Na fotkách má štylizovaný až prísny imidž. V reáli je to spontánna žena, ktorá sa ustavične smeje, odpovedá protiotázkami a priznáva sa k pochybnostiam. Výrazná osobnosť mladej výtvarnej scény DOROTA SADOVSKÁ hľadá cez fotografiu núdzový vchod do seba.
Prečo ste pomenovali svoju novú knihu Núdzový vchod? Na čo taký vchod slúži?
Vchod namiesto východu. Je to slovná hračka, vyjadruje jemnú opozíciu ku klasickému dokumentu, ktorý prevláda v našom ponímaní primárneho zmyslu fotografie. Fascinuje ma samotné ľudské telo, menej veci exteriéru.
Ste v núdzi?
Aby človek niečo opustil, niekde vošiel, zvyčajne musí mať na to dôvod. A ak má núdzu, ide to rýchlejšie.
Čo je intímnejšie? Obnažovanie tela či duše?
Myslím, že delenie duše a tela sa zbytočne zveličuje. Ak nie sú spolu, býva to problém pre psychológa, či nie? Každý kúsok tela vypovedá aj o vnútri jeho nositeľa, na ich definitívnu rozluku si počkám po smrti. Duša s telom vždy súvisela, aj keď v priebehu dejín boli pokusy oddeliť ju. Delenie pomáhalo zdôrazniť nezávislosť od problémov tela, zmenšiť jeho zasahovanie do duchovného sveta.
Môže mať dnešná doba svätých?
Môže ich nemať? Ak má svojich gangstrov, musí mať na vyváženie aj svätých. Nemálo ľudí uznáva Matku Terezu, Jána Pavla II., abbého Pierra, a už nielen vo Francúzsku - to spomínam takých „mediálnych" svätých. Ale ak niekto chce vidieť, tak aj vo svojom okolí nájde množstvo dobrých duší.
Je intimita niečím sprofanovaným, ak ju máme neustále na očiach vo filmoch, v reklamách či v časopisoch?
Skôr skomercionalizovaná, lukratívne využitá. Podľa niektorých by som pre tento vizuálny pretlak ani ja nemala ukazovať na fotografiách ženské prsia. Ale telo je pre mňa základným, čistým materiálom, v tomto prípade skoro ako cesto na miesenie. Erotika je dôležitá, ale ani v dejinách umenia nebolo nahé telo výlučne spojené iba s ňou - aj s niečím mimo času, mimo sociálnych štruktúr, bolo symbolom slobody, chudoby či návratu k prírode a jednoduchosti. Odhalená bradavka sa nerovná vždy previnenie. Aj moja dcéra z nej cucá, nemyslím si, že spolu takto hrešíme, hoci má už vyše tri a pol roka.
Tak to prekonávate rekordy!
Nevidím dôvod snažiť sa dodržiavať nejakú štatistiku. Dieťa je šťastné, ja som spokojná. Nie je v tom nič dojímavé, žiadny idol matky, skôr pragmatizmus. Pokiaľ som ja zdravá - aj dieťa je zdravé a môžem robiť kariéru. Som dojčiaca kariéristka.
Nazvali by ste fotografie deformovaných poprsí, ktoré práve vystavujete v Bratislave, aktmi?
Už som sa odnaučila rozmýšľať v kategóriách akt, zátišie, portrét, krajina... Dokonca už ani nemám potrebu ich búrať. Akt pomenúva niečo viac erotické.
Na tejto výstave, ktorá je súčasťou Mesiaca fotografie, sú aj zmnožené fotografie prstov či rúk. Nie je v tom kus fetišizmu?
Možno si vyrábam niečo ako herbár. Teraz mám doma na formátoch A4 vytlačené napríklad zbierky prstov kamarátov.
Robíte to na objednávku mimozemšťanov?
Možno by to využili, ktovie?
Čo si myslíte o nedávnom vyjadrení katolíckej cirkvi, že by mimozemšťania aj mohli existovať?
Zaregistrovala som to. Ja mám toľko problémov, že na týchto momentálne nepracujem intenzívne. Nemám ani televíziu, preferujem internet. Ak sa totiž na mňa pasívne valí priveľa problematických vecí, dostávam pocit, že žiadnu z nich nedokážem riešiť. Jednoducho si musím problémy zredukovať, aby som neprestávala veriť, že sa dá prispieť kvapkou v mori.
Nečítate ani noviny?
Tie áno, ale nie bulvár. Ľudí, čo ho sledujú, vlastne obdivujem. Ako môžu prijímať jednu depresívnu správu za druhou: ten sa rozviedol, ten toho podviedol, ten roky týral toho... Keby mňa to všetko trápilo, asi by som sa v tom utopila - teda prestala veriť, že existujú riešenia, alebo iba také zúfalo násilné.
Čo je pre vás najväčšie „sado"?
Ja asi nikdy nebudem robiť krvavé veci. Veď by som omdlievala. Nie som ani schopná dopozerať krutý film, a to ani nehovorím o psychohororoch.
Vrátite sa opäť niekedy k maľbe? Alebo je už fotografovanie vaším spôsobom maľovania?
Už od prvej samostatnej výstavy v roku 1995 bola pre mňa maľba spojená s fotografiou. Doteraz ma zaujíma otázka spájania dvoch svetov, duchovného a telesného, maľby a inštalácie, maľby a fotografie, videa a fotografie. Prečo by musela byť napríklad fotografia pravouhlá, prečo by mala byť v ráme, keď môže fungovať svojbytne? Stane sa síce potom fyzicky krehkejšou, ale má viac možností.
