ROZHOVOR KAROLA SUDORA

Miro Kasprzyk: Slováci nie sú schopní dôstojne fungovať

Povinná hymna na školách? Ak niekto chce, aby národ znenávidel vlastnú republiku, nech to urobí, tvrdí v rozhovore mím a pedagóg Miro Kasprzyk.

Narodil sa v roku 1962 v L. Mikuláši. Maturoval na pedagogickej škole, venuje sa amatérskemu divadlu a pantomíme. V roku 1986 absolvoval špeciálny kurz pantomímy na F. Schiller Universität v Nemecku, ktorý viedol mím Haraldt Seime. Účinkuje na javiskách v(Zdroj: Karol Sudor)

Keď som sa známeho z Liptova spýtal, koho zo svojho regiónu by odporučil na rozhovor, bez váhania vyslovil meno Miro Kasprzyk. Vraj najukecanejší mím na svete. Na druhý deň sme sa stretli, a hoci bol zaneprázdnený organizáciou festivalu pantomímy a desiatkami detí, ktoré ho obklopovali, bez problémov si v šatni tamojšieho kulturáku vypol mobil a začal rozprávať.

Povinná hymna na školách? Ak niekto chce, aby národ znenávidel vlastnú republiku, nech to urobí, tvrdí v rozhovore pre SME.sk mím a pedagóg Miro Kasprzyk.

Po otcovi máte moravsko-poľskú krv, po mame slovenskú. Kým ste?

Nie slovenskú, ale liptovskú. (smiech) V podstate som kríženec. Môžem však priznať, že keď sa delilo Československo, srdce mi doslova plakalo. Dokonca som si povedal, že si pôjdem ľahnúť na moravsko-slovenské pomedzie a nech ma tí debili, čo roztrhli republiku, aj rozdrapia. Dodnes si myslím, že na nás spáchali hriech.

Prečo?

Moja krajina sa začína v Aši a končí na ukrajinskej hranici. To je môj rodný kraj, moja rodná zem.

Mečiar, Klaus a ich nohsledi sa teda podieľali na svätokrádeži na vašom „majetku"?

Bol to z ich strany hriech. Nemal by som o tom veľa rozprávať, lebo vždy hovorím len to, čo si myslím, a potom na ten handicap doplácam. Napriek tomu poviem, že rozdelenie štátu som vnímal veľmi zle. Nebol som však typom, ktorý by sa šiel biť, aby tá krajina ostala pokope. Na druhej strane plne chápem, že ak je niekto malým človekom v malej krajine, nikdy nebude veľkým v ešte menšej krajine. A to bol problém tých, ktorí trhali náš štát. Keď dnes idem popri tých „úžasných" stavbách colníc, ktoré sú prázdne a schátrané, vždy si uvedomím, koľko užitočnejších vecí sme za tie peniaze mohli mať.

Mnohí vtedajší odporcovia rozpadu Československa po rokoch uznávajú, že to bolo nakoniec dobré. K tomu dodávajú, že aspoň sa už Slováci nemajú na koho vyhovárať.

Neviem. Mojou snahou je niečo iné - byť najmä dobrým človekom. To, či som viac Čech, Moravák, Poliak alebo Slovák, je druhoradé. A ak popri tom všetkom ako človek dokážem zabaviť iných, vychovávať deti, prípadne ich robiť šťastnými kdesi v nemocniciach, viac k životu nepotrebujem. Ostatné veci sú hlúposti a smiechoty.

Na tých hlúpostiach si mnohí stavajú kariéru.

Slováci sú takí, že jednoducho nebudú protestovať, nech s nimi hocikto robí hocičo. Stane sa tak len vtedy, keď ich niekto naozaj napáli. Pritom sú úžasní, neskutočne tvoriví, srdeční, nádherní...

Ak sa neustále nechávajú balamutiť, niekde je chyba.

Mne tu najviac chýba dôstojný život. V tom je povedané úplne všetko - ohodnotenie toho, čo robíme, správanie sa ľudí k sebe všeobecne a tak ďalej. My, Slováci, prosto nie sme schopní dôstojne fungovať.

Ak chcú, aby národ znenávidel republiku, nech zavedú hymny na školách

Ján Budaj tvrdí, že sme ťažko chorou krajinou, v ktorej skoro všetci, ktorí by mali biť na poplach, majú dôvod mlčať. Akoby sme všetci mali na hlave nejaké maslo, a tak sme radšej ticho.

Nie, takto by som si to nedovolil povedať. Ide skôr o to, že sme zabudli byť ľuďmi. Všímajte si ľudí okolo, ako sa vyjadrujú, aké posolstvo po sebe zanechávajú: „Ja som politik." „Ja som doktor." „Ja som policajt." Nakloňte sa k nim a skúste na nich tieto slová: „Prosím vás, mohol by som vás poprosiť..." Odpoveďou vám bude „Nie! Ja som policajt, ja som toto, hento." Čo by sa, preboha, stalo, keby sme boli najskôr ľuďmi a až potom tým ostatným?

