Bol by rád, keby narástol počet snobov, ktorí chodia na kultúru. Tvrdí, že ak človeku vezmú pohyb, reč alebo melódiu, znemožnia mu pociťovať šťastie. Na rozdiel od mnohých hudobníkov priznáva, že aj veľkí skladatelia klasickej hudby dokázali napísať nekvalitné diela. Excelentný sólista na husliach, ktorý sa presadil aj v zahraničí, Juraj Čižmarovič.
S husľami ste začínali v jedenástich, čo mnohí označujú za vek, v ktorom je už na veľkú kariéru hudobníka neskoro. Kde ste sa dovtedy „túlali"?
Nie som si istý, či sú deti od narodenia natoľko vyprofilované, aby už v útlom veku vedeli, čo majú robiť, pokiaľ to teda nie sú Ázijci... O tom, akým smerom sa bude človek uberať, väčšinou rozhoduje náhoda, šťastie, rodinné zázemie, respektíve schopnosť rodičov vystihnúť správny moment na „posunutie" dieťaťa. U mňa to nakoniec bola strašná banalita.
Aká?
Keď som mal jedenásť, prišla do triedy učiteľka hudby, pričom v ruke mala nádherné puzdro. Asi som bol do nej zaľúbený, pretože zrazu som chcel mať doma rovnaké puzdro ako ona.
Rodičia sa tiež venovali hudbe?
Sú to vzdelaní ľudia, mama lekárka, otec učiteľ. Nikdy však neboli hudobníkmi, dokonca sa hudbe nevenovali ani pasívne. V rodine sa však nejakí hudobníci vyskytujú, takže voľačo latentné ma tam mohlo posunúť. Mama si, našťastie, všimla, že môj záujem o husle je vážny, takže od rečí k činom nebolo ďaleko a čoskoro som to puzdro získal.
To bolo pár rokov pred pubertou, teda časom, keď sa to u mnohých detí láme v neprospech cvičenia a drilu.
Mne to nehrozilo, pretože v detstve som cvičenie nikdy nepreháňal. Možno mi stačila dávka talentu, ktorou som disponoval, hoci dnes, s odstupom času, viem, že keby tam bol väčší pozitívny tlak, bolo by to ešte lepšie. V mladom veku je dôležitá trpezlivosť a deti ju príliš nemajú. Zvláštne je, že čím som starší, tým viac na sebe pracujem.
Bez pohybu, reči a melódie človek neprežije
Začali ste neskoro, s cvičením ste to nepreháňali, ale už po troch rokoch ste boli na konzervatóriu. To je talent. Dá sa však vypiplať dobrý muzikant aj z niekoho, koho úplne minul?
Množstvo vecí sa dá naučiť, množstvo sa ich dá kúpiť. Po istom čase však príde rozhodujúci moment, keď musíte energiu z toho naučeného a kúpeného odovzdať ďalej. Ak tam vtedy nebude talent, inštinkt, odvaha komunikovať s publikom, schopnosť pretlmočiť hudobný materiál, skončili ste. Disciplína nestačí. Osobne to vidím ako koktail všetkého možného - hlavy, srdca, brucha a niečoho živočíšneho. Keď sa to všetko spojí, pričom má človek ešte aj šťastie, lebo je v správny čas na správnom mieste, tomu sa hovorí bonus od života. Pozor - šťastie vnímam vždy len ako proces. Teším sa, keď viem, že idem robiť niečo zaujímavé, čo robí dobre mne aj druhým. Keď to však urobím... určite ten pocit poznáte.
Prichádza skepsa, prípadne nezáujem.
Presne tak. Splní sa vám niečo, čo ste chceli a naraz ostanete nachvíľu prázdny.
Stáva sa to aj vo vzťahoch - človek niekoho veľmi chce a keď ho získa, stratí záujem.
Určite áno. A je to tak preto, lebo človeka teší najmä proces, očakávanie, nie samotný výsledok.
Prečo s hudbou trávime toľko času? Prečo ju zapíname doma, v aute, chodíme na koncerty, hmkáme rôzne melódie?
