Reedície sú dobrým imidžom

Vdýchnuť starým nahrávkam nový život, tvrdí o vydávaní časom osvedčenej alebo polozabudnutej hudbe Peter Pišťanek. Reedície, staršie nahrávky, ktoré sa v súčasnosti objavujú na CD nosičoch, sú potravou pre všetky možné druhy hudobných fanúšikov, imidžom pre hudobné firmy a možno aj dobrodružstvom pre diskofilov.

„Vydávanie reedícií je celosvetový úkaz. Veď nevychádzajú len remasterované albumy Hammela, Collegia, Mišíka a Etc., Kubišovej, Ursinyho či Blue effectu, ale aj Deep Purple, Led Zeppelin, Milesa Davisa, Jimiho Hendrixa, Joni Mitchellovej a stovák ďalších,“ hovorí pre SME spisovateľ Peter Pišťanek, ktorý pre túto firmu pripravuje edíciu starších nahrávok Hammela a Vargu.

Oproti novým titulom sa od reedícií neočakáva zisk. Na našom trhu majú trochu inú úlohu. „Vydávať hodnoty je, samozrejme, dobrý imidž. Možno, že veľkých kritikov kamenných vydavateľstiev prekvapí, že tu nejde len o prachy, ale aj o hodnoty,“ tvrdí Marián Jaslovský, ktorý dohliada na reedície albumov Deža Ursinyho.

Obaja pracujú pre hudobné vydavateľstvo Sony Music Bonton, firmu, ktorá sa systematicky zaoberá vydávaním reedícií, hlavne preto, že zdedila archív totalitného Opusu. Do rizika však ľudia z Bontonu idú iba zriedkavo. Až po troch rokoch sa Jaslovskému a Pišťankovi podarilo presvedčiť ich bossov, aby vydali komplet dnes už polozabudnutej artrockovej slovenskej skupiny The Gattch. „Dodnes nedokážem uveriť, že sa to podarilo. Firma to vydala, lebo to vníma ako svoju historickú povinnosť,“ tvrdí Pišťanek.

S bonusmi alebo bez?

Peter Pišťanek sa dostal k tejto práci v podstate náhodou, tým, že verejne skritizoval reedíciu Hammelovej platne Abraka-dabraka. Vnútil sa, že to bude robiť radšej sám, ako „by mal trpieť nad každým novým titulom.“ A Marián Jaslovský, ktorý Bontonu odporučil Pišťanka, vydal jednu z prvých výpravných reedícií – dvojcédečko Konvergencie od skupiny Collegium Musicum.

V Čechách s reedíciami sa začal vážne zaoberať dnes už nebohý Karel Knechtl, ktorý bol schopný preliezť každý archív a doplniť cédečka o prachom zapadnuté veci, ako v prípade Marty Kubišovej. Jej prvé nahrávky zo začiatku šesťdesiatych rokov objavil stratené niekde v plzenskom rozhlase. Knechtl dlho hľadal aj pásky z pražského bítového festivalu. Počas pátrania zistil, že skončili na skládke niekde na okraji Prahy. Jaslovský mal väčšie šťastie – záznam Ursinyho Soulmenov z legendárneho festivalu vyšiel na jednej z raritných kolekcií tohto speváka a skladateľa.

Veľa stratených a ťažko dosiahnuteľných vecí vychádzajúcich v podobe bonusov na „radovkách“ je rajom pre diskofilov, v niektorých prípadoch utrpením pre hudobníkov alebo vlastníkov práv. Napríklad pri Ursinyho nahrávkach. „Spoluautor Ivan Štrpka a Jakub Ursiny (syn Deža Ursinyho – pozn. red.) sa vyjadrili, že nechcú žiadne bonusy, lebo ide o ucelené diela, ktoré neznesú nič navyše. Musím ich rozhodnutie len akceptovať,“ hovorí Jaslovský. Avšak ani Pišťanek by si nedokázal predstaviť bonusy k beatlesovskému Seržantovi, a aj k Vargovej a Hammelovej Zelenej pošte.

Firma sa občas správa ako slon v porceláne. V prípade Ursinyho a Štrpkovej platne Zelená túto nahrávku z roku 1986 vydali s iným než pôvodným obalom, dokonca bez uvedenia spoluautora na prednej strane CD. „Od obalu Zelenej sa dištancujem, videl som ho až vytlačený a skoro som sa rozplakal. Niektoré obaly svojho času dopadli mizerne vďaka cenzúre alebo dohodenému neschopnému grafikovi,“ hovorí Jaslovský.

Aj Pišťanek je za zachovanie pôvodného artworku: „Keď som videl booklet z CD Svitanie od Modrého efektu, skoro ma trafil šľak. Ja som taký, že mne chýba ešte aj ten čierny rámik na artworku CD Zelenej pošty, lebo na obale platne bol.“

Tajomný kufor

Pišťanek sa momentálne spamätáva z červeného kufríka plného magnetofónových pásov, ktorý mu pred pár mesiacmi dopravil Marián Varga: „Som teraz len v polovici, ale už som objavil také nevydané skvosty, že sa mi až tají dych.“ Jaslovského archív obsahuje nevydanú živú nahrávku Ursinyho z roku 1988, jeho filmové pesničky, ako aj tretie pokračovanie rarít Pevniny a Vrchy.

Nádoby Opusu nie sú bezodné, v súčasnosti majú niektorí umelci už vydané kompletné katalógy. Pátranie po archívoch rozhlasu, televízie a súkromných nahrávok však dáva nové možnosti. „Mám ešte jeden veľký sen. Zo spoľahlivého zdroja viem, že existuje nahrávka z bratislavského koncertu skupiny The Beatmen (ten večer robili predkapelu skupine Manfred Mann) z roku 1966. Verím, že k tejto nahrávke sa raz dopracujem,“ tvrdí Pišťanek, ktorý sa začal sústreďovať na súkromné archívy. „Koľko klenotov sa skrýva tam, to sa v celej úplnosti, žiaľ, do smrti nedozviem.“