Pribehol v džínsoch a teniskách, z pleca ešte rýchlo zhadzoval ruksak, s ktorým práve priletel. Na prvý pohľad rozlietaný chlapec. A na druhý, rozlietaný filmový kritik s veľkými skúsenosťami a kontaktmi. MATTHIEU DARRAS organizuje filmové festivaly od Lime po Cannes, a teraz prišiel aj k nám. Zajtra sa začína Medzinárodný filmový festival Bratislava, on v júni prijal funkciu jeho umeleckého riaditeľa. Pomaličky spoznáva špecifiká nášho filmového prostredia a vyzerá to tak, že sa ich nebojí.
Na festivaloch sa stretáva naozaj takmer celý svet. Myslíte si, že ho filmy môžu zmeniť?
„Nemyslím si, že filmy môžu zmeniť svet, režiséri by ich ani s takým motívom nemali robiť. A tí, ktorým na tom ozaj záleží a chcú sa do takého boja vložiť, by mali radšej robiť niečo iné, určite by sa nemali spoliehať iba na kinematografiu. Je síce pravda, že po filme Domorodci francúzska vláda zareagovala, zmenila zákony a zvýšila vojnovým veteránom zo severnej Afriky dôchodky. Ale zase, Michael Moore so svojimi dokumentmi nezabránil Bushovi, aby ho Američania zvolili.“
Prečo sa tak rád pozeráte na filmy vy?
„Prvým dôvodom bolo, že moja mama mala reštauráciu. Večer som ju zvykol čakať, kým sa vráti z roboty a aby mi prešiel čas, chodieval som do kina hneď vedľa. Tým serióznejším dôvodom je, že film kombinuje všetky druhy umenia a najviac vyhovuje mojej zvedavej povahe. Vďaka nemu cestujem, vďaka nemu mám novinky zo sveta.“
Vďaka nemu vlastne aj pracujete.
„Ešte donedávna som si myslel, že môcť pracovať tak, že pozerám filmy, je niečo fantastické. Dnes, keď mám presne takú prácu, mi to až také fantastické nepripadá. Tak rád by som prišiel na nejaký festival a nerobil nič iné, len pozeral filmy! Festivalový programátor musí stále rozširovať svoje siete, zisťovať, hľadať, rozprávať sa, na chodenie do kina nemá vôbec toľko času, koľko by si želal.“
Nechcel by som, aby sa zo mňa robila postava z Cannes, ktorá sem dovlečie náročné filmy. Tomu som sa od začiatku vyhýbal.
Ste filmovým kritikom, poznáte teórie, pravidlá žánrov a príbehov. Stane sa vám ešte niekedy, že sa vám páči zlý film?
„Vídam toľko filmov, že som musel pozmeniť svoje kritériá. Snažím sa vyberať také, čo sú iné ako väčšina. S niektorými riskujem, vôbec neviem, či sa budú páčiť. Lenže festivalové programy nemôžu byť len obrazom mojej osobnosti a môjho vkusu. Musím byť otvorený a dať ľuďom šancu, aby videli, čo sa vo svete deje.“
Čo na to hovoria tí, čo festivaly financujú?
„Bratislavský festival sa rozhodol zmeniť tento rok svoju kampaň a reklamná agentúra mu ponúkla slogan: Garantujeme vám výhradnú spokojnosť s filmami. Snažil som sa im vysvetliť, že na festivale sa dá všeličo, len nie garantovať výhradnú spokojnosť. Film nemá byť ľúbivý produkt, pri ktorom môžete reklamovať svoje peniaze a chcieť ich vrátiť, keď sa vám nepáči. Garantujem však dôvody, prečo som jednotlivé filmy vybral. Pokojne sa vám môžu nepáčiť, môžu vás nudiť alebo nahnevať, to všetko bude v poriadku. Dôležité je, že vo vás čosi vyvolajú.“
Ktoré filmy v programe by nás tak mohli podráždiť alebo nahnevať?
„Vybral som niekoľko filmov z Iraku, tam sú dnes ateliéry pre mladých filmárov. Nie sú to žiadne excelentné diela, aj preto, že režiséri tam pracujú v neúplných podmienkach. Ich témy však považujem za dostatočne závažné na to, aby ich zdieľal svet. Film Oxhide 2 zas nakrútila mladá čínska režisérka len na dvanásť dlhých záberov. Jej rodičia v ňom chystajú na večeru ravioli, ona to ukázala takmer v reálnom čase. Sám som s ním mal ťažkosti, ale myslím si, že mladých filmárov by mohlo čosi také inšpirovať. Tá režisérka zachytáva realitu ozaj nezvyčajne, a podarilo sa jej to oveľa vernejšie ako pri klasickom dokumente. No lenže popritom sa snažím, aby bol festival rôznorodý. Takže som naprogramoval aj niekoľko oveľa dostupnejších filmov. Taký je napríklad otvárací film Amreeka. Veľmi jednoducho rozpráva o palestínskych emigrantoch a ich živote v Amerike, a môžem len dúfať, že divákov osloví. Mňa oslovil veľmi.“
Takže úloha srdca je pri programovaní predsa len dôležitá?
