ROZHOVOR KAROLA SUDORA

Jevgenij Iršai: Čo sa čudujeme, keď vychovávame ľudí Uragánom?

Čo chceme od mladých, masírovaných týmto štýlom zábavy, keď to nevyvažujeme kvalitou? Aj také otázky si v rozhovore kladie skladateľ, klavirista, výtvarník a pedagóg na VŠMU.

Narodil sa v roku 1951 v Petrohrade. Na Konzervatóriu Rimského-Korsakova absolvoval kompozíciu a hru na klavír. Koncertoval v mnohých európskych krajinách aj USA. Do roku 1991 bol pedagógom na Špeciálnej hudobnej škole pri petrohradskom Konzervatóriu, pot(Zdroj: Archív J. I.)

Čo chceme od mladých, ktorých masírujeme takýmto štýlom zábavy, pričom to nevyvažujeme kvalitou? Aj takúto otázku si v rozhovore pre SME.sk kladie rodák z Ruska, skladateľ, klavirista, pedagóg na VŠMU a výtvarník Jevgenij Iršai.

V akej rodine ste vyrastali?

V hudobnej. Často dnes počúvam ľudí, ktorí hovoria, že s hudbou sa stretli ako pätnásť či sedemnásťroční cez Beatles, Rolling Stones a podobne. U mňa to bolo inak, rodina bola zameraná skôr na menšinový žáner a ja som tomu rád. Hudba totiž vtedy nebola taká medializovaná ako dnes, televízia bola len v počiatkoch a ja si pamätám, že prvý televízor v dome sme sledovali cez zväčšovák.

Cez čo?

Zväčšovák. V podstate šlo o nádobu, do ktorej sme naliali vodu. Keď sme cez ňu pozerali, videli sme zväčšený obraz. Pomáhalo to, lebo televízia mala vtedy veľmi malú obrazovku. Bola to brána do sveta umenia, literatúry, dokumentov, filmov... napriek všetkej tej cenzúre okolo. Samozrejme, disidentské veci cez ňu neprešli, ale na to slúžila takzvaná „čierna tlač", teda samizdaty.

Čím boli rodičia?

Mama bola klaviristka. Nikdy sa však nestala sólistkou, realizovala sa ako pedagóg. Bohužiaľ, zomrela priskoro a nečakane, ale tak to vnímame vždy, keď odíde blízky človek. Otec bol huslista, dnes žije v Amerike, má 88 rokov a vraj si občas aj dnes dá nejaký ten pohárik vodky. (smiech) Je to pokrokový človek, bez problémov pracuje s internetom.

Primárne vás teda formovala klasika?

Nielen. Vtedy bol totiž veľmi populárny žáner takzvanej väzenskej hudby, hovorilo sa mu väzenský folklór. Používali sa v ňom neštandardné slová, pričom hudobný sprievod bol podobný klasickým odrhovačkám. Niečo na štýl „unca-unca". Šlo o jednoduchú melódiu, spievanú chrapľavým hlasom. Mimochodom, na takejto hudbe vyrastala aj naša legenda Vladimir Vysockij.

Tie skladby vznikali najmä vo väzniciach?

Často áno, stačilo sa dostať k nejakej tej gitare. Nezabúdajte, že vo väzniciach boli aj talentovaní ľudia. Tamojšie osadenstvo nikdy nie je čiernobiele.

Neviem, či som dobrý skladateľ

Hudobný vkus človeka neformujú len rodičia, skôr mám pocit, že väčší vplyv majú kamaráti. Práve vtedy sa dieťa často vzdiali od vážnej hudby k ľahším žánrom.

Mne sa to nestalo, možno to súvisí aj s tým, že keď som bol malý, populárna hudba nemala na človeka taký vplyv ako dnes. Navyše som chodil na špeciálnu hudobnú školu, akých je v Rusku dodnes málo, snáď len v desiatich mestách. Už od šiestich až siedmich rokov tam deti formujú ako profesionálnych hudobníkov v oblasti vážnej hudby.