Lebo pohyb, reč a melódia sú tri základné elementy, bez ktorých ľudia nemôžu žiť. Samozrejme, okrem jedla, spánku, rozmnožovania a podobne, čo je iný typ potrieb. Ak z tých troch elementov človeku vezmete jediný, znemožníte mu pociťovať šťastie ako také. Navyše hudba je nadprirodzenejší prejav človeka. Keď sa narodí dieťa, nevie rozprávať, ale už kričí, teda spieva.
Je vážna hudba naozaj vážna? Klavirista a pedagóg Jevgenij Iršai tvrdí, že ten názov vôbec nie je priliehavý. Možno dokonca aj odrádza potenciálnych poslucháčov, ktorí nečakajú nič veselé a potešujúce.
Zrejme áno, veď pojem vážna hudba v angličtine ani nemčine nemáte, používa sa len spojenie klasická hudba. Dokonca sme už tak ďaleko, že za klasiku považujeme aj hudbu 20. storočia. Existujú napríklad festivaly, ktoré propagujú súčasnú hudbu. Paralelne s tým si však publikum žiada overenú kvalitu z minulosti - trebárs Brahmsa, Bacha... Je však za tým jeden trik - keď Brahms vo svojej dobe napísal a prezentoval svoju symfóniu, bola to pre poslucháčov premiérová, nová hudba. Dnes tomu hovoríme klasika. Máme tak potom hovoriť aj dielam, ktoré vznikajú v súčasnosti? Neviem. Názov vážna hudba je teda asi nejaká barlička, o ktorú sa dá oprieť.
Aj v klasike existuje zlá hudba
Ak je hudba vecou subjektívneho vkusu, dá sa definovať, kedy je kvalitná?
Dá. Kvalitná je vtedy, keď osloví publikum. Keď ju ľudia počúvajú a vyhľadávajú.
Z toho vyplýva, že kvalitnou hudbou môže byť aj niečo, čo je pre iných gýč.
Samozrejme.
Čiže kvalitná hudba môže byť aj to, čo robí Senzus.
Absolútne. Keď sa to niekomu páči, je to v poriadku. Ja osobne hranicu kvality hudby nechávam pre seba otvorenú.
Sú v klasike veci, pri ktorých sa vám stavajú vlasy dupkom?
Sú, dokonca ich nie je málo. Mnoho kolegov sa napríklad bráni povedať, čo sa im nepáči, akoby sa patrilo tvrdiť, že „všetko máme radi, všetko z vážnej hudby je kvalitné". Je to blbosť, aj v klasike existuje zlá hudba.
Napríklad?
Aj veľkí skladatelia dokázali napísať nekvalitné veci. Vieme napríklad, že Beethoven je veľký klasik. Málokto potom nahlas povie, že jediná opera, ktorú napísal, teda Fidelio, nie je dobrá. Pritom to, že nejde o dobré dielo, vedel aj sám skladateľ. Prokofiev bol tiež kvalitný skladateľ, ale o jeho symfóniách sa prakticky nehovorí. Jeho klavírne veci sú pritom doslova zázrakom.
Ľudia sedia v krčme kvôli stádovitosti
Čo mali skladatelia ako Chopin, Wagner, Brahms, Beethoven, Šostakovič, Musorgskij a mnohí ďalší oproti tým, ktorých mená už dnes nepoznáme?
Niečo, kvôli čomu ich my, dnešní ľudia, chceme počúvať.
A to je?
Kvalita. Nič iné, len kvalita. Jednoducho urobili skladby, o ktorých sa nedá pochybovať. Určite aj vy poznáte veci, ktoré dokážete počúvať tisíckrát a nezunujú sa vám. Prečo? Lebo sú kvalitné.
No, keby sa klasická hudba hypoteticky hrala v komerčných rádiách toľko, čo populárna, tiež by sa asi sprofanovala a isté veci by človek nemohol ani cítiť.
