o dieťa získal presvedčenie, že chce byť dirigentom, hoci tomu povolaniu nerozumel. Dnes mu zázračná dirigentská palička otvára cestu do sveta.
Je dobré byť v týchto časoch na voľnej nohe?
Momentálne nemám dlhodobé miesto, ale robím na viacerých projektoch. Musím však povedať, že kríza do umenia veľmi zasahuje. Napríklad v jednom divadle v Taliansku, ktoré malo ročne bežne päť-šesť operných premiér, majú teraz jednu. Robia sa veľmi radikálne škrty. Situácia nie je jednoduchá.
Aké sú vaše pracovné väzby na Slovensko?
Zatiaľ som na Slovensku spolupracoval len so Slovenskou filharmóniou a dirigoval som štyri koncerty. Naštudovali sme aj Verdiho Requiem v Spišskej Novej Vsi pri príležitosti 750. výročia prvej zmienky o meste, kde vystupovali aj naši poprední sólisti a prišiel aj prezident Gašparovič. Inak cestujem na Slovensko skôr s dcérkou a rodinou. Ale rád by som tu spolupracoval na nejakom zaujímavom projekte, keď bude príležitosť.
Ste viac vo svete. Kedy sa vaše cestovanie začalo?
Prelom prišiel, keď som odišiel koncom roka 2004 do Južnej Afriky, do Kapského mesta. Po dvoch rokoch sa mi skončila zmluva a presťahoval som sa na dva roky do Istanbulu. Tam som robil šéfdirigenta štátnej opery a uviedol som skoro všetky premiéry.
Teraz som asistentom rakúskeho dirigenta Gustava Kuhna, s ktorým som spolupracoval na Tiroler Festspiele v rakúskom Erle, a v tomto roku mu ešte budem asistovať v opernej produkcii Elektry Richarda Straussa v talianskom Bolzane. Momentálne mám rozrobené projekty, o ktorých sa ešte nedá hovoriť. A robil som ešte jeden projekt na Karibských ostrovoch v štáte Martinique s francúzskym organizátorom, ktorý tam má divadlo a bol aj mecénom celej produkcie.
Čo ste pripravovali?
Dirigoval som tam jednu veľmi málo hranú operu Treemonischa od Scotta Joplina. Napísal ju na sklonku života. Pri jej naštudovaní kooperoval tamojší cirkevný zbor so sólistami z Južnej Afriky a s orchestrom zo Slovenska, v ktorom boli ľudia z Filharmónie, zo SND i Slovenského rozhlasu. Takže išlo aj o kultúrnu výmenu. Budeme ju uvádzať na budúci rok aj v Paríži!
To bol celkom zážitok, skúšať s takým mixom ľudí, nie?
Skúšali sme ju päť týždňov. Predstavenia boli naplánované začiatkom marca tohto roku. Stretli sa čierni speváci aj slovenský orchester a domáci cirkevný zbor, ktorý sa učil, ako hrať na javisku, keďže jeho členovia nikdy na sebe nemali divadelné kostýmy.
Problém bol, že práve v čase našej premiéry vypukol generálny štrajk, nebol vôbec benzín a žiadne obchody neboli otvorené. Na uliciach boli barikády, takže sme sa nevedeli dostať do divadla.
Prečo sa štrajkovalo?
Za vyššie platy. Jeden kilogram paradajok tam stojí sedem eur, tak si to viete predstaviť. Predstavenia mali byť v Theatre L´Atrium, to je veľké divadlo, moderné, s asi tisíc miestami. Premiéra v divadle sa zrušila pre tieto nepokoje, jedno predstavenie sme urobili priamo v dome organizátora.
Na druhý deň sme mali mať druhé predstavenie v divadle a chceli sme sa tam dostať cez barikády. Na polceste nám volali, aby sme sa hneď otočili a išli naspäť, lebo aj toto predstavenie je zrušené, vraj prišli francúzski vojaci a hádžu plynové bomby. Nakoniec sme operu uviedli v Martinique iba raz, to bolo trochu smutné.