To musí mať nejakú príčinu.

Veď aj má. Našu malosť. Sme malí. Kričia na nás, že máme byť hrdí na to, že sme Slováci. Ok, ja budem. Ale v očiach mám otázku: „A na čo?" Na čo konkrétne mám byť hrdý?

Normálni vedia, že hrdý možno byť na to, že je niekto dobrý človek, že sa mu niečo podarilo, že niečo dokázal. Byť hrdý na národnosť, teda na niečo, o čo sme sa nezaslúžili, je nezmysel, nie?

Iste. Poviem to ale inak - som tu, na Slovensku, doma. Pozriem z okna a vidím, že toto okolo, teda Liptov, je môj domov. Máme nádhernú prírodu, krásu, kopce, lesy... Ale pýtam sa - prečo, keď príde zahraničný návštevník k svojmu autu, nájde ho bez kolies? Prečo? Nepoznám odpoveď. Mám byť na toto hrdý? Upozorňujem, že tie kolesá neukradli tí, o ktorých sa toľko hovorí.

Museli ste byť „nadšený" Slotovým návrhom o začínaní školského týždňa hymnou. Zvyšovanie národnej hrdosti príkazom.

Ak tí ľudia chcú, aby národ znenávidel vlastnú republiku, štát, nech to urobia. Nič iné nedosiahnu. Keď však príde taká požiadavka zdola, od samotných ľudí či žiakov, ak sami povedia „poďme si zaspievať hymnu", postavím sa tam aj ja a zaspievam ju s nimi. Všimnite si jedno - učitelia na základných umeleckých alebo bežných školách majú problém poradiť si s pár deťmi. Ja ich tu mám na kurzoch štyridsať, inokedy aj šesťdesiat v triede, a nepoznám žiadne problémy. Za tri dni sa naučia, čo potrebujú, a idú nadšené domov. Nikto ma dokonca nejde zastreliť. V čom je potom rozdiel?

V tom, že to nie je na príkaz, ale že chcú.

Presne tak. Tak je to aj s hrdosťou na to, že som Slovák. Ak to budem cítiť zvnútra, tak ním budem. Ak mi to prikážu, spýtam sa, na čo a na koho mám byť hrdý. Veď nech mi povedia. Na koho? Zaujímam sa o históriu, veľa čítam, študujem, napriek tomu neviem. Problém je aj v tom, že každý hovorí niečo iné - jeden napríklad tvrdí, že Janko Kráľ bol taký. Iný povie, že bol onaký. Tretí zakričí, že bol úplne iný. A na to štvrtý povie, že žiadny Janko Kráľ nebol. Čo si mám vybrať? Za meno Janka Kráľa si pritom dosaďte kohokoľvek.

Sme chorí - my aj samotná Zem

Nie je hrdosť na minulosť sama osebe kontroverzná kategória? Prečo by som mal byť hrdý na kohokoľvek z histórie? Prečo na Štefánika, prečo na Hlinku, Štúra, prečo na iných?

Otočme to - skúsme byť len ľuďmi. Bodka. Nič viac nám netreba, všetko ostatné je zbytočné. To len zákony, politika, ekonomika a podobne spôsobili to, že niekto je viac ako ostatní. To mi chcú vážne nahovoriť, že niekto je viac človekom a niekto menej? Nie je to nezmysel? Nie je čudné, že pekár mi robí chlieb preto, aby zarobil a nie preto, aby som sa najedol? Že lekár ma ošetrí nie preto, aby som bol zdravý, ale aby mal body od poisťovne? Nie je čudné, že bankár stráži moje peniaze, môže si s nimi robiť prakticky čokoľvek, a ja mu za to musím ešte platiť miesto toho, aby on platil mne? Nie je hrozné, že farmaceutický priemysel vymýšľa a balamutí ľudí hlúposťami o tom, že kto sa bude rozprávať s vtákom alebo prasaťom, dostane chrípku?

To ale nie je o Slovákoch, takto je nastavený svet.

Ok, ale otvorene si povedzme, že sme vlastne chorí. Zem ako taká je chorá. Pre mnohé takéto veci som nešťastný a možno aj preto robím veci, ktoré mi prinášajú radosť.

Ako mladík ste sa venovali volejbalu, jachtingu, ale aj iným športom. Prečo ste nepokračovali trebárs na Fakulte telesnej výchovy a športu?

Šport som vyslovene miloval, ale mal som silnú alergiu, astmu, odchádzali mi kolená, všetko možné. Sen študovať telovýchovu tak padol. Lekári mi navyše odporúčali, aby som sa nevenoval ničomu pohybovému, inak ostanem na vozíku. Bol som zrelý na odstrel, šport nebol cestou.

Čo ňou bolo?

