Vážení čitatelia,
denník SME pre vás pripravil ďalšiu filmovú edíciu. Séria Slovenský film 60. rokov II. nadväzuje na minuloročný projekt, v rámci ktorého sme vám spolu so Slovenským filmovým ústavom priniesli desať najlepších filmov rokov šesťdesiatych.
Každý týždeň až do konca novembra si budete môcť k denníku SME kúpiť v novinových stánkoch aj jeden z druhej série klasických filmov slovenskej kinematografie za cenu 3,29 eura. Vo vydavateľstve Petit Press ho ponúkame za zvýhodnenú cenu 2,50 eura. Na týchto stranách Víkendu vám vždy predstavíme film, ktorý je aktuálne v predaji.
Prajeme vám príjemné čítanie a príjemné divácke zážitky.
Je to krutý film. Na to Jakubisko čestne upozorňuje už v úvode, hoci slovami dieťaťa, ktorým nezvykneme veriť. Zdanlivo ľahkovážne sa v ňom dotýka mnohých tabu - týrania zvierat aj žien, utrpenia detí i starcov, urážok Židov, ba dokonca i holokaustu. Predovšetkým však spoločenskej atmosféry po vstupe spojeneckých vojsk. Záver smeruje veľkým shakespearovským gestom k deštrukcii. Film dokrútili dva týždne po upálení Jána Palacha.
Dlho to vyzerá na nezáväzný romantický trojuholník mladých ľudí, ktorí si nadávajú do intelektuálov a fantazírujú. Yorick je viac sexi, svojho plachého spolubývajúceho Andreja hnevá neustálymi dobrodružstvami s babami. V úlohe Yoricka sa objavuje Jiří Sýkora, ktorého si Jakubisko vyskúšal už v Kristových rokoch.Jeho priateľa Andreja stvárňuje zas francúzsky herec Philippe Avron, známy z vtedy populárnej komédie Fifi pierko. Do ich chlapskej domácnosti pribudne po jednej preflámovanej noci aj Marta.
Magda Vášáryová má v tejto úlohe všetky atribúty tajomnej romantickej hrdinky. Je krehká, akoby odnikadiaľ. Krátky zostrih jej vlasov - komicky zdôvodnený nutnosťou zbaviť sa vší - z nej robí nezabudnuteľný androgýnny typ, je zároveň zjavnou narážkou na koncentračné tábory. Marta je Židovka, tragická hrdinka.
VTÁČKOVIA, SIROTY A BLÁZNI (1969)
Réžia: Juraj Jakubisko
Námet, scenár: Juraj Jakubisko, Karol Sidon
Kamera: Igor Luther
Hudba: Zdeněk Liška
Producent: Samy Halfon
Strih: Maximilián Remeň, Bob Wade
Architekt: Anton Krajčovič
Kostýmy: Milena Doskočová
Hrajú: Magda Vášáryová (nahovorila Soňa Valentová), Jiří Sýkora (nahovoril Juraj Kukura), Philippe Avron (nahovoril Peter Opálený), Míla Beran, Françoise Goldité (nahovorila Eva Rysová), Mikuláš Ladižinský, Jana Stehnová, Augustín Kubán (nahovoril Eduard Bindas)
Farba: farebný
Minutáž: 78 min.
Distribučná premiéra: február 1991
Exteriéry: Bratislava, Piešťany, Bradlo
Opíja sa všetkým, čo je na svete škaredé. Má pocit, že čím viac zla pohltia jej oči, tým viac ho zo sveta ubudne. Máloktorý film si dovoľuje takým heretickým spôsobom narábať s obrazmi pripomínajúcimi holokaust, aby priblížil ich „prevádzkovú" krutosť. Za spevu hymnickej piesne Kto za pravdu horí hádžu kamaráti svojho staručkého domáceho pána akože do pece.
„Aká bola kremácia? Tak akurát," diskutujú následne. Pod takýto čierny humor si mohol dovoliť podpísať sa len neskorší rabín Karol Sidon, ktorý na scenári aj spolupracoval.