Ľudia vždy fyzicky potrebujú určitý druh hudby, neskôr jednoducho prejdú na iný. Niekto totiž v mladom veku rád počúval rap, v tridsiatke však z toho vyrástol. Malé decká a mládež sú zase cieľovou skupinou pre formáty ako Superstar. Problém je, že životnosť príslušnosti k takejto hudbe je strašne krátka. Klasickí skladatelia sú však medzi nami aj 350 rokov. O čom to svedčí? O trvácnosti.
Iršai tvrdí, že raz sa budú prehodnocovať aj skladby a umelci, ktorí sú dnes mimoriadne populárni, pričom pokojne môžu upadnúť do zabudnutia.
Určite. Ja som rád, že popri veciach, ktoré musím hrať, môžem hrať aj také, ktoré sa mi vyslovene páčia. Hranice nechávam otvorené.
Poznám pár, ktorý sleduje koncerty vážnej hudby iba v televízii, nechodí do filharmónie ani opery. Len sa „nahodí" do smokingu a šiat, otvorí si fľašku vína a počúva. Čo si o tom myslíte?
Je to úplne v poriadku, pretože ide o ich formu pôžitku. Cesty umenia k človeku sú natoľko otvorené, že sa to nedá spochybňovať. Minule som len tak premýšľal nad tým, prečo vlastne sedia ľudia v krčme.
Na čo ste prišli?
Na nič, ale asi to bude stádovitosťou. Ľudia sú jednoducho radi spolu, hoc sa aj nepoznajú. Sedia si tam pekne anonymne a majú dobrý pocit, lebo nie sú sami. Pritom pivo by si pokojne mohli dať doma, dokonca lacnejšie.
Doma to pivo tak nechutí.
Áno, chutí inak, pritom môže ísť o to isté pivo. Tak je to aj s hudbou - niekto ju bude počúvať len doma, iný ide do divadla alebo filharmónie, lebo súčasťou zážitku je pre neho aj ten pach naokolo, pot toho všetkého, napätie, atmosféra. Zaujímavé je, že nepoznám ľudí, ktorí by po koncertoch vážnej hudby odchádzali domov zle naladení. Hudba im síce nedáva žiadny hmatateľný darček, ale pohladí ich a oni sa tešia. A to je podľa mňa zázrak.
Prečo by mi mali prekážať snobi?
V roku 1990 ste odišli do nemeckého Kolína nad Rýnom, kde žijete dodnes. Prečo?
Možno to bola zvedavosť, ovplyvnený som bol aj tým, že už rok predtým som žil vo Švajčiarsku. Som dieťa generácie, ktorá kvôli socializmu nemohla cestovať, takže čo spraví zvedavý človek, ak sa to zrazu dá?
Začne cestovať. Nie každý sa však vonku usadí natrvalo. Vzdať sa zázemia, sociálnych väzieb a začínať odznovu v cudzom prostredí nie je ľahké. Nikdy ste tú zmenu neľutovali?
Nikdy v tom nebolo sklamanie ani skepsa, skôr prirodzené ľudské pochybnosti. Ak radikálne zmeníte celý svoj život, logicky sa sám seba pýtate, či to začínanie od nuly stojí za to. Je to dosť drastické, niektorí to možno nezvládnu, ale osobne takých poznám len málo. Mal som to ľahšie aj v tom, že som nebol emigrant, že som nemusel odísť. Jednoducho som chcel a brána už, našťastie, nebola zavretá.
Výsledkom je, že ste sa stali koncertným majstrom v Gürzenich Orchestri, potom aj vo WDR Rundfunk Orchestri, s ktorým ste tu na Bratislavských hudobných slávnostiach.
To je len bežný kolobeh života. V novej krajine sa zaujímate o nejaké miesto, niekto si je ochotný vás vypočuť, potom vás vezme, zistí, že ste celkom dobrý, popri tom na sebe pracujete a nakoniec uspejete. Určite by som tomu nepripisoval žiadne mimoriadne hrdinstvo, takých príbehov je veľa.
Aký má klasika štatút v Nemecku? U nás na ňu často chodia aj snobi, ktorým ide v skutočnosti o iné ako o samotnú hudbu.
