Výstava Cyprián Majerník. Okrievať v očisťujúcom jeho žiarení sa koná pri príležitosti 100. výročia umelcovho narodenia. V Mirbachovom paláci Galérie mesta Bratislavy potrvá do konca januára.
BRATISLAVA. Legenda českých výtvarníkov Jan Zrzavý o ňom povedal: „Za máloktorým z odišlých nesú sa spomienky také krásne a naplnené vďačnosťou a vďakou za to, že sme mali šťastie ho poznať a okrievať v očisťujúcom jeho žiarení.“
Cyprián Majerník je jediný slovenský umelec pochovaný na Vyšehrade.
Výnimočná Hliadka
Hliadka. Tento Majerníkov obraz zo súkromnej zbierky už možno na Slovensku vystavený nebude, preto je dobré postáť pred ním dlhšie. Zahĺbiť sa podobne ako pred vyše 60 rokmi návštevníci bienále v Benátkach. Pasúci sa kôň, na ňom sedí muž s puškou. Zemité farby, svetlo a tieň dômyselne formujú figúry.
Ťažko povedať, či je smutnejší a unavenejší kôň, jazdec, alebo muž, ktorý obraz namaľoval. Čím je toto dielo také výnimočné, že bolo nedávno ponúknuté na aukcii za 260-tisíc eur? Hoci sa nepredalo, bola to zatiaľ najvyššia vyvolávacia cena za slovenského autora.
Na púti odnikiaľ nikam
Píše sa rok 1940. Majerník (1909 - 1945) sa zmenil z človeka, ktorý maľoval cirkusové témy, groteskné pohľady na slovenskú dedinu, Paríž a Prahu, na umelca, ktorý maľuje Don Quijota a Sancha Panzu. Osamelých vandrovníkov na púti odnikiaľ nikam, po svete, z ktorého vymizli česť a hrdinskosť. Toto je nová Majerníkova tvár - tragický hrdina bojujúci s veternými mlynmi. No stále to ešte nie je dokončený autoportrét. Don Qui?jote je ešte stále príliš konkrétny hrdina.
Majerníkove diela po výstave v Umeleckej besede rozchytali súkromní zberatelia, ale on sa ďalej mení na anonymného trpiteľa bez tváre, vyčerpaného hliadkujúceho vojaka.
Na dielo Cypriána Majerníka treba dozrieť, pretože autor sa divákovi prihovára potichu, čistotou výrazu a formy.Aká cesta priviedla takého mladého muža až sem, k rezignujúcej melanchólii?
Najvzácnejšie umenie
Pre mnohých je Majerník nudný. Príliš monochrómny a patetický. Vraj jeho spôsob zobrazovania pochádza z rodného, nudne rovinatého trnavského kraja, ktorý vždy nosil v sebe. No na dielo Cypriána Majerníka treba dozrieť, pretože sa prihovára potichu, čistotou výrazu a formy.
To je jeho najvzácnejšie umenie. Ľutovať možno jedine, že tento vynikajúci umelec našiel svoje umenie „neskoro“.
Nenašiel ho pri štúdiách v Prahe a nenašiel ho ani na štipendiu v Paríži (1931), kde hladoval tak, že schudol o jedenásť kíl. Nenašiel ho ani ako jeden z umelcov Generácie 1909, dokonca nebolo ani v tom „kultivovanom fauvistickom cítení“, o ktorom sa písalo v marci 1935 po jeho výstave obrazov v sieni Elánu.
Osobná vojna
Majerník najprv hľadal ako každý iný umelec okolo seba. Podľahol matissovsko-chagallovskému ohúreniu aj zvádzaniu de Chirica a Picassa a vrcholné obdobie jeho tvorby sa dodnes považuje za goyovsko-daumierovské. Hľadal poctivo, no zbytočne ďaleko. Stačilo mu byť sebou samým.
Ale ktovie, či a kedy by nastal taký umelecký prerod, o akom vypovedajú Majerníkove diela po roku 1940, keby ním neotriasli vojnové tragédie znásobené jeho tragédiou osobnou.
Na jeseň roku 1937 to bolo len podozrenie, o tri roky neskôr istota. Majerník už pozná svoj rozsudok smrti - roztrúsená skle?róza. Začala sa aj jeho osobná vojna, no bolo vopred jasné, že v nej padne. Nečakal a 4. júla 1945 sa rozhodol ukončiť ju po svojom.
