Chorvátska spisovateľka, kritička nacionalizmu SLAVENKA DRAKULIČOVÁ hovorila na Stredoeurópskom fóre v Bratislave aj o tom, že „neprítomnosť historickej vedy a zmes ideológie a pamäti je jednoducho smrteľná". Na čítaní v Ex Café predstavila preklad svojej najnovšej knižky, inšpirovanej Orwellom.
Čo bolo pre vás impulzom na napísanie knižky Myš v Múzeu komunizmu a iné životy pod psa?
„Britské vydavateľstvo Seagull Books sa rozhodlo vydať k 20. výročiu pádu Berlínskeho múra sériu ôsmich kníh. Keď som editorovi poslala tri zvieracie príbehy o Československu, Rumunsku a Poľsku, veľmi sa potešil."
Prečo ste sa rozhodli prerozprávať tie príbehy z perspektívy zvierat?
„Predpokladala som, že k tomuto výročiu sa napíše veľa memoárov, esejí, analýz a podobne, a chcela som napísať niečo úplne iné. A okrem toho je oveľa zábavnejšie nazerať na historické udalosti zo zvieracej perspektívy. Napokon, bájky majú v literatúre dlhú tradíciu. Dnes nie sú veľmi v móde, možno preto, že obsahujú morálne posolstvo - to moje znie: neverte ideológii!"
Kto je najdôležitejšou cieľovou skupinou tejto knihy?
„Pri písaní som nemala žiadnu konkrétnu predstavu. No neskôr som si uvedomila, aké boli pre mňa nudné hodiny dejepisu. A tak som si povedala, že táto kniha by mohla poslúžiť ako úvod do komunizmu na stredných či na vysokých školách. Podľa aktuálnych výskumov dnešní mladí ľudia o komunizme toho veľa nevedia."
Toto je prvá vaša kniha, ktorá bola preložená do slovenčiny, v češtine vyšli dve. Nedávno ste spomínali, že v bývalých komunistických krajinách vaše knihy veľmi nevydávajú. Čo si o tom myslíte?
„Kedysi to bola pravda, ale už to neplatí. Zjednodušene by sa to dalo vysvetliť tak, že my z východnej Európy sme sa nikdy veľmi nezaujímali o seba navzájom. Samozrejme, Hašek, Hrabal či Kundera vyšli napríklad v bývalej Juhoslávii, ale okrem nich toho už veľa nevyšlo. Každá z týchto krajín sa pozerá skôr na Západ."
Ako je možné, že v takej krajine, akou bola bývalá Juhoslávia, ktorá mala otvorené hranice a nebola súčasťou sovietskeho bloku, sa politická situácia zvrtla tak, že pád Titovho režimu sa napokon skončil vojnou?
„Toto je otázka, ktorú dostávam najčastejšie. Dám vám veľmi jednoduchú - až priveľmi jednoduchú! - odpoveď, ktorá je však v podstate pravdivá. Som presvedčená, že vysvetlenie spočíva v tom, aký veľký rozdiel bol medzi bývalou Juhosláviou a krajinami sovietskeho bloku: rozdiel v lepšej životnej úrovni a vo väčšej slobode cestovania. Žili sme si veľmi dobre, a tak sme nepociťovali potrebu organizovania demokratickej politickej alternatívy. Keď sa komunizmus zrútil, jedinou politickou 'alternatívou', ktorá bola dobre zorganizovaná, boli nacionalisti. Zaviedli nás priamo do vojny."
Aké sú reakcie na vašu knihu o vojnových zločinoch Neublížili by ani muche?
„Je preložená do mnohých jazykov, v západnej Európe som za ňu dostala niekoľko ocenení. V Chorvátsku síce vyšla, ale žiadne nadšené prijatie sa nekonalo. Vlastne na ňu nebola takmer žiadna reakcia, čo som si pre seba interpretovala ako dobrý znak. Prinajmenšom ma za ňu nenapadli."
Zdá sa, že najpopulárnejšia je vaša kniha Ako sme prežili komunizmus. Prečo je to podľa vás tak?