Nie je to priskoro?

Nie, nám to vôbec neprekážalo, hrávali sme tam aj džez a iné veci, improvizovali sme, bláznili sa ako bežné deti, nič nám nebolo cudzie. Ak sa tam dostal aj nejaký džezový trubkár alebo spevák, len sme nadšene počúvali. Iste, primárna bola hudba, ale nás to naozaj bavilo. A baví dodnes.

Nejaké roky ste sa venovali aj filmovej hudbe. Prečo ste sa jej vzdali?

Vôbec ma to nebavilo, časom som pochopil, že to nie je moja parketa.

Filmová hudba sa realizuje v štúdiu a zväčša sa nedostane na koncertné pódiá. Nechýbalo vám práve to?

Nie, príčina spočívala v inom. Nechcem uraziť žiadneho filmového režiséra, ale s nimi je obvykle ťažká práca, na ktorú treba mať žalúdok a nervy. Režisér má totiž svoju vlastnú predstavu o hudbe, pričom ju skôr cíti, ale nedokáže presne definovať. Trafiť sa do toho nie je ľahké a tak som to prenechal schopnejším. Mne sa to zdalo obmedzujúce, ako mladý a neskúsený som sa často nedokázal vtesnať do určeného časového limitu. Dnes po všetkej tej praxi by som to asi zvládol, ale...

Čiže to bolo zväzujúce? Niečo ako kazajka?

Presne tak. Navyše režiséri často do filmu žiadajú len akýsi salónny sprievod, pričom ja som chcel robiť niečo iné, voľnejšie. Vo filmovej brandži som jednoducho nemal šťastie na úspech. Chcel som to robiť maximálne profesionálne, ale potom som zistil, že to nejde.

Kedy vám napadlo, že hudba je niečo, čo by vás mohlo živiť?

Teraz sa hudbou neživím. V minulosti áno, dokonca som bol v Rusku relatívne úspešný pesničkár s melodickým darom, ale...

Skladáte a vyučujete na VŠMÚ. To je tiež živenie sa muzikou.

Možno sekundárne. Nie som však z toho nešťastný. Neviem posúdiť, či som dobrý skladateľ, a či ním vôbec som, hoci bez hudby a komponovania si neviem predstaviť život. Bez týchto vecí by som asi umrel. Myslím si však, že ako pedagóg nie som zlý. Dokážem študentom povedať veci, ktoré mne nikto nepovedal a musel som na ne prísť sám. Nie som na škole žiadnym diktátorom, ale človekom, nakloneným dialógu. Považujem to za jediný správny spôsob ako mladého človeka posunúť dopredu a dať mu vieru v seba samého.

Isté dusno je v Rusku doteraz

V 90. rokoch ste sa presťahovali z Ruska na Slovensko, váš brat predtým emigroval do Ameriky. Nevybrali ste si našu krajinu aj preto, že ste kalkulovali s väčšou možnosťou presadiť sa v malom štáte?

Určite nie. Z Ruska som odišiel kvôli tomu, že som mal isté súkromné problémy, ktoré som musel v sebe vyriešiť, a kvôli depresiám, ktoré ma zriedkakedy prepadnú. Mal som vtedy dokonca obdobie, keď som ani nekomponoval. Po smrti matky som šiel aj do Ameriky, mal tam dva koncerty a nejaké prednášky, ale hoci mi navrhovali usadiť sa tam, nemohol som.

Neskromne poviem, že v USA by som sa presadil ľahšie ako na Slovensku, lebo klavirista tam má väčšie možnosti. Na Slovensko som pôvodne prišiel len kvôli istej pauze, oddychu, nakoniec som tu však ostal. Presnejšie dôvody vymenovať nedokážem, asi to bolo želanie osudu.

V istom rozhovore ste povedali, že ste odišli aj kvôli tamojšiemu, teda ruskému, dusnu.

