BRATISLAVA. „Archívy nemôžu slúžiť ako bezjbalová palica na zabíjanie ľudí," povedal na Stredouerópskom fóre Adam Michnik pri debate s názvom Druhý život totalitných štruktúr. Hoci moderátor prítomných viackrát nabádal hovoriť o prípade Milana Kunderu, obvineného z udávania na polícii, rečníci sa jeho menu vyhli. Debata pôvodne o Kunderovi prebehla bez toho, aby sa o ňom priamo hovorilo.
Ku Kunderovmu prípadu ako širšiemu fenoménu sa vrátila aspoň americká historička Marci Shorová. Sám Kundera sa netají tým, že bol na začiatku 50. rokov angažovaným stalinistom, aj keď obvinenie z udávania jednoznačne odmieta. Marci Shorová vyjadrila sklamanie, že sa v jeho prípade neotvorila diskusia na najpodstatnejšiu tému - prečo sa toľko mladých a inteligentných ľudí nadchlo pre stalinizmus.
Adam Michnik nie je zástancom otvárania archívov, v diskusii vyzdvihol španielsku cestu od frankizmu k demokracii, kde sa nekonali ani lustrácie, ani defrankizácia. Chorvátska spisovateľka Slavenka Drakuličová uprednostnila nemecké vyrovnanie sa s históriou. Čosi ako španielsky model sa po vojne presadilo aj v bývalej Juhoslávii a nedoriešené problémy z histórie, predovšetkým druhej svetovej vojny, viedli neskôr ku krvavému rozpadu štátu. Jednotlivé národy si ďalej mohli pestovať svoje mýty a nenávisť, aj v dôsledku čoho boli vojnoví zločinci súdení v Haagu vo vlastných krajinách považovaní za hrdinov. „Primálo histórie, priveľa pamäti," zhrnula situáciu na Balkáne.
Na nezmyselnosť používania slova „pamäť" v rôznych národných ústavoch na jej skúmanie poukázal aj americký historik Timothy Snyder. Pamäť je veľmi prchavá a manipulovateľná, namiesto nej by sa mala skúmať história. Kritizoval pracovné metódy poľského Inštitútu pamäti národa, ktorý namiesto triedenia dokumentov a ich uvádzania do kontextu niekedy históriu radšej manipuluje.
Príkladom bola ich reakcia na publikovanie knihy Strach od Jana T. Grossa, kde opisoval udalosti okolo pogromu v Kiełciach v lete 1946, keď Poliaci zabili desiatky židov. Inštitút na knihu reagoval vydaním dvojzväzkovej publikácie, kde uverejnil všetky možné dokumenty bez toho, aby ich zaradil do kontextu, a tým sa udalosť pokúsil zahmliť.
Lustračné kauzy okolo Lecha Wałęsu, básnika Zbigniewa Herberta či politika Jaceka Kurońa sú aj pre Michnika dôkazom, že publikovanie bez kontextu je politická akcia na zničenie vybranej osoby.
Paralelu vidí aj v prípade Güntera Grassa, čo bol podľa neho úder na autoritu Grassa ako antifašistu. Michnik citoval svojho priateľa, podľa ktorého je otvorenie archívov granátom hodeným do záchoda. „Jedných zabije, ďalších poraní a všetci zostanú pošpinení."
