Maľba v čase nových multimediálnych techník a médií sa príliš nenosí. Napriek tomu jej Saša Makarová zostala vo svojej figurálnej tvorbe verná, čo ukazuje aj na výstave v bratislavskej Art pour Art gallery.
BRATISLAVA. Saša Makarová si abecedu maľby osvojila štúdiom reštaurátorstva na Slovensku. Nepodľahla módnosti vyjadrovacích prostriedkov. Nezaujíma ju ani tak dianie okolo človeka, ale dominantným záujmom je pre ňu jeho vnútorný život. Túžby. Aj nenaplnené.
Všade nechala aj kus Slovenska
Inšpiráciu hľadá v prírode a rozličných kultúrach po celom svete. Cestovanie ju oslobodzuje od vlády konzumu, ktorý k životu nepotrebuje. S nadšením cestovateľa objavujúceho nový svet vzťahov, svet mystéria. Všade, kam sa dostala, dostala aj niečo zo Slovenska. Niečo neprehliadnuteľné - slovenská škola (nielen bratislavská Vysoká škola výtvarných umení), ale aj poznanie slovenskej tvorby a tvorcov doma (jej otec Štefan Makara zasvätil ako výtvarník tvorbu rodnému Zemplínu).
Vlastné smerovanie cestami výtvarného umenia si ujasnila absolvovaním Vysokej školy úžitkových umení vo Viedni, kde tvorí a žije bezmála dvadsať rokov.
Večné hľadanie ženského ideálu
Mysľou sa jej premietajú obrazy. V spomienkach prechádzajú Indky s lopatami v rukách okolo mužov pohodlne usadených v kreslách. Vždy upravených ako európske ženy idúce na ples. Krásne a hrdé, blížiace sa k ideálu, ženy, ktorú na plátne autorka hľadá celý život. Spomienky na Indiu sú pre Sašu Makarovú modrým obdobím. Modré domy a život zahalený modrým závojom emócií.
Druhá bobuľka hrozna sa jej na jazyku rozplynie v spomienkach. Sladké a svieže. Rodisko. To vníma cez zelený závoj. Zelená je farba rodného Zemplína, kam chodila s otcom tvoriť v plenéri.
Dvadsaťročný odstup
Aj keď rodisko už vyše dvadsať rokov nie je jej domovom, zelená dominuje spolu s alegóriami slovenských a slovanských rozprávok, ktoré sú pre autorku nevyčerpateľným zdrojom inšpirácie. Vyše dvadsaťročný odstup jej umožňuje vidieť Slovensko a jeho problémy s kritickým nadhľadom.
Tretia bobuľka... Už-už sa naklonil, že jej ju ukradne spoza chrbta mužský diabol z plátna obrazu.
Mimochodom, obrazu, ktorý sa stal titulným na nedávnej autorskej výstave Ja vás všetkých milujem v košickom Múzeu Vojtecha Lofflera. Na otázku, či by mu bola ochotná zapredať dušu, odpovedala: Ponuku by som asi prijala a je viac možností. V hre by boli večná mladosť, láska či úspech...
To nebola úprimná odpoveď. Veď úspech dosiahla bez rozprávkových bytostí.
Autor: Miro Polakovič