Ja by som bol rád, keby počet tých snobov na Slovensku narástol na päť miliónov. Nech ich je aj 50 miliónov.
To ste tuším druhý po Petrovi Lipovi, ktorý priznal, že bez snobov by nebolo umenie. V rozhovore mi vravel, že snobi sú dôležití, lebo umelcov posúvajú ďalej.
To, že sa o nás zaujímajú snobi, je v poriadku, nevidím na tom nič zlé. Keď sa im to páči, zaplatia si lístok a ešte na koncert privedú aj svoje deti alebo babku... prečo by mi to malo prekážať?
Mal som na mysli snobov, ktorým je vaša hudba ukradnutá a ukazovaním sa na podobných akciách si len zvyšujú ego. Niečo podobne hlúpe ako to, čo vidno v televíznej Smotánke.
Ok, ale o takých ani netreba hovoriť, to je ich problém. Pýtali ste sa na renomé klasiky v Nemecku. Je to súčasť normálneho života, ktorý pozostáva z práce, rodiny, zábavy a kultúry. Narodíte sa, žijete, zomriete. Medzi tým si môžete vybrať, čomu budete venovať svoj čas. Na Slovensku je to inak, cítiť tu, že ľudia sa musia starať o množstvo iných vecí a na kultúru majú menej priestoru aj peňazí. Jednoducho nemajú čas na seba samých.
Deti si to majú vycucať z prsta?
Čo sa teda musí zmeniť, aby sme chodili viac na kultúru?
Musí narásť stredná vrstva. A možno je to na Slovensku len tradícia, ktorú nie je možné zmeniť.
Nebude to skôr otázkou priorít ako nedostatkom strednej vrstvy? Obchodné centrá sú prepchaté ľuďmi s plne naloženými vozíkmi, v krčmách po celom Slovensku sedí množstvo „chudobných", ktorí majú dosť peňazí na cigarety aj alkohol.
Iste, ale ako chcete niekomu meniť priority? Ako by ste to chceli riadiť? Natlačiť ľuďom do hláv, ako majú tráviť čas, sa nedá.
Nehovorím o zmene priorít, len o tom, že kto má na tri kartóny cigariet mesačne, musí mať aj na kultúru. Primárne teda môže, ale nemusí byť problém v nedostatku strednej vrstvy.
V poriadku, ale treba na to pozrieť aj inak. Vezmime to obrazne - ak má vysokoškolský profesor príjem povedzme desaťtisíc korún, pričom kniha stojí tritisíc korún, tak si dvakrát rozmyslí, či si ju kúpi. Rovnako to funguje s kultúrou. V Nemecku je chodenie na kultúru pestovanou tradíciou, čo, logicky, prináša svoje ovocie. Ak sa nestaráte o záhradku, nemôžete sa čudovať, že v nej po roku nájdete len burinu. Ak sa nestaráte o svoje deti, ak im nevštepíte záujem o kultúru, pretože na školách pomaly hudobná výchova odpadáva, odkiaľ majú vedieť, že existuje aj niečo ako klasika, opera a podobne? Majú si to vycucať z prsta? Ostáva to na rodičoch. Ale dá sa to, ak otec chodí domov len prespávať, lebo musí zarábať, a ak je mama vynervovaná, lebo otec si našiel ešte aj frajerku?
Inými slovami, Nemci chodia na kultúru viac aj preto, lebo majú menej starostí so zabezpečením vlastnej existencie.
Asi tak. Aj na Slovensku sú však svetlé momenty, veď si vezmite, koľko mojich kolegov na základe vlastnej potreby začalo organizovať festivaly - Eugen Prochác, Ján Slávik, Jozef Lupták aj ďalší. Tieto ich osobné aktivity začali naplno žiť a kultúre ako takej veľmi pomáhajú.
Čo by sa stalo, keby sme nemali kultúru?
Boli by sme nekultúrnym národom. Keď ľuďom vezmete vidličku a nôž s tým, že odteraz majú jesť len rukami, tak to urobia. Ak im vezmete kultúru, stanú sa nekultúrnymi, to je jasné ako facka.
