Vďaka dvom parádnym číslam sa inscenácia vymyká priemeru.
KOŠICE. Inscenácia opery Gaetana Donizettiho Lucia Di Lammermoor v Štátnom divadle je obrovskou tapisériou s oživenými príbehmi a postavami. Zväčšeniny a motívy výtvarných diel majstrov francúzskeho rokoka tvoria spoločný scénický aj kostýmový dizajn. Excelentný a originálny výtvarný mobiliár Jozefa Cillera a Petra Čaneckého ponúkol kvázi 3D priestor pre romantický príbeh.
Nešťastná láska Lucie k Edgardovi, intrigy jej brata Enrica, ktoré vyústia k vražde a samovražde, akoby vždy nanovo vystupovali z nainštalovaných tapisérií a aktuálne oživovali príbeh šľachtických rodov z románu Waltera Scotta Nevesta z Lammermooru.
V podstate staticky štylizovanú réžiu Marián Chudovský realizoval v duchu dotvárania výtvarného efektu a na hereckú akciu využíval výrazne iba predscénu. Ilustratívne komponovaný zbor v maskách a baletné štylizácie dopĺňali zadný priestor javiska, no ani tieto detaily nezakryli miestami nudu.
Ovácie pre Michaelu Várady
Realizácia aj úspech slávnej opery Gaetana Donizettiho, ktorý pre svoju nadprodukciu zvykne bývať označovaný ako „maestro dozinetti" (tuctový), však začína aj padá na hlavnej hrdinke. Majster ju totiž obdaroval náročným koloratúrnym dramatickým partom, ktorý predpokladá nielen mimoriadny hlasový rozsah, ale aj výnimočnú techniku.
Na prvej premiére v novej sezóne hľadisko aplaudovalo a dupotom prejavovalo hlavnej predstaviteľke nadšenie. Michaela Várady s technicky bezproblémovými výškami a s prekrásnou kantilénou sa rozhodne vymkla spomedzi kolegov. Bola primadonou večera. Jej záverečná scéna šialenstva, jedna z najbrilantnejších operných árií vôbec, bola dokonalou ukážkou symbiózy vokálneho aj hereckého stvárnenia.
Renesancia bel canta
Ani party jej troch protihráčov - Edgardo (Jaroslav Dvorský), Enrico (Marián Lukáč) a Raimondo (Ondrej Mráz) - nie sú o nič menej náročné, avšak ich profesionálne zvládnutie už výnimočné nebolo.
K hudobnej spolupráci prizvali talianskeho dirigenta. Alessandro Pagliazzi z Florencie cítil partitúru častejšie v lyrickejších plochách, než v agresívnejších dramatických oblúkoch. Intonačné nepresnosti, ktoré sa nedali nepočuť, boli v sekcii dychových nástrojov.
Nebyť dvoch parádnych čísiel, ktorými sú slávne sexteto Chi mi frena a už spomínaná scéna šialenstva, možno by opera bola zapadla prachom. Renesancia bel canta z polovice 20. storočia ju však plným právom vrátila nielen do operného života. Dôkazom je aj film Luca Bessona Piaty element, kde je slávna ária „šialenstva" symbolom inej vesmírnej dimenzie.
Autor: Mária Glocková