To sedí, dokonca si myslím, že isté dusno je v Rusku doteraz. Ťažko sa to vysvetľuje, lebo dusno v spoločnosti vníma každý inak. Ja som odtiaľ musel odísť, aby som mohol voľnejšie dýchať. Tu sú akoby otvorenejší ľudia, veľa pracujem s mladými a teší ma to. Nakoniec som sa zo všetkých osobných problémov vymotal a teraz som naozaj spokojný.

Nikdy ste necítili potrebu vrátiť sa domov?

Chodievam tam, ale navždy by som sa tam už nevrátil. Nie.

Deti majú často predstavy, že raz budú hviezdami typu Bon Jovi, John Lennon, dnes asi skôr Robbie Williams a podobne. Ako je to s deťmi, vyrastajúcimi na klasike? Tiež si hovoria, že raz budú skladať ako Musorgskij alebo Chopin?

Možno vás to prekvapí, ale keď som bol malý, ešte nebol známy Steven Segal. Keby bol, asi by som chcel byť ako on - rýchly, neúprosný, spravodlivý. (smiech) A teraz vážne - nikdy som necítil potrebu stať sa veľkým, zjavne to nemám v povahe. Možno práve preto nie som veľký. Mám len jeden cieľ - čo najlepšie robiť svoju prácu. Mne sa síce môže zdať, že to, čo vytvorím, je kvalitné, ale pravda môže byť iná. Neustále tak o sebe pochybujem.

Drastická hudba sa komponuje ľahšie ako lyrická

Máte vyštudovanú kompozíciu a klavír. Viete definovať proces vzniku skladby od motivácie v hlave po finálny výsledok?

To nevie nikto. Na vznik skladby je treba veľa vecí. V prvom rade musím pochopiť celú kultúrnu zložku, ktorá okolo mňa je, ale aj tú, ktorá tam nie je, preto potom ju môžem hľadať. Zaujíma ma aj dno, najmä dno ľudských vášní. Vyplýva to z mojich skúseností, pretože som sa ocital v rôznych ľudských situáciách, bol som hore aj úplne dole. Mám šťastie, že som zo všetkého vyšiel bez nejakých vážnych strát, že ma tie pády dokonca posúvali, čo môžem pretavovať do tvorby. K tomu všetkému ma zaujíma aj slovo a jeho farba.

Slovo a jeho farba - to mi napovedá, že sa venujete písaniu básní.

Ako mladík som k poézii príliš neinklinoval, ale asi rok po presťahovaní sa na Slovensko som mal vnútorné problémy a tak som sa z nich vypísal v básniach. Mnohí ich čítali a označili za dobré, ja to posúdiť neviem.

Pôsobíte ako melancholický introvert.

Možno, ale inokedy som extrovertom, záleží na situácii. Niekedy som extrovertný až príliš. Všetko závisí od množstva energie, ktorou práve disponujem, ale aj na okolnostiach.

Poéziu aj komponovanie hudby autori často používajú na výpoveď o tom, čo by normálnymi slovami nikomu neprezradili.

Iste, je to prostriedok, ktorým otvárate svoje vnútro cez umenie. Pre mňa je dôležité, aby moja hudba ľudí upútala a nenudila. Preto v nej musí byť neustály tok života, nesmie byť mŕtva.

Kedy je hudba dobrá?

Ťažká otázka. Myslím si, že vtedy, keď je pútavá. Potom je jedno, či ide o hudbu drastickú alebo lyrickú.

To, ktorá sa robí ľahšie, asi závisí od aktuálneho vnútorného rozpoloženia autora, nie?

Nie. Drastická hudba sa komponuje ľahšie. Lyrika je oveľa ťažšia, lebo sa postupne stala akoby banálnou.

Pri lyrike je vyššie riziko označenia za gýč, ale...

V tom nevidím problém, lebo sa tomu dá vyhnúť. Horšie je, že pri lyrickej hudbe sa už v podstate vyčerpali všetky možné prostriedky.

Naznačujete, že v nej nemôže vzniknúť nič nové, nepoznané?

