„Prečo chcete, aby som bola nešťastná?" pýta sa Mariša svojej tety. Veľmi presne cíti, že na „šťastie", aké ju čaká s vdovcom Vávrom, má ešte dosť času. Spočiatku dokáže o svojich pocitoch hovoriť veľmi jasne a dôrazne, akurát, že ju nikto nepočúva. Jej otec a Vávra sa už finančne dohodli, prečo by mali dať na názor nejakého decka?
Paradoxne ani u žien nenachádza Mariša podporu, ony si už svoje odtrpeli, nech trpí aj ona. Kto koho teda vlastne v tejto hre zabíja?
Hrozba osobnej slobody
Jan Antonín Pitínský je básnikom scény. Keď pred šiestimi rokmi robil Marišu v Nitre, posadil svoju hrdinku osamelú na veľkú poloprázdnu scénu, celú v tmavom. Tentoraz zvolil výrazné farby i modernejšiu úpravu textu. Preklad Vladimíra Strniska vznikol pred štvrťstoročím pre inscenáciu s Annou Javorkovou v hlavnej úlohe.
Text je zbavený dialektu, v závere sa teda dráma môže pokojne presunúť do modernej obývačky s televízorom. Už úvodné pohybové scény naznačili, že inscenácia posúva tradičné prvky do abstrakcie, nadčasovosti až surreálnosti.
Ženy v bielych krojoch pôsobia ako akýsi tanečný chór predznamenávajúci tragédiu nebanálnymi gestami. V kontraste s nimi tancujú regrúti celí v čiernom, ich tváre sú zlovestne zafarbené na červeno. Úchvatná krása ženských krojov je v inej scéne hrozbou osobnej slobody. V závere sa zo žien stávajú bábky s kolíkmi namiesto rúk. Minimalistická hudba Vladimíra Franza inšpirovaná aj ľudovými baladami, sprevádza jemne a presne každú scénu či pohyb. Scéna Tomáša Rusína je zámerne chladná, neosobná ako staničná architektúra. Expresívne kostýmy Zuzany Štefunkovej naberajú silu vo svojej monochrómnosti.
Mariša stále aktuálna?
Zbytočné by bolo však hrať Marišu bez Mariše. Táňa Pauhofová opäť dokázala, že vie ponúknuť viac ako svoj krehký vzhľad. Jej ryšavá Mariša v bielych či oranžových šatách je tragickou hrdinkou, na ktorú sa tak ľahko nezabúda. Ján Kroner sa vynikajúco vyhral s ráznosťou, ale aj s pochybnosťami jej otca Lízala, Mariánovi Geišbergovi rola Vávru - muža na zabitie - sadla menej. Francek Ľuboša Kostelného bol spontánny, vášnivý, ale aj drzý. Do expresívneho štýlu hry zapadla veľmi dobre aj Ingrid Timková ako teta Strúhalka.
Škoda, že ešte stále nemôžeme tútu hru odložiť do archívu s tým, že dnes nikto svoje deti do ničoho nenúti, a že nikto netýra svojich najbližších a nikto si ani necení majetok viac ako city.
Recenzia/divadlo
Činohra SND Bratislava
Alois a Vilém Mrštíkovci: Mariša
Preklad a úprava: Vladimír Strnisko
Réžia: Jan Antonín Pitínský
Dramaturgia: Martin Porubjak
Hrajú: Táňa Pauhofová, Ján Kroner, Emília Vášáryová a ďalší
Premiéra: 8. decembra