Z ničoho nič sa objavili ochotníci z Liptovského Hrádku, ktorí mali úžasné predstavenia. To bol moment, keď som zistil, že vôbec existuje aj niečo ako divadlo. Divadlo ako umenie, ktoré by sa dokonca dalo robiť. Pri športe mi niečo také ani nenapadlo. Tí ľudia ma vzali medzi seba a ja som začal žiť niečím úžasným. Nielen, že mi to spôsobovalo radosť, ale navyše som sa dostal na rôzne festivaly, medzi inými aj na začínajúce Kremnické gagy. Naraz som tam prišiel a videl živého Markoviča, Piška, Radošincov... neveril som vlastným očiam. Postupne som zistil, že divadlo sa dá robiť aj inak, za seba, že sa ním dá trochu rýpať aj povzbudzovať.

To bol popud na prvé improvizácie?

Áno, s priateľom Vladom Hradeckým sme začali robiť rôzne divadielka, na čo sa nabaľovali ďalší ľudia. Hrdinsky sme improvizovali aj na diskotékach. Po pár mesiacoch sme mali pripravené prvé predstavenie, a tak sme s ním vyšli pred ľudí. Zrazu nám na krajskej prehliadke v Žiline oznámili, že vlastne robíme pantomímu.

To ste nebodaj nevedeli?

Vôbec. Pýtal som sa: „Kristove rany, to čo je tá pantomíma?"

Raz som počul vtip, že sa jej venujú herci, ktorí sa nevedia naučiť text.

(smiech) Ja porozprávam hocičo a kdekoľvek, ale mám problém, ak to treba robiť od slova do slova. Som schopný povedať obsah, spomenúť si, čo ktorá postava vysloví, ale dodržiavať presný text? Radšej nie. Možno práve šport a problémy s textmi nás s Vladom nasmerovali k tomu, že sme sa na javisku veľa hýbali a improvizovali. Vyvrcholilo to označením za pantomímu, na čo som pozeral ako puk.

Potom ste ale ostali na javisku sám.

Mali sme nacvičené jedno predstavenie, Vlado však raz z nejakého dôvodu neprišiel, a tak som ostal pred divákmi ako jediný. Do hľadiska som oznámil, že ide o hru pre dvoch ľudí, ale keďže som tu sám, skúsim to sám aj odohrať. Veď čo sa mohlo stať? Maximálne by sa to nepodarilo.

Ako to dopadlo?

Odpálil som to a ľudia boli nadšení. Odvtedy hrávam zväčša sám.

3.jpg

Ak ma niekto kritizuje, nech sa pred tie postihnuté deti postaví sám

Herec je do istej miery manipulátor. Súhlasíte?

Určite áno, ale nezneužívam to. Nechcem nič iné, len aby sa ľudia zabavili, zamysleli či poučili. A úžasne ma teší, ak spravím radosť deťom v nemocniciach, domovoch sociálnych služieb, špeciálnych školách a podobne. Po takých akciách si vždy poviem, že ok, na tomto svete sa ešte oplatí nejaký ten čas požiť. A tajne dúfam, že tie deti si povedia to isté, keď už je na svete taká sranda.

Hovoríte o projekte s názvom Dr. Klaun. O čo ide?

Trenčianska nadácia zháňa sponzorov, organizuje a my, partia klaunov, vďaka tomu chodíme zabávať postihnuté detičky či detičky v nemocniciach. Chceme, aby aspoň na chvíľu zabudli, že im je zle, ťažko, že trpia. Prevádzkujeme to už nejaké tie roky a som si istý, že robíme náročné životy tých detí o niečo znesiteľnejšími. Tešia sa oni aj my.

Cynici by dodali, že si kupujete svedomie a že to musí byť zárobkový podnik.

Zárobkový? To iste. (smiech) Ja to beriem ako pozitívnu daň, viem, prečo to robím. Ľudia, čo by povedali to, čo ste vyslovili, tam určite nikdy neboli. Niekto povie, že „to by vedel hocikto". My Slováci sme aj o tom. Ja tam ale predsa nemusím ísť. Kto ma kritizuje, nech sa pred tie postihnuté deti postaví, nech ich zabáva, nech im zdarma kráti chvíle na posteli. Budem mu tlieskať ako prvý. Keď to urobí, spýtam sa ho, či si aj teraz myslí, že si kupujem svedomie. Také vyjadrenia sú presne v tom duchu, ako sme hovorili - sme chorí. Radšej posudzujeme, porovnávame a kritizujeme miesto toho, aby sme žili.

Dieťa žije tak, ako to vidí vo svojom okolí, a je jedno, či je za tým rodič, vychovávateľ, učiteľ, ktokoľvek. Najsilnejším prostriedkom na výchovu je príklad. Ak ja niekomu vykrikujem, že nemá fajčiť, a potom ma načape, že fajčím, ak nemá piť a ja pijem, ak nemá hrešiť a ja hreším, tak je niekde problém. A to sa potom prenáša všade.