Nie celkom. Jasné, že sa lyrika ešte úplne nevyčerpala, ale o to ťažšie sa robí. Je to ako šach, ktorý tiež hrávam. Určite v ňom nájdete nové prostriedky, ale v zásade sa už všetky ťahy figúrkami objavili a de facto aj vyčerpali. To však neznamená, že šach už nežije, že ho ľudia prestanú hrať. Rovnaké je to s lyrickou hudbou - bude vznikať, ale na to, aby ste skomponovali niečo originálne, sa narobíte oveľa viac ako na niečom, čo znie drasticky. Ak sa neposnažíte, vznikne plagiát alebo niečo vyslovene banálne.

8.jpg

Aj rap môže byť kvalitný

Vravíte, že hudba je dobrá vtedy, keď je pútavá. Keďže ľudia majú rôzny vkus, musíte pripustiť, že pre každého je dobrá hudba niečo iné. A pre niekoho trebárs aj rap.

Samozrejme, je to individuálne, môj názor na dobrú hudbu vôbec nemusí byť jediný správny. A áno, kvalitný môže byť aj rap. Každý žáner má svoje pravidlá a zákonitosti. Ak ich dodržíte, môže vzniknúť kvalita, nech ide o čokoľvek. A ja pokojne uznám, že je niečo kvalitné, hoci sa mi to osobne nepáči. To predsa môže byť problém môjho vkusu, nepochopenia, nie samotného žánru. Celé je to o tom, že niekto existuje a dáva do života niečo zo seba. Môže to byť niečo malé, teda bylinka, ale aj veľké, teda stromček, ktorý prerastie v strom. Dôležité sú obe.

Vy ste bylinka alebo stromček?

Ja ani neviem, či som skladateľ. Tými bývajú ľudia, ktorí tvorbe obetujú všetko. Toho ja nie som schopný.

Pochybujete o sebe, hoci ste zložili aj excelentné veci. Kedy sa potom človek stáva skladateľom?

Až po smrti. (smiech) Nemyslím si, že je treba presadzovať sa za každú cenu. Mnohí skladatelia produkujú egoisticky bez ohľadu na poslucháča. To nechcem.

Bez ambícií je problém uspieť.

Ambície môžu byť rôzne, nemusíme ich mať za každú cenu. Tešiť sa treba z rôznych vecí. Niekto raz obrátil známe heslo na vtip - netreba sa zúčastniť, treba zvíťaziť. Ja takú potrebu naozaj nemám.

Mal som jedného uja, staršieho o generáciu, ktorý bol zručným boxerom. Hoci hudbu nikdy neštudoval, tými veľkými rukami hral fantasticky na klavíri. Mal dokonalý sluch, stačilo mu počuť nejakú skladbu a pokojne ju zahral. V práci však robil inžiniera a v hudbe nemal žiadne ambície. Jednoducho mu len robila radosť.

Hudba je niečo, čo prináša radosť, ale existuje aj taká, ktorá smutného človeka utvrdzuje v jeho nálade a utrpení. Mnohí si v jej púšťaní dokonca hovejú. Aký je prioritný zmysel hudby ako takej?

Neexistuje jeden, je ich veľa. Hudba bola vždy neoddeliteľnou súčasťou človeka, vyskytovala sa prakticky pri všetkých rituáloch. Pri hudbe sa tešíme, smútime, plačeme, smejeme sa... a všetky tieto emócie sú v poriadku, žiadna nie je nadradená.

Hudba je skladbou rôznych zvukov, tónov. Aj slovo je však zvuk. Dá sa teda ľudská reč označiť za hudbu?

Práve nedávno som debatoval so študentmi o tom, čo je hudba. Zistili sme, že na to nevieme odpovedať rovnako, ako nevieme presne definovať, čo je umenie. Kde je tá hranica, kedy nejaké dielo prechádza do umenia a zvuk do hudby? Osobne však slovo ako také považujem za hudbu. Stačí zmeniť intonáciu, vyslovovanie... Hudbou môže byť všetko, otázne je, či je potom kvalitná.