Ako vás ovplyvnilo stretnutie s čiernymi spevákmi?
Juhoafrická republika je veľmi zaujímavá krajina. Je tam veľmi veľa talentov, ktoré sa však nerozvíjajú, speváci nemajú veľké vzdelanie. Aj preto vznikol projekt, na ktorom som sa zúčastnil - robia ho ľudia, ktorí sa snažia tieto talenty dostať do Európy.
Je dobré vidieť, že aj v dnešnej sťaženej situácii sú takí, čo chcú umenie podporovať a dávať naň prostriedky. Asi pred polrokom napríklad mladá speváčka z Južnej Afriky vyhrala súťaž vo Viedni, dostala prvú cenu aj cenu publika, aj za operu a operetu. Prvý raz v histórii vyhral jeden človek všetky ceny.
Aký je rozdiel v opernom speve bieleho a čierneho speváka?
Záleží na režisérovi a jeho koncepte, či chce mať v opere aziatov alebo černochov a ako s nimi chce spolupracovať. Fakt je, že černosi majú takú náturu, že strašne radi spievajú. Stačí si zobrať ich gospelovú tradíciu.
So spevom sa stretávajú od malička, v škôlke, škole, žijú spevom, spievajú si na poli, pri práci a tak. Raz sa mi dokonca stalo, že ma zastavil čierny policajt a rapoval, že si prosí moje doklady. Černosi sú jednoducho mentalitou veľmi uvoľnení, ale majú zároveň silné charaktery. Sú si naozaj vedomí toho, že donedávna boli potláčaní. Vidno na nich, že chcú niečo dokázať. Sú veľmi húževnatí. A svet rád vníma tento kontrast.
Speváci z Južnej Afriky sa čoraz viac dostávajú do Európy, aj vďaka projektu,
na ktorom sa Peter Valentovič zúčastnil. Dva roky pôsobil v Kapskom Meste ako
hlavný zbormajster a dirigent Cape Town Opera, kde po prvý raz uviedol Dvořákovu
Rusalku v češtine a s černošskými spevákmi. „Jeden mladý čierny talent je v opernom
štúdiu v Štokholme, jedna sopranistka v Zürichu, ďalšia zase spieva v Londýne.
To je len dôkaz, koľko vynikajúcich talentov má Južná Afrika,“ zdôrazňuje dirigent.
Na snímkach z rokov 2005 – 2006 so speváčkami, s členmi zboru Vocal Ensemble
pri stolovej hore v Kapskom Meste, pri skúške Händlovho oratória Mesiáš
a s priateľmi v Knysna Elephant Parku
Pocítili ste tam diskrimináciu?
Od roku 1994, keď bol definitívne zrušený apartheid, neubehlo veľa času. Za pätnásť rokov sa nedajú ľudia len tak zmeniť. Stále sa rozdeľujú do oblastí podľa farby pleti. Pri staršom bielom človeku som občas pocítil, ako dáva najavo, že je niečo viac. Ale cítil som aj opačnú snahu. A inak je populácia premiešaná, čo som videl počas školských edukačných programov. V triedach sú deti čierne, biele aj takzvané colored - ani biele, ani čierne.
A v prostredí opery?
Ako zbormajster a dirigent som robil s ľuďmi, ktorí boli z 99 percent čierni. Pohyboval som sa vždy medzi zborom a manažmentom, musel som chrániť záujmy zboru a z jeho strany dávať dokopy požiadavky. Bol som teda okrem iného aj akýsi mediátor. Nebolo to vždy jednoduché, musel som rozumieť jednej aj druhej strane. Ale predsa len som viac chápal zboristov. Cítil som, že sú v nevýhode. Stačilo sa pozrieť na ich nízke platy.