Čo vnútorná motivácia? Prečo niekto chodí za hendikepovanými deťmi a iný na ne kašle?

Kedysi veľmi dávno som prestal robiť veci, na ktoré nemám chuť, prestal som jesť jedlá, ktoré mi nechutia, prestal som hovoriť niečo, čo si nemyslím, snažím sa žiť tak, aby som sa za seba nehanbil. Mám tak ľahší aj šťastnejší život, tie deti mi ho spríjemňujú. Keby tak moji malí postihnutí priatelia tušili, koľko naučia oni mňa! Keby len vedeli, ako mi pomáhajú. Na nič sa nehrajú. Keď sa im niečo páči, dajú to najavo, to isté spravia, ak im niečo prekáža.

Raz týždenne chodíme na javisko a zabávame sa s deťmi s Downovým syndrómom. Boli by ste prekvapený, ale ony samotné začali vymýšľať vtipy! Pochopili, čo je smiešne, čo nás zabáva, a jednoducho prispievajú vymýšľaním rôznych vecí. Mňa to veľmi obohacuje. Poslednú dobu si lámem hlavu nad jedným - netuším, či tie deti vedia, že niečo nie je v poriadku. Sú svojím spôsobom šťastné, ale naozaj vedia, že sú nejako odlišné? Z ich pohľadu sme totiž možno divní my.

Nechýba nám empatia?

Určite. Pritom sa stačí zamyslieť a uvedomiť si, že v priebehu chvíle môžem byť na ich strane barikády. Jeden úraz, jedna choroba, jedna zlomená kosť a všetko v našom živote sa dramaticky zmení. Minule mi napadlo, že už šestnásť rokov organizujem festival a každý rok v novembri som k dispozícii iným ľuďom. Stačí pritom, že mi raz niečo vletí do oka, do ucha, zahrám si futbal, zraním sa... a všetko môže byť inak. Niekto si zlomí ruku a skončil s hraním na husle. Niekto havaruje a už nikdy nebude chodiť. Ako málo stačí na to, že náš život bude o inom, pričom nám to ani nenapadne. Nie je to zvláštne?

Video: Miro Kasprzyk ako letný Mikuláš na korčuliach v Liptovskom Mikuláši:

To, čo politik natára za pätnásť minút, ja ako mím poviem jediným gestom

Určite si spomeniete, že celá naša generácia vyrastala na jednom mímovi. Volal sa Valentín a v televízii účinkoval popri Raťafákovi Plachtovi a Slniečku na rukavičke. Bolo dobre, že existoval?

Jasné, Valentína hral Pepa Tichý. Občas sa stretávame, robí v jednom pražskom divadle. Bolo skvelé, že vystupoval v televízii. Dnes hlboko plačem, keď sa pozriem na vysielanie a nič podobné tam nenájdem. Pánboh zaplať za detské relácie, ktoré existujú, ale malo by ich byť oveľa viac.

Oveľa nešťastnejší som však z toho, že deťom na školách vôbec neposkytujeme dramatickú výchovu. Pred pár rokmi hrali v rádiu Shakespeara. Moja stará mať na to skonštatovala, že Skrotenie zlej ženy od tohto autora hrávali v dedine, v ktorej vyrastala, úplne bežne. Pýtam sa jej, čo je to za nezmysel. Vraj áno, jedno predstavenie pripravili s pánom farárom, ďalšie s pánom učiteľom a tak ďalej. V jednej jedinej obyčajnej dedinke za rok! Deti teda pravidelne hrávali divadlo. A dnes? Škoda sa k tomu vyjadrovať.

Na čo by to bolo dobré?

Poviem to jednoducho - príprava kostýmov, rekvizít a scény by bola dobrá pracovná výchova. Pri nacvičovaní hier by si deti brilantne precvičovali pamäť, naučili by sa vystupovať pred ľuďmi. Pozrite sa na dnešných politikov - koľko z nich dokáže plynule sformulovať myšlienku tak, aby vedeli, o čom hovorili na začiatku, a tak, aby aj naozaj niečo hodnotné povedali? Tak, aby sme tomu rozumeli aj my? To, čo politik natára za pätnásť minút, ja ako mím poviem jediným gestom. Keby sa v školách deti venovali divadlu, nemali by problém. Tým, že by pracovali v kolektíve, naučili by sa spoľahnúť jeden na druhého, pochopili by dôležitosť zodpovednosti ako takej...

Má to logiku. Dramatická výchova by teda mala byť neoddeliteľnou súčasťou vzdelávania na školách?

Nepochybne. Prečo to iné krajiny robia? Prečo si to Američania chránia? My miesto toho, aby sme prevzali to, čo je dokázateľne úspešné inde, radšej vyhadzujeme všetky možné výchovy. Naozaj tu nepotrebujeme ľudí, ktorí rozumejú zodpovednosti, vedia sa vyjadrovať, dokážu rozumne formulovať, nečervenajú sa pri vystúpení na verejnosti a podobne? Páchame obrovský hriech na deťoch, že im umožňujeme, aby nám rozkazovali a zároveň sa nehýbali. Verte, že viem, čo hovorím.