Dokonca aj tvoriť ju môže hocikto. Stačí, že si decko zapne laptop, v ktorom má príslušný softvér a tvorí. Pozor, to neznamená, že sa tým stáva skladateľom. Práve to je omyl mnohých amatérov - tvoria hudbu a myslia si, že ju skladajú. Opäť to však neznamená, že medzi tým nenájdete kvalitné veci, pokojne to môže niekoho ohúriť, prilákať aj potešiť.

Ukradol Beethoven motív zo skladby populárnej kapely?

Je vôbec to, čo nazývame vážnou hudbou, naozaj vážne? V klasike totiž nájdeme mnoho diel, ktoré sú veselé, radostné.

Veď práve, ten názov vôbec nie je priliehavý. Skôr sa mi páči, že ide o menšinovú hudbu, hoci ani to nie je úplne výstižné.

Prečo je vôbec menšinová?

Takou bola vždy. Aj v časoch, keď žili vtedajší, dnes svetoznámi, skladatelia. Som presvedčený, že keď niečo zložil Beethoven a prišla premiéra, sála nebola plná. Vtedy však panoval k hudbe iný vzťah - bolo jasné, ktorá hudba prináša radosť, posúva vpred a ktorá iba zabáva. Teraz je to inak.

V čom?

V tom, že na hudbe, ktorá zabáva, môžete dobre zarobiť. A vďaka médiám môže taká muzika upútať a ovplyvniť oveľa viac ľudí. Deje sa tak od ich narodenia. Na konzervatóriu mám niekoľko žiakov. Sú zlatí, z rôznych generácií, ich poznávanie hudby začínalo v rôznych žánroch. Ak to bol Pink Floyd, je to ešte dobre, ale o inej muzike akoby nič nevedeli. Spoznávať ju začali až teraz. Po rokoch zisťujú, že existoval nejaký Beethoven. Raz ho jeden počúval a vravel, že Beethoven istý motív ukradol z pesničky nejakej populárnej kapely. Vysvetľoval som mu, že to nie je možné, lebo Beethoven žil skôr. (smiech)

Koho je to vina?

Nikoho.

Nesúhlasím. Na to, aby som mohol objaviť krásy Chopina, Bacha, Haydna a podobne, musí ma na ne niekto upozorniť. Nenásilne, ale upozorniť. Ale kto? Rodičia? Škola? Médiá?

Samozrejme, ale tu vidím problém v tom, že postsocialistické krajiny dodnes trpia na istú uzavretosť, ktorá tu panovala desaťročia. Keď si vezmete USA, Nórsko, Holandsko, Nemecko alebo Francúzsko, tak vidíte, že tam vážnu hudbu počúva väčšie percento ľudí. Ďalší problém vidím v peniazoch na prezentáciu. V populárnej sa ich točí viac, takže má aj väčší priestor.

1.jpg

Vanessa Mae nerobí umenie, ale šou

Čím má začať budúci fanúšik tak, aby na klasiku nezanevrel?

Na to neviem odpovedať, pretože tých diel a skladateľov je veľa. Dôležité je iné - aby ten dotyčný k dielu dostal aj adekvátne a zrozumiteľné vysvetlenia. Bez poznania súvislostí mu môžu uniknúť mnohé veci, čo by bola škoda. Nestačí počuť dielo, treba ho zasadiť do kontextu, vysvetliť, v akom sociálnom prostredí vznikalo a podobne.

Tu vidím priestor pre verejnoprávne médiá.

Nepochybne. Spomínam si, že v mojej mladosti celé Rusko sledovalo v televízii program, ktorý robil Alexej Kapler. Nejaký čas strávil v koncentráku, mám pocit, že kvôli tomu, že sa mu páčila Stalinova dcéra. Bol to vysoko inteligentný človek, ktorý prednášal takým štýlom, že ho davy milovali. Žiadna nuda, ale mimoriadne zaujímavé veci o filme, literatúre, o čomkoľvek. Bohužiaľ, dnes nič také nevidno. A keby to aj niekto vysielal, koľkí by to naozaj sledovali? Keď vychovávame ľudí Uragánom, niet sa čo čudovať. Čo chceme od mladých, ktorých masírujeme takýmto štýlom zábavy, pričom to nevyvažujeme kvalitou?