Absolútny sluch má výhody aj nevýhody. Ľudia vraj bývajú väčšinou udivení, ako je
možné, že človek začuje notu a okamžite vie, o akú ide. „Ja tiež neviem, ako to
funguje, ale narodil som sa tak,“ hovorí Peter Valentovič. Na snímke so zborom
Slovenskej filharmónie na Vianočnom koncerte v roku 2005. V pozadí Bratislavský
chlapčenský zbor, v ktorom Peter vyrastal. Po rokoch takto dostal možnosť sám ho dirigovať.
Ako ste sa dostali do Afriky?
Bolo to počas môjho vysokoškolského štúdia vo Viedni, kam som sa dostal z bratislavského konzervatória. Začal som chodiť na konkurzy a jeden som absolvoval v Norimbergu, kde hľadali korepetítora. Po konkurze mi povedali, aby som počkal, že so mnou chcú hovoriť. Oznámili mi, že na klavírnu korepetíciu zobrali iného človeka, ale mňa by vraj radi pozvali na konkurz ako zborového dirigenta. Nechali si moje papiere a povedali, že sa mi ešte ozvú.
Ubehli dva-tri mesiace, a zrazu mi vo Viedni zazvonil telefón. Volal mi pán z divadla, či sa naňho ešte pamätám. Vraj ma na konkurz nemohli pozvať, lebo sa vyskytli nejaké politické tlaky. Ale či vraj nemám záujem ísť do Kapstadt, že by ma tam mohli odporučiť. V prvej chvíli mi to nedošlo, netušil som, o čom hovorí, chvíľu som si myslel, že ide o nejaké malé mestečko v Nemecku. Tak som ho požiadal, aby mi o tom povedal niečo viac. Začal mi rozprávať a medzi rečou spomenul, že on bol v Južnej Afrike tiež. Vtedy mi zaplo.
Neváhali ste?
V rozhodovaní mi pomohol jeden španielsky kolega. Úplne náhodou sme zistili, že on sa práve chystá odtiaľ domov. Takže som sa tam s ním vystriedal. Povzbudil ma, hovoril mi, musíš tam ísť, sú tam vynikajúce možnosti pre mladého dirigenta, veľa roboty a obrovské hlasy, oplatí sa to zažiť.
Šostakovičov 1. klavírny koncert – vystúpenie Petra Valentoviča v Slovenskej
filharmónii v roku 1998 s orchestrom Konzervatória v Bratislave
a s dirigentom Júliusom Karabom
Čo za možnosti má vlastne mladý dirigent v Európe?
Je veľmi ťažké uplatniť sa ako dirigent bez praxe. Vo Viedni nás bolo v triede dirigovania celkovo 35 študentov. To je dosť. K práci s orchestrom sme sa dostali najviac trikrát do mesiaca a pri takom počte žiakov sa dalo skúšať vždy len pár minút. Prax je dôležitá, možno najlepšia škola. Štúdium je teda nastavené tak, že je na študentovi, aby sa pokúšal získavať prax aj mimo školy. Ak sa mu to podarí, dostane individuálny plán.
Mali ste počas viedenského štúdia aj inú možnosť ako Afriku?
Áno, dostal som sa do zboru Arnolda Schönberga vo Viedni ako spevák, asistent a korepetítor. Ide o poloprofesionálny zbor, ale na veľmi vysokej úrovni.
Ste z hudobníckej rodiny?
Moja mama študovala filozofiu a učila na univerzite. Otec je atómový fyzik Ale spoznali sa v zbore, v Techniku, kde obaja doteraz spievajú. A ešte sa pridali aj k zboru Cantus.
S dcérkou Hankou. Tiež rada spieva, učí sa hrať na klavíri,
na flaute a najnovšie aj na ústnej harmonike
Neobmedzujú vás za hranicami jazyky?
Najväčšie bariéry som mal, keď som prišiel do Turecka. Trvalo mi celý rok, kým som s orchestrom dokázal viac-menej plynulo komunikovať v ich rodnej reči.
Aj so svojím výzorom ste tam zrejme rýchlo zapadli.