Môžete vysvetliť.

Mám kamarátku, ktorá je rovnakou astmatičkou, ako som bol kedysi ja. Stretli sme sa nedávno v Opave. Sledovala ma a potom skonštatovala: „Ty nemáš upchatý nos, zapálené oči, problémy s dýchaním? Nepíska ti v pľúcach? Nebolia ťa kolená? Ako je to možné? Čo si so sebou urobil?" Odpoveď bola jednoduchá - začal som žiť, starať sa o seba, makať, hýbať sa, vymýšľať rôzne aktivity. Zdravotné problémy sa potom vytratili. Nemienil som sa zmieriť s tým, čo mi povedal lekár - nauč sa žiť s astmou a kolená radšej nezaťažuj. Začal som robiť pantomímu a veci, ktoré ma bavia. Aj preto som dnes šťastný.

Tu nikto nikdy nebude počuť, čo má robiť

Učíte deti pantomíme, bavíte ňou seba aj iných, organizujete niekoľkodňovú celoštátnu prehliadku pantomímy a pohybových divadiel s medzinárodnou účasťou PAN. O čom je?

O radosti. Ide o jedinečný festival, ktorý je vyhlásený svojou rodinnou atmosférou. Raz do roka prídu umelci aj všetky deti, ktoré majú záujem o tichú radosť, do Liptovského Mikuláša. Stávame sa tak na štyri dni hlavným mestom slovenskej pantomímy. Je na nás hrdé a pomáha nám, ako sa dá. Žijeme, učíme sa a zabávame v dome kultúry a jeho úžasní pracovníci sa o nás starajú ako o vlastných.

S lektormi z Čiech a zo Slovenska realizujeme rôzne dielne - žonglovanie, pohyb a hudba, pohyb a tanec, práca s telom, práca s maskou, základy pantomímy, pantomíma pokročilých, dramaturgia v kocke a tak ďalej, jednoducho všetko, čo naše deti môže obohatiť. Kedysi boli snahy, aby sme sem vyberali najmä talentované deti. Bol som proti a kým to budem organizovať, budú sem chodiť všetky, ktoré majú chuť. Pokojne aj také, o ktorých máte pocit, že by ste ich na javisko nikdy neposlali. Nie je predsa cieľom urobiť z nich mímov alebo hercov. Ak sa to podarí, tak super, ale primárne chceme ukázať rôzne zážitky a radosti, ktoré im pomôžu v neskoršom živote. Dostanú kvalitnú výučbu od profesionálov, námety odborníkov, poimprovizujú, vybláznia sa, a popri tom minimálne 10 až 12 súborov divákom ukáže, čo si za rok nacvičili. Do toho si možno pozrieť aj rôzne inšpiratívne profesionálne predstavenia. Tento festival je teda o umení, živote a o šťastí.

Videl som, tie decká sú nadšené.

Pohyb oslobodzuje a ony sú tu slobodné. Máme ich tu viac ako 200 a cítim, že robíme správnu vec. Ukazujeme im alternatívu, zmysluplnejšie využívanie voľného času. Ale pozor - nikomu nič neprikazujeme. Tu nikto nikdy nebude počuť, čo má robiť, respektíve na čo sa má orientovať v budúcom živote. Ideme na to inak, k deťom vysielame signál typu: „Pozri sa ako žijem, ak ťa to zaujalo, tešíme sa, ale urob si vlastný život takým, aby si bol spokojný ty sám. Zváž, či si naozaj slobodný, či naozaj robíš to, čo ťa baví, či si šťastný." Nič z toho nepovieme nahlas, ale deti to posolstvo cítia. Potom mi na webstránku jedno z nich napíše, že sa na PAN teší viac ako na Vianoce. Nemám byť šťastný? Pozrite, čo mám na ruke - ručne robený náramok. Nikdy pritom nič nenosím ani na prstoch, ani na rukách, ani na krku. Toto si však nechám, lebo mi to priniesol chalanisko, ktorý to vyrobil z vďaky a preto, aby mi urobil radosť.

Ako dopadol tento ročník?

Pedagógovia, vedúci aj deti všeobecne konštatovali, že sa im nechce ísť domov. Profesionálne predstavenia boli inšpirujúce, a netýkalo sa to len MIM Show, ale aj Štúdia tanca Banská Bystrica či predstavenia Taniere z Prahy, ktoré zožali standing ovation. Lektori si mimoriadne chválili prístup, nasadenie, disciplínu aj invenciu detí. Porota vyzdvihla výrazný skok v kvalite jednotlivcov, dvojíc, trojíc i súborov. Všetci sa v podstate lúčili s tým, že ak sa nestretnú v divadelnom tábore na Počúvadle, o rok sú stopercentne v Liptovskom Mikuláši.