„Aj keď táto kniha vyšla už pred 17 rokmi, je stále obľúbená. Najmä v USA ju využívajú na stredných a vysokých školách. No neviem, či je najznámejšou. Napríklad vo Švédsku je najpopulárnejší Balkánsky expres, to je moja prvá kniha o vojne. V Chorvátsku je zasa najznámejší román o Fride Kahlo."
Pred 15 rokmi ste v rozhovore pre Aspekt povedali, že ste pesimistka vo vzťahu k vojne, politike aj feminizmu. Vo vašich knihách je však aj veľa optimizmu...
„Máme demokraciu, ale ešte nedozretú. Máme aj kapitalizmus, ale je to kovbojský kapitalizmus. Ženy sú emancipované, no zároveň sú ohrozené ich práva atď. To sú dôvody na to, aby som bola pesimistkou, ale aj optimistkou, lebo existuje nádej, že sa to zmení. Za čias komunizmu žiadna taká nádej neexistovala."
Prečo sú v českom múzeu najmä sovietske exponáty?
Chorvátku Slavenku Drakuličovú doma považujú za zradkyňu národa. Dôvod je jednoduchý – nepíše o veciach tak, ako tvrdia národné mýty. A to sa na Balkáne zmietanom nacionalizmom neodpúšťa.
RECENZIA / KNIHA
Preklad Jana Juráňová
Vydal Aspekt, 2009
Vo svojich knihách a článkom Slavenka Drakuličová zvyčajne píše o komunizme, postkomunizme a balkánskych vojnách. Svoje témy tentoraz ozvláštnila tým, kto je ich rozprávačom. V knihe Myš v Múzeu komunizmu a iné životy pod psa sú to zvieratá – česká myš, poľská mačka a rumunský pes.Hoci sa za intelektuálku považuje iba mačka, politický a historický prehľad nechýba ani zvyšným dvom zvieratám. A podobne ako autorke im nechýba ani nadhľad a humor, pokiaľ ho rozprávanie o komunizme vôbec pripúšťa. Život zvierat je krátky, a tak sa všetky narodili vlastne až po prevratoch a revolúciách.
Myš sa zo školy, kde si vypočula poučné rozprávanie tamojšieho dejepisára, presťahovala do Múzea komunizmu. V centre Prahy ho založil istý Američan a väčšina hostí sú opäť Američania, domácich táto téma veľmi nezaujíma. Myš sa pozastavuje nad mnohými detailmi, napríklad nad tým, prečo väčšina exponátov nepochádza z bývalého Československa, ale zo Sovietskeho zväzu.
A keďže je to hĺbavá myš, vie, že domáci sa vďaka tomu môžu cítiť ako obete cudzej mocnosti a nie obete vlastnej voľby.
Po Bukurešti dnes behá tristotisíc túlavých psov. Jedným z nich je aj druhý rozprávač, ktorý vysvetľuje, ako sa Caeuşescu snažil zachovať si pred svetom ľudskú tvár, a tak síce ničil životy ľudí, ale bál sa zabíjať túlavé psy a tie sa premnožili. Boli to vlastne jeho deti, na ulici sa väčšina z nich objavila v osemdesiatych rokoch, keď zdemolovali starú časť mesta, aby bolo kde postaviť obrovitý palác.
Do rovnakého obdobia sa vo svojich úvahách vracia aj generálova mačka. Generál je už starý a vláčia ho po súdoch preto, že vyhlásil stanné právo. Úvahy mačky s perestrojkovým menom Gorbi sa končia výzvou, aby Poliaci tento proces buď okamžite zastavili, alebo rýchle prišli k nejakému záveru.
Mačka, podobne ako autorka knihy, dobre vedia, že nie je nič horšie, ako keď vám obvinený zomrie pred vyhlásením rozsudku. Spravodlivosti sa tak podarilo ujsť Miloševičovi a možno sa podarí ujsť aj poľskému generálovi s hrubým čiernym rámom na nose.
Aj vďaka nedávnemu jubileu revolúcie sme už všetci presýtení úvahami o komunizme. Slavenka Drakuličová dobre odhadla podmienky, do ktorých jej kniha prichádza, a zvolila nezvyčajných rozprávačov a optiku.
Aj vďaka tomu je táto útla knižka pútavá a čitateľa môže mrzieť len to, že priestor dostali zvierací zástupcovia iba z troch krajín.
Ján Gregor
Autor: Jana Cviková