To áno. Nerozoznávali ma, všade v obchodoch na mňa od začiatku nemilosrdne hovorili po turecky, nikoho nenapadlo, že som prišelec. Na druhej strane, v Turecku málo ľudí hovorí cudzím jazykom. V divadle som s tým mal spočiatku problémy. Kým som nevedel po turecky, s každým som hovoril inak - s jedným po nemecky, lebo žil istý čas v Nemecku, ale väčšinou po anglicky, a riaditeľ zase vedel po taliansky, takže s ním po taliansky. A bolo tam aj veľa po rusky hovoriacich muzikantov. A s jedným režisérom som komunikoval po francúzsky.
Koľko rečí ovládate?
Okrem spomínaných aj slovenčinu a češtinu. Čeština sa síce neráta, ale uvádzam si ju v životopise. Je to potrebné kvôli českým operám. Vonku nemusia vedieť, že by som ako Slovák mohol bez problémov naštudovať aj českú operu.
Ruština vás v škole už asi obišla. Kde ste sa ju učili?
Od troch do ôsmich rokov som žil v Rusku, môj otec tam pracoval na jadrovom výskume. V škole ma chytila ruština len rok, ale ani som na ňu nechodil, keďže som po rusky vedel lepšie ako po slovensky. Teta mi rozprávala, že keď som sa vrátil na Slovensko, rýchlo som sa prispôsobil, ale s autíčkami som sa hrával výlučne po rusky. Po nemecky som sa naučil predovšetkým vo Viedni, najviac tak, že som si čítal knihy a učil sa na skúšky. Taliančinu sme mali povinnú v rámci štúdia, začal som s ňou hneď, ako sa dalo. Po anglicky som sa učil ešte na základnej škole, hlavne vďaka zájazdom s Bratislavským chlapčenským zborom som sa zlepšoval. Po francúzsky zase počas štipendia v Paríži. Tam som veľmi chcel ísť.
Čím vás lákalo štúdium v Paríži?
Vo Viedni sa viac vyučuje klasicistická hudba a raný romantizmus, v Paríži sú skôr zameraní na moderné umenie od impresionizmu. To je dobrý kontrast, ktorý som chcel spoznať. Mal som tam vynikajúceho profesora maďarského pôvodu, Zsolta Nagya, ktorý často diriguje aj v Bratislave. Dostať sa tam nebolo ľahké, ale nakoniec sa to výmenou za iného študenta podarilo. Počet žiakov bol veľmi limitovaný. Tam som po prvý raz v živote dirigoval dlhšie ako hodinu v jednom kuse. Bola to obrovská skúsenosť s vynikajúcim orchestrom. Tvoria ho laureáti konzervatória, ktorí už neštudujú, ale ešte nie sú ani profesionáli a chcú získať lepšie skúsenosti v orchestri.
Máte aj skladateľské ambície?
Kompozíciu využívam skôr v zmysle aranžovania. Napríklad, keď sa niekedy v opere škrtá, robia sa určité zásahy do partitúry. Alebo sa hudba zmoduluje do inej tóniny, keď je pre speváka nejaký part príliš vysoký, alebo sa urobia aranžmány. Opery nepíšem, na to nemám čas. Rád improvizujem, komponujem, ale skôr len tak pre seba. Nechcem sa tomu hlbšie venovať, mám prioritu, ktorou je dirigovanie. Inak, aranžovanie ma učil výborný profesor, striktný inštrumentalista, Turek, ktorý bol aj vyštudovaný chirurg, pôsobil zároveň vo Viedni i na Floride.
Čo je pri aranžovaní hudby dôležité?
Hovorí sa to ľahko - dôležité je, aby hudba znela čo najlepšie. K tomu však musíte poznať technické vymoženosti orchestrov, nástrojov, ich rozsahy, musíte vedieť, ktorý nástroj má akú farbu, v akom registri najlepšie znie, podľa toho, či chcete hrať forte alebo piano a tak ďalej. To je vyslovene také, akoby ste maľovali. Najmä v impresionizme - Debussy a Ravel používajú také neuveriteľné farby, že máte jasne pred očami východ slnka, zvuky lesa, nádhernú prírodu.