Čo budúcnosť festivalu? Ten si žiada peniaze.

Nesmieme sklamať dôveru v rodine. Je to o nás a o ľuďoch okolo. Ak bude strecha v dome kultúry stále k dispozícii, ak sa zachová podpora mesta a Ministerstva kultúry, chcel by som s deckami zažiť európsky rozmer pantomímy, ktorá aj tak nepozná žiadne hranice.

Výsledky PAN 2009

Pohár primátora mesta v improvizovaní:

  • Divadelný súbor ATĎ zo Žiaru nad Hronom

1. miesta v kategórii

  • Jednotlivci - Filip Hajduk za etudu Posilňovač v posilňovni
  • Dvojice - Natália Černá a Monika Potokárová za etudu Kúzelník
  • Trojice - Juraj Gaduš, Matej Babej a Martin Gaduš za etudu Bez názvu

Špeciálna cena v kategórii jednotlivci:

  • za invenciu Peter Bošeľa v etude Hadica
  • za čistotu prejavu Katka Slavkovská v etude Taká malá a už taká veľká!

Zvláštna cena za najlepší mimický výkon v kategórii:

  • Mím - Matej Babej

  • Mímka - Šimona Tomková

1. miesto v kategórii súbory:

  • LDS Počúvadlo 2009 za vystúpenie Slepý! Či?

Špeciálna cena za:

  • invenciu a metaforu - DS ...iba duša, ktorá sa zblázni kedy chce... Kremnica za vystúpenie Červená čiapočka v pohybe
  • za herecký prejav - DS Slúchadlo Nitra za vystúpenie Škriatkojašenie
  • za javiskové stvárnenie - DS Kukádko Giraltovce za vystúpenie Nevesta pre milionára, alebo vybrať tú pravú

Čo je pantomíma?

Sloboda, radosť, šťastie, komunikácia, život.

Dá sa gestami a mimikou vyjadriť úplne všetko, každá emócia či činnosť?

Keď to ľudí učím, hovorím, že nie. Dá sa ukázať a prezentovať naozaj všeličo, ale isté nuansy asi nie. Napríklad dokážete divákovi sprostredkovať, že práve ovoniavate kvet, snáď aj ružu, ak znázorníte, že pichá, ale dá sa znázorniť trebárs to, že ide presne o fialku? To je ťažké. Úplne iná vec je, že niekedy ľuďom ani nemusíte ukázať úplne všetko. Dobrému hercovi, ktorý vie, čo hrá, a je na javisku doma, uveríte kadečo, pochopíte, o čom hovorí, a spojíte sa v umení bez slov. Diváci potom jednoducho dokážu odčítať príbeh aj detaily, ktoré ste priamo nezahrali. Pantomíma je najmä pravdivá.

V čom?

Ak v tom, čo hráte, nie ste doma, divák to odhalí v priebehu pár minút. Ja som mal šťastie, že najskôr som bol človekom, až potom som sa stal umelcom. Niektorí majú smolu, že sú umelcami, ale nikdy sa im nepodarilo stať sa ľuďmi. Možno mám výhodu v tom, že na všetko idem intuitívne. Keď sa však pozerám na staré fotografie a videá z predstavení, vidím šialené chyby. Ľudia mi napriek tomu rozumeli.

Prečo majú mímovia tvár natretú nabielo?

V istých vystúpeniach je to potrebné, vhodné, dokonca geniálne na zvýraznenie istých vecí. Ja som to však nikdy nerobil. Možno keby to bolo potrebné, zvážim to, zatiaľ to tak necítim. Nebránim sa teda nalíčeniu, ale musí to spĺňať účel.

Mieril som k tomu, či potom maska nebráni tomu, aby divák videl aj jemné odtiene istých grimás.

Záleží na tom, čo hráte. Niekedy maska skôr pomôže, inokedy tie grimasy potlačí.Český mím Boris Hybner sa ma pýtal, koho mám ako vzor, vraj robím veľmi naturálne, také obyčajné pohyby. Povedal som mu, že nikoho, a tak ma označil samorast spod Tatier. Ani sa nemýlil, veď v podstate nemám umelecké vzdelanie. Možno aj preto nemám potrebu používať bielu tvár a je mi jedno, že sa na javisku potím, že na ňom vzdychám alebo vydávam rôzne zvuky. Všetko podriaďujem tomu, aby sa ľudia zabávali aj zamýšľali. V minulom režime to bolo naozaj potrebné a dnes nemám pocit, že tá potreba je menšia.

Pantomíma je o neverbálnej komunikácii, všetko sa vyjadruje pohybom, gestami, grimasami, rekvizitami. Nemá potom mím tendenciu komunikovať tak aj v normálnom živote? Nevyznáva lásku gestami a bez slov, nedáva tak aj pokyny na umytie riadu v domácnosti?