Na synovi som zlomil slák, bol som hlúpy
Vaša manželka Zuzana je klaviristka, syn Jakub už dokonca klavírnym sólistom, vy okrem hrania na husliach aj dirigujete. Traja muzikanti v jednej domácnosti...
Na takom malom priestore je nás síce veľa muzikantov, ale inak sme úplne normálna rodina, v ktorej všetko funguje ako má.
Jakub „musel" alebo chcel?
Najskôr musel. (smiech)
V koľkých rokoch ste ho dali na klavír?
Keď mal deväť, začal husľami. Učil ho jeho slávny otec, pričom po roku zistil, že decko je hluché, nič nevie zahrať, dokonca na ňom zlomil slák. Chudáčik Jakub, keď si len spomeniem, aký som bol hlúpy. Jednoducho som chcel preskočiť veci, ktoré sa preskočiť nedajú, bol som strašne netrpezlivý. Potom sme sa s manželkou zmierili s tým, že smola, prosto máme hluché dieťa, ktoré po nás nič nezdedilo a skončí niekde vo výrobe.
Neskončilo.
Manželka je aj pedagogička a vtedy povedala, že už naučila hrať všelijaké opice, tak nedopustí, aby náš syn ostal úplný hudobný analfabet. Nech ovláda aspoň noty a nejaké základy. Ja som teda ako pedagóg totálne zlyhal, manželka však z neho spravila skvelého klaviristu. Po roku hral tak, že som sa tešil ako malé dieťa. Hanbil som sa sám pred sebou, že som si jeho talent a šikovnosť vôbec nevšimol. Myslel som si, že zlyhal on, pritom som zlyhal ja. Ako 14-ročný už Jakub debutoval koncertom v Kolíne nad Rýnom, o niečo neskôr aj v Amerike.
Takže predispozície...
Iste. Vezmite si Rómov, ktorí sú geneticky nadaní na hudbu. Ich decká často vyrastajú v šialených sociálnych podmienkach pri negramotných rodičoch, sami sú analfabeti, a hoci vôbec netušia prečo, vedia chytiť nástroj a naučiť sa hrať. Nikto im nič nemusí povedať, odpozorujú to na svadbách v rodine, kdekoľvek. Sám som raz v Sabinove zažil štrnásťročné dieťa, ktoré tak čisto intonovalo, až som neveril. Pritom ani netušilo, čo sú to noty a čo intonácia. Jednoducho malo talent, správny genetický kód. Je to niečo podobné, ako keď sa niekto rýchlo učí cudzie jazyky. Nie každý to dokáže, ale niekto má talent a ani si neuvedomuje, ako ľahko mu to ide.
Gény samotné úspešných ľudí nerobia.
Samozrejme, k tomu treba tvrdú prácu. Tam niekde je konečná aj pre mnohých Rómov - ako deti sú skvelí speváci, tanečníci, hudobníci, ale potom prídu do veku, keď sa im musí začať venovať odborník, inak sa ten talent nepodchytí. Jednoducho nedostanú správne informácie a končia ako priemerní muzikanti, ktorí by pri správnom vedení mohli byť špičkou. Vidím to aj na sebe - čím viac makám, tým viac vidím, čo všetko mi ešte chýba.
Wagner bol jeden z prvých, kto preferoval EÚ
Vašou vášňou je Richard Wagner, dokonca ste koncertným majstrom festivalového orchestra v Bayreuthe, ktorý funguje na jeho počesť. Čím vás tak zaujal?
To je infekt. Keď sa raz nakazíte Wagnerom, nikdy sa nevyliečite. Niektorí sú však voči nemu imúnni a nikdy sa nenakazia, označujú ho za obludu, o ktorej ani nechcú počuť. Je pre nich hovädom, antisemitom... prosto o ňom veľa rozprávajú, hoci o ňom nič nevedia. A ak, tak len niečo z počutia. V každom prípade Wagner nemohol byť nudný chlapík.
To verím, lebo tak veľmi si žiť nad pomery a nechávať dlhy všade, kde sa pohne, nedokáže každý.