Výsmech si odnášajú odrazu prebudení národovci. „Milanko náš, krídelka sa ti polámali, a ty si spadeu," kričí patetický pseudopolitik z Bradla. „Potrebujú hrdinu, zbabelci," komentuje zúčastnené masy zas Yorick. Pred Martou sa sám pasuje za Štefánikovho syna, chodí v jeho čiapke, fotografuje sa nahý pri jeho soche. Štefánikova váha ho symbolicky stiahne na dno.
Ani staré babky už nie sú stelesnením dobra, ale pobehávajú okolo kostola so samopalmi.
Vo filme nachádzame momenty príznačné pre Jakubiskov štýl, predovšetkým bizarnosť, estétstvo, ale aj akúsi snivosť, zdanlivú nelogickosť situácií a ich erotický náboj.
Nakrúcalo sa v rozpadnutej budove, ktorú neskôr zrekonštruovali pre potreby VŠMU. Film chvíľami prechádza do akéhosi road movie - trojica sa na aute rúti Slovenskom. Ešte v ňom povievajú slovenské zástavy, ale dlho už nebudú.
Ak naši hrdinovia aj trochu pracujú, tak príznačne len na smetisku. Nad kopou horiaceho filmového materiálu si povzdychnú: „Nová vlna."
Vtedajšie hľadanie ľudových inšpirácií sa odrazilo na famóznych kostýmoch. Marta je raz štylizovaná do švárnej neandertálky, inokedy pôsobí ako babička, jej odev postupne naberá ruské prvky, až sa z nej stane Marusia usadená v dome na stračej nôžke. Je zbúchaný, neestetický ako celé roky, ktoré budú nasledovať, ale je to lepšie miesto pre očakávané dieťatko ako štýlová rozvalina zo šesťdesiatych rokov. Liberalizmus šesťdesiatych rokov pozvoľna prechádza do populačného boomu.
Nikto nie je čistý, ani fyzicky. Yorick sa najprv tvári, že láska nemusí byť sebecká. Keď za svoje chvíľkové spontánne hrdinstvo zaplatí väzením, stáva sa z neho zlomený, žiarlivý človek. Pokúša sa ešte vrátiť sa do seba - „mal si dom, a zbúrali ti to. Všetko, na čo sa v živote pripneš, sa prevráti v opak." Skončí však v totálnej rezignácii: „Blázon či múdry, všetko je zbytočné." Na bláznovstvo treba mať odvahu i vieru.
Len vtáčkovia sú na tom dobre. Lákate ich na slaninu, ale ani sa jej nedotknú. „Kto ich asi živí?" pýta sa konšpiračne Yorick a hneď si aj odpovedá: „Bôh." Ten pravý, slovenský!
Normalizačná komisia odsúdila film ako nihilistický a negativistický. Do distribúcie sa dostal až po nežnej revolúcii. V roku 1990 v hlavnej súťaži MFF Karlove Vary získal cenu FIPRESCI.
Dobré filmy sa zriedkavo nakrúcajú ľahko
MAGDA VÁŠÁRYOVÁ mala v čase nakrúcania Vtáčkov za sebou už náročné postavy Markéty Lazarovej, Kalimagdory vo filme Sladký čas Kalimagdory či Dominiky v Zbehoch a pútnikoch.
Do akej miery zasiahli politické udalosti do nakrúcania filmu?
Film sme nakrúcali až po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy do Československa, takže cudzie armády na našom území tvorili základnú atmosféru pri nakrúcaní. Najviac som to pocítila, keď do mňa strkal sovietsky vojak samopalom - na taký pocit nezabudnete do konca života. A na základe tohto filmu a hlavy Štefánika, ktorá nás stále sprevádzala, ma vyhodili z univerzity. Dodnes som na to hrdá. A môžem sa úprimne smiať, keď vidím tých, čo Štefánika vtedy zakazovali, a teraz behajú po Bradle. To je tá najlepšia komédia.
Neboli ste vyštudovanou herečkou, napriek tomu ste dokázali hrať zložité ženské charaktery. Postava Marty vo Vtáčkoch tiež niesla tragický rozmer židovskej siroty.