(smiech) Ani nie, ale keby som to zobral nadnesene, musel by som priznať, že mnohokrát by som v rôznych situáciách najradšej použil iba gestá a žiadne slová. Problémom je, že gesto ako také nepočuť. Na druhej strane použiť gesto, ktoré ublíži fyzicky, tiež nie je dobré, lebo tým, ktorým by sa zišlo naložiť, by to aj tak nepomohlo.

Áno, stalo sa mi, že som komunikoval s nepočujúcimi, a tak som popri gestách aj výrazne artikuloval, aby mohli odčítať z pier. Prišiel som domov a po čase ma okolie upozornilo, že už nie som na javisku ani v triede, ale doma. S tým, že môžem rozprávať a artikulovať normálne.

Na ako dlho dokáže dobrý mím zaujať diváka?

Raz mesačne robím v Liptovskom Mikuláši takzvanú MIM Show, občas ju preložím aj pár slovami, ale verte, že sa hrá takmer hodinu a pol. Kedysi sme mali nádherné predstavenie Don Tichot, tiež malo snáď 70 minút. Dobrá hra a dobrý výkon ľudí zaujmú, hoci na javisku nepadne ani slovo. Problém totiž nie je v dĺžke predstavenia, skôr sa treba pýtať, či je vôbec treba, aby bolo dlhé, a načo to bude dobré. Ak mám čo povedať, pokojne tých ľudí podržím aj dve hodiny, ak nemám, netreba viac ako dvojminútovú etudu.

Je Mr. Bean dobrým mímom?

Ťažká otázka. Minule sme sa s kamarátmi bavili o tom, že je zaujímavé, ako sú na jednej strane Beanove krátke veci úžasné, pričom dlhé filmy má vyslovene „prúserové", kým taký Funes má skvelé dlhé filmy a krátke prakticky žiadne. Na zhodnotenie takých hercov ešte nemám šediny a ďalšie náležitosti, ale viem, že pri istých veciach Mr. Beana sa zabavím. Je jasné, že vie, čo robí, niektoré veci má geniálne, iné horšie. Vidno, že je to študovaný matematik, všetko má vyrátané tak, aby to fungovalo. To však platí aj pre iných. Taký Charlie Chaplin bol tiež najskôr mím, až potom klasickým hercom, hoci sa o tom hovorí pomerne málo.

2.jpg

STV nám zaplatila za Večerníček, ale nechala ho ležať ladom

Čo je gag?

Všelijakí „odborníci" vyhlasujú, že vzniká vtedy, keď trebárs niekto na scéne alebo vo filme spadne a my sa rozosmejeme.

V čom sa mýlia?

Vo všetkom. Gag je objavom grotesky, hoci existoval už predtým. Až tá ho totiž zabehla ako bežnú súčasť filmu. Poviem príklad z jedného filmu - na bilboarde je holá baba. Po ulici ide chlap, pozerá na tú babu a tresk, narazí do novinového stánku. Dvaja v pozadí sa na tom smejú a zabávajú. Potom ide po ulici povedzme starší pán, tiež pozerá na bilboard a tí dvaja sa tešia, ako narazí hlavou do novinového stánku. Aj sa tak stane.

To asi ešte nebude gag.

Nie, v tejto chvíli je to stále len obyčajná humorná situácia. Scéna totiž pokračuje - po ulici ide tretí muž, pozerá na holú babu na bilboarde, pričom tí dvaja na neho dobrosrdečne kričia, aby si dal pozor. Výsledkom je, že sa tesne pred tým novinovým stánkom zastaví. Zbadá, že tí dvaja mu pomohli, zakýva im, poďakuje, ide ďalej a treskne do otvoreného kanála. Až toto je gag, sú toho plné grotesky.

Kedysi, keď sa také veci nakrútili, existovali skúšobné projekcie, v rámci ktorých sedeli odborníci so stopkami a sledovali, kde presne a na ako dlho sa diváci zasmejú. Z toho im krásne vyšlo, že divák sa už povedzme 15 sekúnd nezasmial, a tak je dotyčná pasáž nudná. Málokto vie, že v ére nemých filmov bolo okolo nakrúcania nejakej snímky zamestnaných snáď päť ľudí, ktorí nerobili nič iné, len vymýšľali gagy. Priamo na pľaci. Stál tam Chaplin ako herec i režisér, kameraman, v hlavách mali jasný príbeh, ale okolo ešte sedeli ľudia, ktorí priamo počas nakrúcania vymýšľali jednotlivé gagy. „Gagman" bol normálna profesia, ktorá sa neskôr vytratila. Dnes sa také veci vymýšľajú kdesi za stolom a akoby nikto netestoval, ako to bude vyzerať na plátne.

Pred rokmi ste pre STV nakrútili sedemdielny večerníčkový seriál Osmijanko. Prečo sme ho nikdy nevideli na obrazovke?