Tak veru, všade nechával dlhy. Mal však jednu nesmierne egomaniackú ideu, že si postaví vlastné divadlo s tým, že sa v ňom budú hrať len jeho opery. Na rok 1860 to bolo niečo prevratné. Našťastie mal veľkého podporovateľa v kráľovi Ludvíkovi II.
Vraj bol do Wagnera dokonca zaľúbený.
Áno, hovorí sa, že homoerotický faktor tam bol veľmi silný, a ak chcel Wagner dosiahnuť svoje, verím, že bol ochotný „spracovať" v sebe čokoľvek. Mal ponuku spraviť si také divadlo v Mníchove, Berlíne... všetko odmietol, lebo sa mu to zdalo priveľké. Jeho prioritou bolo, aby šlo o malé provinčné mestečko, ktoré má železničnú stanicu, pričom z nej musí byť priamo vidieť vŕšok, na ktorom bude stáť jeho divadlo. Chodil a hľadal po celom Bavorsku, až našiel. A aby to dohnal až do absurdity, chcel z toho mať pútnické miesto, aby bol jeho kult ešte silnejší.
Aká je jeho hudba? Väčšina ľudí možno počula o opere Bludný Holanďan, ale tam aj končí.
Wagnerova hudba je koktail. Koktail, ktorý vám mimoriadne chutí, viete, že by ste si ho dali znovu, ale nemôžete, lebo nerobí dobre vášmu zdraviu. A napriek tomu si ho zase dáte. Už je to viac ako 120 rokov a bez ohľadu na národnosť, rasu, čokoľvek, počet jeho prívržencov stále rastie. V Bayreuthe na festivale je čakacia doba na lístok 14 rokov.
Koľko?
Štrnásť rokov. Dnes sa prihlásite a o štrnásť rokov môžete ísť na koncert. Neuveriteľné, ale je to tak. Preto, lebo jeho hudba je mimoriadne kvalitná.
S povahou to bolo horšie. Jeho antisemitizmus sa vraj prvýkrát prejavil v diele Das Judentum in der Musik, ktoré vydal najskôr anonymne a priznal sa k nemu až neskôr. Citujem ho: „Židovstvo samo o sebe je neschopné, ako svojím zovňajškom, svojou rečou, ale najmä svojím spevom, ktorý sa odvažuje nazývať umením." Koniec koncov, Hitler neskôr jeho meno solídne zneužil a Wagnerove diela v Izraeli dodnes nemajú na ružiach ustlaté.
Antisemitizmus bol okolo roku 1840 úplne „salonfähig". Bolo to niečo podobné, ako keď sa dnes akceptuje, že v niektorých reštauráciách sa nesmie fajčiť. Antisemitizmu dnes pritom pripisujeme úplne iný význam, než mal vtedy. Na druhej strane Wagner to vyvracal tým, že zamestnával židovských hudobníkov a dirigentov.
A údajne mal medzi židmi aj kamarátov, trebárs Lilli Lehmann.
Kamarátov si človek môže vybrať, rodinu nie. (smiech) Späť však k tomu rozporuplnému, čo Wagner prináša - jeho problémom bol monumentalizmus, z ktorého má mnoho ľudí obavu, pričom práve takýto druh umenia sa dá nesmierne ľahko zneužiť. Keď Wagner vo svojom diele Majstri speváci norimberskí ospevuje veľké Nemecko, dá sa čakať, že to niekto politicky využije, ako to spravili napríklad nacisti. To dielo pritom bolo písané v súvislosti s rozdrobeným Nemeckom 16. storočia. Myšlienka nebola zlá - tie malé rozdrobené dedinky mali totiž šancu prežiť jedine tak, že sa spoja. Wagner bol vlastne jeden z prvých, kto preferoval Európsku úniu. (smiech)
Rozhovor bol autorizovaný, Juraj Čižmarovič v prepise nič nezmenil.
Medzititulky: Redakcia
Všetky predchádzajúce rozhovory si môžete prečítať tu.