Aké je riziko, že môžete hudbu aranžmánmi znehodnotiť?
Podstatné je zostať v štýle. Ale väčšinou nejde o veľké hudobné úseky, skôr o dokončenie nejakej témy a podobne.
Napríklad?
Typický príklad sú árie. Pre galakoncerty sa musia vyňať z celkového konceptu hudby, musia sa nejako začať aj uzatvoriť. Tam treba urobiť aranžmány. V opere plynú v kontexte, nie je miesto ani na aplauz, lebo skladateľ nepočíta s týmto rušivým elementom. Veľakrát sa stane, že ária je zaspievaná tak dobre, že to ľudia ocenia potleskom. Vtedy sa dirigent musí rozhodnúť, že hudbu stopne a dá signál, od ktorého taktu sa bude pokračovať. Existuje napríklad nahrávka, keď Maria Callas spievala Toscu. Ešte sa len zjavila na javisku, ešte nezaspievala ani notu, a už sa spustil búrlivý neutíchajúci aplauz. Dirigent musel všetko zastaviť, lebo ani speváci na javisku neboli schopní počuť orchester, nemohli pokračovať. To sú však extrémne prípady.
Ako sa človek rozhodne, že chce študovať dirigovanie?
Bol som vyslovene fanatik do klavíra. Začal som, keď som mal tri roky. Stále som hral. Postupne som začal chodiť na opery a koncerty. Dirigent ma fascinoval, ale vôbec som nechápal, čo robí. Okrem toho sa mi veľmi páčil zvuk orchestra. Keď som prvý raz počul Čajkovského alebo Carminu Buranu, bol som ohúrený. Pri Brittenovom Vojnovom requiem všetci okolo tlieskali a ja som sedel s otvorenými ústami. Vnímal som hudbu ako oheň. Rozhodol som sa pre dirigovanie. Pomohlo mi v tom aj moje desaťročné pôsobenie v Bratislavskom chlapčenskom zbore. Veľmi vďačím jeho pani dirigentke Magde Rovňákovej. A tiež mojej učiteľke klavíra z lamačskej základnej umeleckej školy Lívii Habanovej. Ona ma priviedla k myšlienke ísť na konzervatórium a študovať nielen klavír, ale aj dirigovanie a kompozíciu. A zobrala ma na deň otvorených dverí k profesorovi Karabovi na bratislavské konzervatórium. Bol to on, kto zistil, že mám absolútny sluch.
Naozaj? Ako ste na to zareagovali?
Dovtedy som to netušil, myslel som si, že je normálne, že keď niekto zahrá fis, tak viem, že je to fis. Nevedel som, že to nevie každý, kto študuje hudbu. Spomínam si, že na základnej škole sme mali v triede klavír a cez prestávky sme sa tak hrali, že som povedal kamarátom, aby zahrali nejaký tón, ja budem pri tom otočený a poviem im, či je to čierny alebo biely kláves. Vždy som uhádol a oni nechápali, ako to môžem vedieť. Vysvetľoval som im, že to je normálne, že každý, kto hrá na klavíri, to vie.
Absolútny sluch si v životopise neuvádzate?
Nie (smiech). To nie je záruka. Keď ho máte, ešte to nemusí znamenať, že máte talent, dobrú techniku, či už pri speve, dirigovaní alebo nástroji. Je to individuálne, súvisí to aj s otázkou vnútornej istoty. Absolútny sluch má výhody, ale aj nevýhody.
Aké?
O nevýhode sa hovorí väčšinou pri spevákoch. Keď totiž vedia, že bude nasledovať nejaký vysoký tón, na ktorý nie sú dostatočne technicky vybavení, tak sa ho jednoducho ani nepokúšajú zaspievať. Zablokujú sa a nevedia skúšať. Alebo aj v zborovom speve sa stáva, že celý zbor o nejaký poltón klesne. Keď sa to stane, ja to počujem a mám problém sa prispôsobiť a zladiť. Vidím v notách c, ale musím spievať h. Na druhej strane, keď je ladenie v pohode, nemáte problém ihneď zaspievať hocijaké komplikované melódie. Aj ako dirigent okamžite počujete nástroj, ktorý neladí. Samozrejme, aj absolútny sluch sa trénuje. Keď už máte naraz tridsať tónov nejakej modernej hudby, treba zbystriť pozornosť.
