Mexický režisér Rigoberto Perezcano odkrýva nenápadný život emigrantov.
BRATISLAVA. Kaktusy v Los Angeles vyzerajú podstatne inak ako kaktusy, ktoré vyrástli niekoľko kilometrov južnejšie. Nedá sa na ne pozerať rovnakými očami. V americkom štáte pôsobia ako súčasť krásnej exotiky, v Mexiku, naopak, môžu byť symbolom vyprahnutosti a prázdnoty.
Zase ten istý príbeh
Dramatické napätie medzi dvoma svetmi už k sebe privolalo húfy filmárov a umelecký riaditeľ Medzinárodného filmového festivalu Bratislava Matthieu Darras povedal, že už sa zvykne zľaknúť, keď mu idú premietnuť ďalší emigrantský príbeh z rodu mexicko-amerických.
Jednoducho, odvykol si čakať na čosi, čo by s ním formálne alebo obsahovo zamávalo. A pravdepodobne nie je s takým postojom osamotený.
Mexický režisér Rigoberto Perezcano to zase pravdepodobne vie a keby chcel byť originálnejší, radšej by sa popozeral po nejakých iných témach. Musel by sa však tváriť, že nevidí to, čo má každý deň na očiach, že nežije s tými, čo sa cítia doma nešťastní - a to sa mu pravdepodobne nechcelo.
Takže o mexických emigrantoch nakrútil jeden film aj on a ten pod názvom Uviaznutí zaradil do svojej hlavnej súťaže nakoniec aj bratislavský festival.
Skončil tam úspešne, dostal špeciálne uznanie poroty plus medzinárodnú cenu kritikov FIPRESCI. Je to odmena „za citlivý portrét života na hranici medzi životom a smrťou, minulosťou a prítomnosťou, nádejou a zúfalstvom a za spôsob, ktorý je zároveň konkrétny aj abstraktný, doslovný aj symbolický," povedala porota.
Hraný alebo skutočný
Pri emigrácii do Mexika býva dramatický moment nelegálneho prechodu cez hranice a pozoruhodný je aj spôsob, akým sa pritom ľudia snažia zneviditeľniť.
Niekedy to skúšajú v prezlečení za zablúdeného surfera, inokedy zo seba spravia nenápadnú súčiastku auta. Keď na to americkí policajti prídu, začína sa krik i hystéria, násilie i zatýkanie.
Túto časť príbehu však Rigoberto Perezcano vo svojom filme obchádza, skoro to vyzerá tak, že jeho film žiadny príbeh nemá. Keď sa s ním bol ukázať v septembri na festivale v San Sebastiane, sám pre Radio Cine povedal: „Budem rád, keď diváci nebudú spočiatku vedieť, či sa pozerajú na hraný film, alebo na dokument."
Toto predsavzatie sa mu v podstate splnilo. Jeho film vyzerá ako pomalé rozprávanie z akejsi expedičnej základne - z obchodíku na hranici, kde sa ocitol jeden taký kandidát na americký sen. Niekoľko dní tam prespáva a vypomáha osamelým predavačkám a už len čaká, kedy zase príde aspoň trochu nádejný moment na prechod. Príliš sa neprejavuje, nevie poriadne ani dve vety po sebe povedať, takže v lepšom prípade vyzerá trochu nemožne, v tom horšom na poľutovanie.
Čo možno stratiť
Hrá ho Harold Torres, porota na bratislavskom festivale povedala, že „vyjadril ohromnú hĺbku prostredníctvom minimálnych prostriedkov" a udelila mu ex aequo cenu pre najlepšieho herca.
Aj spôsob jeho hrania bol súčasťou Perezcanovej klamlivej taktiky. Vyvolával dojem, že pred americkými hranicami sa zhromažďujú stratené, nevýrazné existencie, a ony sú pritom v hlave neotrasiteľne rozhodnuté. Vyvoláva dojem, že niet toho, o čo by mohli prísť, a ony pritom riskujú, že sa vykorenia zo svojho ľúbostného života, zo sveta priateľstva a dôvery. Si vydatá? Aj ty si ženatý? pýtajú sa nazvájom a ani nepotrebujú vedieť viac. Už si to vedia predstaviť.
A v tomto že nie je žiadny, ani originálny príbeh? Tento mladý mexický režisér by mu aj vedel domyslieť nádejný koniec. Ale nemôže prestať vidieť tú drámu, keď sa jeden sen plní pod podmienkou, že sa treba vzdať toho druhého. Pretože niekde možno snívať niekoľko snov naraz, a niekde sa, bohužiaľ, medzi ne stavia hranica.