Nerobia chybu aj samotní umelci z oblasti vážnej hudby, či jej fanúšikovia, ktorí sa pričasto štylizujú do pozície elity? Akoby každý, kto nepočúva džez či inú menšinovú hudbu, musel byť hlupák.

Iste, s tým súhlasím, deje sa to. Aj to sa však mení, mladá generácia už k tomu pristupuje inak. Chápe, že naozajstné umenie spočíva aj v prelínaní žánrov.

Niečo na spôsob Vanessy Mae, ktorá spája klasiku s populárnou hudbou?

Nie, pretože to, čo robí ona, nie je umenie, ale šou. Aby bolo jasné, šou ako takú neodmietam, len táto mi pripadala trochu lacná. Je to však len môj názor, iným sa to môže páčiť. Myslel som skôr prelínanie žánrov ako hudba s filmom, animovanými obrazmi a podobne. Jeden taký projekt pripravujeme, to by mohla byť cesta.

Hovorí sa, že tí, ktorí vedia robiť hudbu, ju prezentujú na pódiu. Tí, ktorí to nevedia, robia kritikov alebo hudbu vyučujú. Je to fráza?

Asi áno. Každý človek hľadá sám seba, ženie ho túžba dosiahnuť nejaký úspech. Úspechy sú však rôzne - môžem napísať skladbu, pri ktorej cítim, že je vynikajúca, že sa mi naozaj podarila, u publika však neuspeje, nikomu sa nepáči. Napriek sklamaniu je to úspech, pretože skomponovanie dobrej hudby urobí radosť aspoň mne. Platí to aj naopak. Všetci sa potrebujeme nejako vyjadrovať a je naším právom zvoliť si spôsob, ktorý nám najviac vyhovuje. Vtedy je jedno, či ste interpret, kritik alebo pedagóg. Vyučovať hudbu nie je hanba, nerobia to treťotriedni umelci. A študentov to niekto naučiť musí. Ja tiež neľutujem, že ma kedysi niekto učil skladať pesničky.

Môže dobrý pedagóg „vyrobiť" z talentovaného študenta dobrého skladateľa?

Myslím si, že nie, môže mu len pomôcť. Zvyšok je o vnútornej morálke toho študenta, on sám musí dbať na to, aby niečo dokázal. Mnoho talentovaných nedokázalo nič. A kto je to vlastne dobrý skladateľ? Podľa mňa budeme ešte mnohokrát prehodnocovať, čo bolo a čo nebolo kvalitné v 20. storočí. Viacerí zložili veľmi zaujímavé veci, ale či je to muzikálne, či je to trvácna kvalita, to nevie nikto. Prehodnocovať sa budú dokonca aj skladby a umelci, ktorí sú dnes mimoriadne populárni. Nemusia, ale pokojne raz môžu upadnúť do zabudnutia.

6.jpg

Chcem zložiť hudbu ako Felliniho film

Keď sa hudobníkov pýtajú, čo doma najradšej počúvajú, často klišéovito odpovedajú, že ticho. Aj vy?

(smiech) Verte tomu, je to pravda, v tomto ide o chorobu z povolania. Ja by som si tiež najradšej nepúšťal nič, ale často to musím robiť práve z profesionálnych dôvodov. Dnes máme obrovské možnosti, veľa dobrej hudby nájdete trebárs na youtube.com. Treba si vypočuť aj tú zlú, čudovali by ste sa, koľko sa na nej dá naučiť.

Čo teda počúvate?

Kedysi by som na to odpovedal, teraz sa mi páčia iní „skladatelia" - tí od filmov: Fellini, Bergman, Kusturica...

Vidíte, práve od filmovej hudby ste kedysi utiekli.