Takže sa predsa môžete pomýliť?
To je už skôr problém hudobnej pamäti. Napríklad vo Francúzsku je skúšanie hudobného sluchu až istá mánia, veľmi na tom bazírujú. Máte obrovskú partitúru, rýchle tempo a vygumovaný niektorý z nástrojov. Pustia vám jeho melódiu - len raz - a vy ju musíte ihneď zaznamenať. Vo Viedni sme mali vynikajúcu francúzsku pedagogičku. Hneď na prvej hodine nám dala takýto šialene komplikovaný melodický diktát. Samozrejme, nikto ho na prvý raz neurobil.
S hudbou ste rástli od malička v rôznej podobe, stal sa z vás dirigent. Kým je podľa vás dirigent?
Dirigent je človek, ktorý sa vyjadruje celou svojou bytosťou. Od začiatku do konca vedie obrovskú komunikáciu s orchestrom. No nie je to tak, že rozhoduje o všetkom. Jeden môj profesor z Paríža hovorí: keď ste dirigent, musíte mať na pamäti, že nerobíte hudbu. Hudbu robia ľudia, ktorí ju hrajú. Vy predstavujete priestor, v ktorom robia to, čo najlepšie vedia.
Peter Valentovič (1980)
Narodil sa v Bratislave. Na bratislavskom konzervatóriu absolvoval klavír u Evy Pappovej, dirigovanie u Júliusa Karabu a klavírny majstrovský kurz s Mariánom Lapšanským a Eugenom Indjičom v Piešťanoch. Študoval dirigovanie, korepetíciu a zborové dirigovanie na Universität für Musik und darstellende Kunst vo Viedni, neskôr dirigovanie na Conservatoire National Superiéur de musique et de danse Paris.
Prvú operu dirigoval ako 21-ročný na viedenskej hudobnej univerzite. Počas štúdia vo Viedni získal špeciálne štipendium Viktora Bunzla za výnimočné umelecké nadanie. V roku 2002 bol ocenený ako korepetítor špeciálnou cenou za najlepšie prevedenie českej árie na medzinárodných speváckych súťažiach Emmy Destinovej a Antonína Dvořáka v Česku. V Rakúsku bol hlavným korepetítorom v Klosterneuburgu v Predanej neveste a v Gars am Kamp v opere Tosca, kde spolupracoval s Marou Zampieri a Petrom Dvorským.
Počas štúdia v Paríži pôsobil ako korepetítor v Opéra Bastille a v Théâtre du Châtelet. V roku 2003 bol asistentom dirigenta Zsolta Nagya na medzináronom festivale modernej hudby Ostravské dni, kde dirigoval Janáčkovu filharmóniu, a klaviristom v Radio Symphonie Orchester Wien, s ktorým vystupoval prevažne s modernou hudbou na Salzburger Festspiele, Wien Modern a Wiener Festwochen.
Od roku 2004 bol hlavným zbormajstrom a dirigentom v Cape Town Opera v Južnej Afrike, kde okrem iného uviedol prvý raz na africkom kontinente Rusalku. Prednášal aj opernú dikciu ruského jazyka pre študentov na College of Music na University of Cape Town, dirigoval viacero rôznych symfonických koncertov a oratórií s Cape Philharmonic Orchestra. So Slovenskou filharmóniou debutoval ako 24-ročný vo Viedni. V roku 2006 bol pozvaný ako korepetítor do Štátnej opery Istanbul a ďalšie dva roky tu pôsobil ako hlavný dirigent. Hudobne naštudoval Porgy a Bess v Malmö Opera a Bludného Holanďana v Norrlandsoperan Umea vo Švédsku. Má troch bratov a šesťročnú dcérku Hanku.