Predtým som nakrútila aj jeden zo slávnych filmov pre televíziu - Krotkú Stanislava Barabáša s Ctiborom Filčíkom. To bol scenár, ktorý ma presvedčil, že by som mala ďalej hrať, lebo po Markéte som sa definitívne rozhodla, že nebudem herečkou a začala som študovať sociológiu. Tragické postavy som potom hrala až do Postřižín v roku 1980. Ale neviem, či schopnosť preniesť do duše divákov zložitosť charakterov hrdiniek je výsledkom talentu, dobrých režisérov alebo môjho intelektu. To naozaj až dodnes netuším.
Film mal medzinárodné obsadenie. Ako prebiehala spolupráca?
Ale rozumeli sme si. Nakoniec, tým najkomplikovanejším na komunikáciu bol režisér Jakubisko. On bol tým najväčším blázonkom v celom ansámbli filmu. Pochopiť, čo chce a ešte aj jeho požiadavkám vyhovieť, to si vyžadovalo veľké skúsenosti a trpezlivosť. Ale tak to býva s geniálnymi režisérmi. Ja som s Philippom hovorila po francúzsky a Jirku som prekladala z češtiny - jazyková bariéra nepredstavovala problém.
V čase nakrúcania Vtáčkov ste mali 20 rokov. V tom období ste sa už pohybovali v umelecky, ale aj politicky vyhranenom prostredí. Ako vás to ovplyvnilo?
Zásadne ma ovplyvnilo naše rodinné prostredie. Tam sa hovorila pravda, tam sa nič nezakrývalo. Už ako malá som vedela, kto bol Stalin, Gottwald, čo sa stalo v skutočnosti a čo sa len tak predstiera. Našťastie väčšina režisérov, s ktorými som pracovala, bola z rovnakého prostredia. Nikdy som sa s nimi príliš dlho nerozprávala o rolách, ale o politike - to áno. Niekedy mám pocit, že to bolo nakoniec to najdôležitejšie, čo som od nich v živote získala. Potvrdenie jasnej orientácie. Nepamätám si, ako som hrala, ale viem, o čom sme debatovali. Škoda, že sme to nemohli nahrávať. To by boli univerzity!
Aké bolo nakrúcanie s Jurajom Jakubiskom?
Dobré filmy sa zriedkavo točia ľahko. A talentovaní režiséri sú náladoví a nároční. Veselé historky z nakrúcania sa rozprávajú až po niekoľkých rokoch, keď zabudnete na tie muky pri natáčaní. Preto som sa vždy čudovala, keď sa herci tešili na nakrúcanie. Skôr si často kladiem otázku, aké úžasné filmy by mohli Juraj Jakubisko, Dušan Hanák, Janko Fajnor a iní natočiť, keby mohli tvoriť v slobodnom prostredí, bez sekery cenzúry nad hlavou. Ako mohli pozdvihnúť slovenskú kultúru a predstaviť ju svetu. Miesto toho ich podpriemerní zašliapavali do zeme. Lebo si mysleli, že ak títo géniovia budú odstavení, tak sa oni stanú najlepšími.
Spoliehal sa režisér aj na vašu intuíciu alebo mal presne daný scenár už vopred?
Jakubisko, tak ako Vláčil, mal scenár nakreslený. V tom zmysle vedel, ako má každý záber vyzerať. Ale počas skúšok nás provokoval a nakoniec si vybral niektorú z variácií na danú tému, ktorú sme mu ponúkli. Občas sme sa tým bavili, ale niekedy to bola z jeho strany „pekná" manipulácia s našimi dušičkami.
Film vychádza na DVD po 40 rokoch. Je ešte aktuálny?
Slovenským filmárom ukáže, ako vyzerá profesionálny film s výnimočnou kamerou, logicky postaveným scenárom, hereckou prácou. Tí diváci, ktorí radi rozmýšľajú, sa budú tešiť z niekoľkých dokonalých dejových plánov, ktoré sa pomaly vo filme odkrývajú - od snahy nájsť si pre seba kúsok slobody za železnou oponou až po skutočné vlastenectvo.
Dáša Čiripová