Raz by som chcel napísať hudbu, ktorá by zodpovedala parametrom filmu Osem a pol od Felliniho. Má tam krásnu hudbu, takže nemám na mysli zloženie nejakej novej, ktorá by ju nahradila, ale to, že čo on dokázal odovzdať ľuďom cez tento film, by som im ja chcel odovzdať cez svoju hudbu.

Obrazy Jevgenija Iršaia:

a.jpg

b.jpg

d.jpg

Rozhovor bol autorizovaný, Jevgenij Iršai v prepise nič nezmenil.

Medzititulky: Redakcia

Všetky predchádzajúce rozhovory si môžete prečítať tu.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Slovenské deti dostávajú mesačne 22€
  2. 3 pravidlá pre lepší dôchodok
  3. Eilat: Slnko, teplo a zábava
  4. Ku kuchynskej linke dostanete obývačku či vstavané skrine za 50%
  5. 4 rady pre deti a dospelých, ako sa starať o pokožku
  6. Výstava Podoby lásky zobrazí skutočné osudy konkrétnych žien
  7. Tohtoročné trhy pred Auparkom bude otvárať Vidiek
  8. Všetky okresy svojimi pobočkami pokrývajú len tri banky
  9. Vyrábajú v malom, no presadili sa. Sessler a Farmárske lupienky
  10. Ochráňte pred zlodejmi celé vozidlo vďaka VAM Akustik
  1. Eilat: Slnko, teplo a zábava
  2. Ku kuchynskej linke dostanete obývačku či vstavané skrine za 50%
  3. Exkurzia študentov Stavebnej fakulty STU v Bratislave
  4. Prichádza Black Friday, jazdenku môžete mať so zľavou 2000 eur
  5. 4 rady pre deti a dospelých, ako sa starať o pokožku
  6. Výstava Podoby lásky zobrazí skutočné osudy konkrétnych žien
  7. Tohtoročné trhy pred Auparkom bude otvárať Vidiek
  8. Všetky okresy svojimi pobočkami pokrývajú len tri banky
  9. Ochráňte pred zlodejmi celé vozidlo vďaka VAM Akustik
  10. Čerešne - miesto, kde môžete žiť podľa seba
  1. Vyrábajú v malom, no presadili sa. Sessler a Farmárske lupienky 17 415
  2. Eilat: Slnko, teplo a zábava 10 133
  3. 3 pravidlá pre lepší dôchodok 7 522
  4. Slovenské deti dostávajú mesačne 22€ 4 407
  5. Tohtoročné trhy pred Auparkom bude otvárať Vidiek 2 756
  6. Ako sa zbaviť chladnej podlahy 2 652
  7. Stavba domu na kľúč – úspora času aj financií 1 988
  8. Čerešne - miesto, kde môžete žiť podľa seba 1 734
  9. Všetky okresy svojimi pobočkami pokrývajú len tri banky 1 511
  10. Ku kuchynskej linke dostanete obývačku či vstavané skrine za 50% 1 442

Téma: Rozhovory z denníka SME


Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Veľkolepý nástup, výslnie a pád. Prečo veľké strany neprežijú svojich lídrov

Výmena lídra nie je kľúčom k dlhšej životnosti strany. Funguje len pri menších stranách, v Smere by mohla znamenať rýchly zánik.

KOMENTÁRE

Smer bez Fica nemá logiku

Životnosť strán ako Smer sa odvíja od popularity zakladateľa.

Neprehliadnite tiež

RECENZIA

Slovenský jazyk nestačí na hodnotenie tohto filmu. V kine je Fantastická žena

Transrodová hrdinka je v centre čilskej tragédie. Je to prelomový film.

Niet piskora, čo utrafil by Hviezdoslavov tón

Ežo Vlkolinský môže spôsobiť prudké dojatie, televízny pátos mu pomáha.

RECENZIA

Justice League je výstrahou. O chvíľu budeme mať týchto filmov plné zuby

Koľko sa ešte vydržíme zabávať na tej istej zápletke?