednoducho, tento program by som nazval „nežné drišľakoviny".
Vrcholom mojich pätnástich minút bolo choreografické číslo, v ktorom zaznela aj hudba Michala Davida. Pripomenulo mi to pôsobenie vo Vojenskom umeleckom súbore v 80. rokoch. Ako osvetľovač som tam svietil na tanečníkov, ktorí s drevenými samopalmi predvádzali ľudovodemokratickej armáde, ako brániť socializmus a pomedzi nich behali slovenské červenoarmejky, ktoré okrem odhodlania brániť vlasť vo vojakoch vzbudzovali aj chlípne chúťky.
Večer uvádzala moderátorka, ktorej profesionálne kvality sa nedajú poprieť. Moderovanie šarmantnej pani Heribanovej malo jednu zásadnú chybu - to, že sa tam vôbec postavila. A aby som nevyšiel z úžasu, na druhý deň som ju videl opäť - tentoraz na odovzdávaní čestného občianstva Václavovi Havlovi na bratislavskej radnici. No, „kto umí, ten umí"!
Utorkový večer v podaní STV a vrcholných predstaviteľov štátu ma len utvrdil v presvedčení, že za verejnoprávny program by sme mali platiť niekokoľkonásobne viac. Mať takúto katastrofu v priamom prenose sa oplatí.
Týmto by som sa chcel za neprekonateľný zážitok poďakovať STV a všetkým, ktorí sa na prenose podieľali, vrátane divákov a ich excelencií.
