Už sme dorástli?

Michal Ditte píše dokumentárne divadlo už dlhšie. Pre hru Nežná zbierali s režisérkou Ivetou Ditte Jurčovou autentické spomienky Martinčanov a prezentovali ich na festivale Dotyky a spojenia. Výsledný dramatický text sa prieskumom iba inšpiruje, Ditte dospel k samostatnej hre.

Rodiny rozdielnych osudov

Sobáš dôchodcovskej dvojice spojí okolo stola dve rodiny rozdielnych osudov. Imro - vyšší stranícky funkcionár - dbá na ideologickú čistotu a doplatia na to jeho najbližší, aj jeho rovesník Anton - profesor, ktorý skončil v kotolni, a jeho syn. Prvá časť vrcholí oznamom „mladomanželov", že sú v radostnom očakávaní.

Po čase sa rodina opäť schádza, tentoraz aby oslávila dvadsiate narodeniny symbolického plodu „mladomanželov" - Nežnej a ukázala to, čo s osudmi urobil čas.

Novembrová zmena režimu mala priniesť nápravy všetkých krívd. Hoci doba priniesla nové možnosti, romantická odplata za neprávosti neprichádza. Ditteho hrdinovia sa totiž (ako väčšina spoločnosti) vnútorne nezmenili. Najlepšie to naznačila scéna Jozefa Cillera. Stiesnený interiér panelákovej obývačky je zaprataný starým nábytkom. Revolučná doba zväčšila pôdorys izby, medzi kusmi nábytku vznikol priestor. Ale to je všetko. Hrdinovia uviazli v stereotypoch minulosti.

Imro naďalej poučuje, i keď z jeho slov už nejde strach, manželka sa s ním pred rokmi rozviedla, no naďalej sa oňho stará, profesor sa lepšie cíti v kotolni ako za katedrou. A mladí? Imrov syn je podvodníček a Antonov syn iba donekonečna omieľa pravdy novembrových tribún o nových hodnotách. Jeho slová však majú trpkú príchuť prehry ideálov.

Pravdy šuštiace papierom

Ditteho text je v mnohom pravdivý, ide po symptómoch dneška. Napriek tomu mu čosi chýba - väčšia imaginácia divadelnosti. Aj autentické pravdy doby trocha šuštia papierom.

Režisérka Jurčová kreuje inscenáciu na hranici grotesky. Smutnosmiešne portrétiky nezosmiešňuje. Skicuje situácie až hrôzozstrašne pripomínajúce mlčiacu väčšinu. Skvelý je Imro Michala Gazdíka - súdruha, v ktorom sa miesi hrôza s hlúposťou. Z Petronely Valentovej, Nade Jelušovej a Dominika Zaprihača zaznieva smútok, nedokážu sa vzoprieť ani sami sebe. Trpkú príchuť celého obrazu našich dní dodávajú Eliška Nosálová a Ivan Kollár ako sobášiaci sa starčekovia.

Nežná prináša vari najzásadnejší obraz súčasnosti. Zdá sa však, že trochu dopláca na rýchlosť, s akou sa hra i inscenácia zrodili. Autor, ale ani réžia a dramaturgia nemali dostatočný odstup. Téme uverili a príliš sa do nej ponorili.