Ich neuveriteľná schopnosť verbálne manipulovať vyvoláva fyzickú nevoľnosť. Sú služobníkmi islamskej revolúcie, kontrolujú mravy a podporujú samovražedných atentátnikov. V Iráne ich volajú Bassídži, a rovnako nazval svoj film režisér MEHRAN TEMADON. „Kým nepochopíme, ako myslia, nebudeme vedieť, ako veci zmeniť," hovorí. A tak sa s nimi pokúsil viesť dialóg. Svoj filmový výsledok prišiel predstaviť na Medzinárodný filmový festival Bratislava.
Od svojich dvanástich rokoch žijete v Paríži. Zostalo vo vás niečo, čo je stopercentne iránske?
„Moji najbližší kamaráti hovoria, že som stále zostal Iráncom. Lenže ja neviem, čo to vlastne znamená, byť Iráncom. Vo Francúzsku teraz hľadáme zmysel slova národná identita - pre mňa je skôr dôležitejší pocit príslušnosti. Sympatie, ktoré ma k čomusi ťahajú. Alebo to, čím sa denne zaoberám. A ja sa denne zaoberám tým, čo sa deje v Iráne."
Kde ste boli v júni počas volieb?
„Bol som vo Francúzsku. Manželka bola v siedmom mesiaci, musel som preto voliť na ambasáde."
Ako ste sa cítili, keď ste videli, ako boli výsledky volieb zmanipulované?
„Asi rovnako ako ľudia v Iráne. Že nás znásilnili."
Proti takej manipulácii manifestovalo veľa Iráncov. Lenže štátna moc ich zahnala, a pomáhali jej pritom aj bezpečnostné zložky Bassídži, o ktorých je váš film. Museli ste pred nakrúcaním pristúpiť s nimi na nejakú dohodu?
„Nie, žiadnu sme nemali."
Mohli ste sa ich teda pýtať čokoľvek?
„Cítil som sa slobodne, aj tak som sa však na všetko nespýtal. Potreboval som sa k niečomu dopracovať a pochopil som, že niektoré otázky by ma zabrzdili. Mohli sa nimi cítiť veľmi ohrození - vtedy by sa zablokovali a ja by som sa už nič nedozvedel."
Zdá sa, že ste si vybrali dosť opatrný, akýsi filozofický prístup. Pýtate sa ich, prečo sa muži nemôžu pozerať ženám do očí a prečo musia chodiť ženy zahalené. To krajinu, kde zabijú manifestujúcu študentku, nič horšie netrápi?
„To, že sa nemôžu ženy obliekať, tak ako chcú, nie je dosť vážne? Veď práve preto ju zabili, že sa chce obliekať a rozhodovať po svojom. Chcel som sa dozvedieť, prečo je to pre nich také dôležité, prečo tak rozmýšľajú. Keby som bol útočný, nič nenakrútim. Ak chceme niečo zmeniť, musíme najprv počúvať. Len tak budeme mať v rukách kľúč na zmenu."
Filmy, ktoré sa snažia o porozumenie, riskujú, že potom poľudštia i to, čo je neľudské. Ako ste sa to snažili ukontrolovať?
„Nechcel som ospravedlňovať, čo sa ospravedlniť nedá. Myslím si, že z môjho filmu sa dá pochopiť, že v našej krajine existuje červená čiara, ktorú nemožno prekročiť. Jasne vidieť, že na iránskych disidentov som sa nič pýtať nemohol, Bassídži sa hneď rozčúlili. Chcel som však ukázať, že nie všetko je vecou systému. Ešte sú to aj jednotlivci. Zmeny by prišli, keby dokázali medzi sebou hovoriť. Keby dokázali akceptovať druhých a iných."
Záber z filmu Bassídži. Strážcovia islamu stretávajú Iránčanov pred voľbami.
Ako sa vám podarilo odpútať sa od ideológie a myslieť slobodne?
„Môj otec bol komunista, vyrastal som v rodine, ktorá nábožná nikdy nebola. Ale či myslím slobodne? Nemyslím. Aj francúzska laicita je ideológiou a západný prístup k náboženstvu je tiež netolerantný. Všetci žijeme v nejakej spoločnosti, nikto nie je vonku. Tiež sme sa naučili nejako obliekať, rozprávať, tiež máme strach, že o niečo prídeme, máme aj strach z niekoho iného a nechávame sa sledovať bezpečnostnými kamerami. Akurát, že v Iráne je nesloboda a násilie hrubšie, viditeľnejšie, primitívnejšie. Tam je viac fyzické, u nás na Západe je skôr vnútorné."
Vo vašom filme sa zdá, že ochotnejšie otvoriť sa voči druhému sú ženy. Ony asi trpia v Iráne viac ako muži, ak sa to dá tak zjednodušene povedať.
„Nedá sa to tak povedať. Vlastne, dá sa to tak povedať. Nábožná žena nemá problém, že chodí zahalená, problém má žena, ktorá sa tak obliekať nechce. V Iráne žijú aj feministky, zvyčajne ich zavrú do väzenia, ale keď z neho vyjdú, pokračujú vo svojom boji. Viete, je rozdiel medzi slobodou prejavu a individuálnou slobodou. Dnes sa Iránci môžu slobodnejšie vyjadrovať, ako napríklad za panovania Šacha, vodcovia sú zvyknutí na kritiku. Zároveň však islam potrebuje kontrolovať indivíduá, sledovať, ako sa obliekajú a či sa dosť modlia. Nie je o tom ľahké hovoriť, je to naozaj komplexný problém.
Myslíte si, že už sa odvaha čosi zmeniť v Iráne dostatočne rozšírila?
„Takých ľudí je dosť, myslím si, že sme dospeli aj k istej politickej zrelosti. Odvtedy, ako sa na scéne zjavil Chatámí, ľudia volia reformy. Dosť hlasov vo voľbách dostali umiernení kandidáti Moussavi a Charubí. Áno, Bassídži ešte stále strašia bitím a zatýkaním, ale je ich stále menej. Novinári už z Iránu odišli, ale ľudia chodia stále do ulíc a keď bude tridsiate výročie islamskej revolúcie, myslím si, že ich bude na uliciach veľmi veľa. A nebudú tam preto, aby ju oslavovali, ale aby zakričali nie Ahmadínedžádovi."