„Ak som dobre pochopil, predchádzajúci programový tím mal rád kórejské kino. Vďaka nemu si ho obľúbili aj diváci festivalu. Minimálne ho spoznali. Ja pri skladaní programu pracujem s niekoľkými poradcami. Sú z Talianska, Argentíny, Turecka, pracujú pre Benátky, San Sebastian, Cannes či Buenos Aeres. Zvykol som si ich počúvať a nechať sa nimi ovplyvniť – bez toho, aby ma ovplyvňovali príliš. Najmenej som ich počúval vtedy, keď mi vraveli: Toto sa Slovákom nebude páčiť. No, nebude sa im to páčiť, kým im to neukážeme. Dovtedy nemôžeme vedieť.“
Existuje v krajinách čosi ako všeobecný vkus?
„Ak ide o Slovensko, tak to ešte neviem. Bol som sa už pozrieť na festival Artfilm aj Cinematik. Mám pocit, že je tu veľmi rozmanitý vkus, ešte rozmanitejší, ako som si myslel. Poznám dosť veľa mladých európskych cinefilov, ktorých oslovujú podobné diela. Stále som však v Bratislave príliš krátko na to, aby som posúdil, či existuje niečo také ako všeobecný slovenský vkus. Aj keď mi stále niekto hovorí, to sa im bude páčiť, to tam daj, a to sa im nebude páčiť, to tam nedaj. V každom prípade, ľudia si zvykli na bratislavský festival chodiť, a to ma zatiaľ drží v dobrej nálade.“
Čo ešte okrem divákov festival potrebuje?
„Ten bratislavský potrebuje najmä medzinárodný status. Mimo Slovenska ho nikto nepozná.“
Čo by mu ten status mohlo dať?
„Myslím si, že vždy mal dobrý program, nemal však medzinárodné promotion. Nikto o ňom vo svete nerozprával a takmer som odpadol, keď som zistil, ako málo medzinárodných hostí naň zvykli pozývať. Na to, aby sa myšlienky a správy šírili, treba veľa hostí. Preto som ich pozval oveľa viac. A nie je to otázka financií. Snažil som sa nájsť spôsob, ako pozvať čo najviac kvalitných hostí za čo najmenej peňazí.“
Aký je ten spôsob?
„Ten spôsob je vo vízii a vo vedomostiach o tom, čo sa deje inde. Bijem sa za to, aby sa nemíňali peniaze na úvodný a záverečný ceremoniál, radšej treba zavolať novinárov. Samo〜zrejme, že sem neprídu redaktori z Le Mondu alebo El País, pretože na to nemajú čas ani priestor v novinách. Možno však pozvať mladých novinárov, ktorí by si to inak nemohli dovoliť. Nestojí to veľa, a ktovie, po čase to možno zafunguje. Je to dlhodobá investícia.“
Vo svete je už festivalov veľmi veľa, čím by teda mohol byť zaujímavý ten bratislavský?
„Nechcel by som, aby sa zo mňa robila postava z Cannes, ktorá sem dovlečie náročné filmy. Tomu som sa od začiatku vyhýbal, dokonca som sem priviezol všetky dobré komédie, ktoré som so svojimi poradcami videl. Bol by som rád, keby sa tu objavovali nové talenty a ukazovalo to najlepšie, čo vo svete filmu vzniklo. Zároveň by tento festival mohol byť lokomotívou, ktorá ťahá slovenské filmy. Dobrým príkladom je bosnianska kinematografia a festival Sarajevo. Ten sa stal úspešný preto, lebo má veľkú podporu ľudí z celého bosnianskeho filmového priemyslu. Tu ma prekvapilo, že sa mi jednoduchšie komunikovalo s ľuďmi z medzinárodných filmových sfér než s ľuďmi z filmovej brandže zo Slovenska.“
V Bratislave robíte len od júna, čo zásadné sa vám už podarilo zmeniť?
„Nepracujem tu na plný úväzok, ale vidím, že veľa vecí treba zmeniť aj vnútri festivalu. Zatiaľ sa mi, okrem programovania, podarilo zmeniť katalóg a rozšíriť festival do mesta – tým, že aj kino Mladosť bude naším partnerom. Sú to drobnosti, ale bolo to veľmi ťažké. A ešte toho zostalo dosť. Robím aj pre festival v Turíne, tam napríklad organizujeme pracovné laboratóriá, organizujeme pre producentov filmový trh, podporujeme nové projekty. Žiadny festival sa nestáva dôležitým iba tým, že pozve celebrity, to je provinčná vízia. Dobrý festival musí okrem filmov ponúkať aj takýto servis a kreatívne aktivity.“
Keby ste porovnali rozpočet v Cannes a rozpočet v Bratislave, bol by to úsmevný pomer?
„Ani nie. Sekcia Týždeň kritiky má v Cannes menší rozpočet ako Bratislava. Naozaj, nie je všetko vecou rozpočtu, je to vecou toho, ako sa peniaze použijú. Áno, festival v Cannes má dokopy pätnásťkrát väčší rozpočet ako bratislavský, ale dosah má stonásobne väčší. Tak to je. Lenže ja som umelecký riaditeľ, nie finančný.“
Hádam váš údiv nebol nikdy taký veľký ako výzva na zmenu, ktorá sa vám tu ponúka.
„Ale nie! Tušil som, čo ma asi čaká. Naozaj. Je to pre mňa veľká a veľmi pozitívna výzva.“