Aké otázky si dnes kladie výtvarné umenie?
Tohtoročné Bienále v Benátkach vypovedalo skôr o vytváraní špecifických svetov, priestorov a nie konkrétnych artefaktov, hmatateľných, skoro dizajnérskych predmetov. Zaujímavé bolo na ňom aj pozorovať spojenie komerčného a výtvarného. Galéria si od výtvarníka kúpi dielo, s ktorým pracuje ako s komoditou, tlačí meno výtvarníka ako potenciálneho tvorcu ďalších komodít. Na západ od nás sa tento inštitucionálny systém stáva čím ďalej dômyselnejším.
Vy sama pracujete s prvkami komercie, napríklad ste vydali kvázi ženský časopis SADO s vašou fotografiu na titulke.
Mňa na tom tešila práve tá hra s rozhraním medzi klasickým výtvarným katalógom a ženským časopisom. A navyše, koľko ľudí chodí do galérií v porovnaní s tým, koľkí si kupujú ženské časopisy?
Považujete sa za alternatívneho človeka?
Môj životopis je dosť klasický, v podstate usadený. Vydala sa, má dieťa, pokračuje v práci...
Vaša matka je dlhodobo chorá, ako sa s tým vyrovnávate?
Je to pre mňa trauma, niečo, na čo nemám dosah. Celé roky som pátrala po tom, aký zmysel má opatrovať človeka, s ktorým máte minimálnu možnosť komunikácie, tej verbálnej za roky žiadnu. Navyše so zhoršujúcou sa prognózou. Tá neustála prítomnosť zániku, akoby ma však nútila tešiť sa z jednoduchých, samozrejmých vecí. S tým súvisí asi aj moja horúčkovitá hyperaktivita, ktorou svojich známych určite rozčuľujem. A radosť z práce so živým telom. Ale v každej rodine je nejaká trauma alebo bolesť, či nie? Snažím sa nefrflať.
Ľudia kedysi žili viac v širších komunitách, starí, deti, chorí...
Určite to má zmysel, ak nie sme len zväzok superžien a supermužov. Moja sestra, ktorá študovala biológiu, ma naučila, že v prírode funguje systém, podľa ktorého je cielene každý jedinec úplne iný. Zvyšuje to šance na prežitie pri najrozličnejších pohromách. Do spoločnosti patria aj slabší, trochu vyšinutí, mimo štatistického priemeru. Práve šírka tohto spektra ju robí stabilnejšou. Ak sterilne odrežeme všetky okraje, bude to síce estetické, dynamické na vyselektovanú časť, ale ako celok oveľa slabšie. Takto vyčistená spoločnosť sa paradoxne podľa zákonov prírody stáva zraniteľnejšou, nie silnejšou.
Čo je pre vás hlavným symbolom súčasnej doby?
Igelitové vrecko. Separácia, rezervácia, prezervácia, ochrana. Doba ľadová, doba kamenná, doba igelitková. Čím ďalej, tým dôslednejšie aj vo vlastnom živote. Kedysi mi stačilo strčiť knihu do tašky, dnes ju najprv zabalím do igelitového vrecka. Všetko je hygienicky a strategicky oddelené. Rozdeľuj a panuj! Veci cez seba neprenikajú, menej do seba narážajú, menej sa ovplyvňujú. Úspešne neplodné. Podobne sa správame aj k ľuďom. Po sociálnej stránke sú vyhadzovaní zo spoločnosti nielen zhnité jablká, ale aj nad určenú normu zakrivené uhorky.
Mávate niekedy katastrofické pocity z konca civilizácie?
Život je stále v ohrození. Stačí prejsť po ceste. Je to skôr zázrak, ak človek žije, keď si uvedomí, koľko iných možností by mohlo nastať. Moje dieťa sa ma nedávno spýtalo, keď som krájala rybu: „My jeme mŕtve ryby?" Odpovedala som jej, že aj my, keď budeme mŕtvi, poslúžime podobne iným organizmom. Zdá sa mi to vlastne celkom fajn, ak bývalým životom bezo zvyšku poslúžime ďalším životom.
Čo je pre vás najdôležitejšie?
Rozmýšľala som nad základnou otázkou, aký je zmysel života a prišla som na jedinú odpoveď, že život. Je to trochu tautologické, ale všetky ostatné odpovede sa mi zdajú
čiastkové.
V čo sa dá dnes veriť? Niečomu, čo je nad životom, za životom, medzi životom?
Mám povedať nejaké metafyzické posolstvo? Žeby veriť vo vieru? Veriť, že má zmysel veriť!
DOROTA SADOVSKÁ (1973), výtvarníčka a fotografka. Vyštudovala na VŠVU v Bratislave, kde získala aj doktorát, študovala aj a École Nationale des Beaux Arts v Dijone. Vystavovala v rámci desiatky individuálnych aj kolektívnych výstav v Prahe, Brne, Zürichu, Lodži, Viedni, na Tenerife, ako aj v mnohých ďalších mestách. Jej ostatnou výstavou, uskutočnenou v rámci Mesiaca fotografie v Bratislave, je Núdzový vchod. Tieto dni vychádza kniha jej prác s rovnakým názvom. Je vydatá, má dieťa a žije v Bratislave.