Neviem. Ten materiál je podľa mňa geniálny, ocenili ho viacerí ľudia, čo to videli, dokonca aj z Česka, ale STV vraj zostrihala len jeden diel, aj ten nahrubo, nič viac. Ide pritom o neverbálnu záležitosť, ktorá sa dá, logicky, odvysielať v ktorejkoľvek krajine. Realita je taká, že STV nám síce zaplatila, ale materiál nikdy nedokončila. Hovoril som na tú tému aj s režisérom, ten zase povedal, že na dnešnú dobu je to už asi prežité. Osobne ten pocit nemám, podľa mňa sme s kolegami spravili neuveriteľnú prácu. Dodnes mi za tým plače srdce a keby sa dalo, asi ten materiál kúpim a dokončím na vlastné náklady. Som presvedčený, že by to bol úžasný Večerníček. Znovu opakujem - je to nakrútené, zaplatené, akurát to leží ladom. Škoda.

Rozhovor bol autorizovaný, Miro Kasprzyk v prepise nič nezmenil.

Medzititulky: Redakcia

Všetky predchádzajúce rozhovory si môžete prečítať tu.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Zľava 3000 € na 3-izbové byty v Jarabinkách
  2. 6 dôvodov, prečo začať posielať peniaze cez VIAMO (a ako na to)
  3. Stačí len mechanické, alebo elektronické zabezpečenie vozidla?
  4. Aký vplyv by mal konflikt v Kórei na vaše investície?
  5. Atraktívnejšie učenie vďaka digitálnym technológiám
  6. JUDr. Barbora Sabó: Dobrý maklér šetrí čas, peniaze i nervy!
  7. Zanzibar je plný lákadiel na dokonalú exotickú dovolenku
  8. Rastie nám pokrivená generácia?
  9. Intímna hygiena – celoročná záležitosť
  10. Pivovar Šariš podporí cestovný ruch v Prešovskom kraji
  1. FSEV UK v Bratislave: Prax je súčasťou študijných programov
  2. 6 dôvodov, prečo začať posielať peniaze cez VIAMO (a ako na to)
  3. Hyundai Tucson Shadow určite nezostane v tieni.
  4. Stačí len mechanické, alebo elektronické zabezpečenie vozidla?
  5. Exkurzia odborárov a absolventov SvF STU v Bratislave 2017
  6. Zvolen: Zvolenčania myslia na zabezpečenie svojich domovov
  7. Detské zúbky sú veda
  8. Atraktívnejšie učenie vďaka digitálnym technológiám
  9. Aký vplyv by mal konflikt v Kórei na vaše investície?
  10. Zľava 3000 € na 3-izbové byty v Jarabinkách
  1. Zanzibar je plný lákadiel na dokonalú exotickú dovolenku 8 717
  2. Rastie nám pokrivená generácia? 3 145
  3. Intímna hygiena – celoročná záležitosť 2 690
  4. 3 mýty, ktorým ste možno uverili. Ale ako je to naozaj? 2 120
  5. Plug-in, hybrid alebo elektromobil? Poradíme, ako správne vybrať 1 284
  6. Kedy sa refinancovanie oplatí? 1 252
  7. JUDr. Barbora Sabó: Dobrý maklér šetrí čas, peniaze i nervy! 1 039
  8. Pivovar Šariš podporí cestovný ruch v Prešovskom kraji 992
  9. Novinka v realitnom biznise! Zatiaľ dostupné len v Grand Koliba 817
  10. Zľava 3000 € na 3-izbové byty v Jarabinkách 777

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Žiadne potraviny a autobus raz za týždeň. Okraj kraja, na ktorý sa zabudlo

Ľudia v Prešovskom samosprávnom kraji o práci župana veľa nevedia. Trápia ich najmä cesty a nezamestnanosť, ale aj životné prostredie.

EKONOMIKA

Sagan či Hantuchová sa budú plateniu daní vyhýbať ťažšie

Ministerstvo chce zabrániť presunu ziskov.

Čo je nové na SME

SMEnaživo: Diskusia s kandidátmi na bratislavského župana

Príďte dnes o 18.00 diskutovať.

Neprehliadnite tiež

Písať je dobré, keď sa necítite pod psa

Víťaz súťaže Poviedka vsadil na poviedku, ktorá nie je o psoch. Pomohla mu čeština

Chýbal nám dobrý album od speváka. Dal nám ho bývalý bubeník IMT Smile

Marián Slávka na svojom debute pekne spieva, básnicky recituje, hrá na klavíri a má cit pre koncepčné myslenie.

Ešte v marci robil v obleku kľuky. Železná vôľa urobila z Jana Třísku Američana

Legendárny herec z Obecnej školy sa už v Česku necítil doma.

Jan Tříska pre SME: Pod nohy mi hádzali polená, aj tak ma nezastavili

Po návrate z Ameriky sa mu práca doma zdala spomalená.