Herec Jozef Dóczy: Čo bude z Joža? No predsa Jožo!

Usmievavý, s veľkým hlasom, dnes trošku ustarostený, ale stále optimisticky naladený, to je herec JOZEF DÓCZY. Svoj život žije od narodenia v Nitre, kde má aj svoje umelecké korene. Tak ako Divadlo Andreja Bagara aj on oslavuje tento rok životné jubileum,

len trošku vyššie. Svoj milovaný vinič už okopávať nevládze, ale hrá, koľko mu sily stačia. Rád by ešte vydržal. Divadlo bolo odjakživa jeho druhým domovom.

Je to už päťdesiatpäť rokov čo pôsobíte v divadle. Začínali ste ako ochotník. Kto vás v mladosti na tejto ceste podporoval?

Mamička mi hovorievala, že keď malý Jožko, akože ja, chodil do škôlky, už vtedy to bol hercom. Odmalička som všelikde vystupoval, v divadielkach, v pásmach. Na tie prvé si, samozrejme, nepamätám, bolo to, keď som mal štyri-päť rokov. Mamička to mala kdesi aj zapísané, lebo som hovoril všelijaké vtipné veci. Napríklad sa nejaké dievčatko spýtalo: a čo bude z Joža? A ja som povedal: no predsa Jožo! Mal som vraj vždy úsmev na tvári.

A neskôr?

Otca som mal veľkého ochotníka. Ako rodák z Preselian hral v takom malom miestnom súbore. Odtiaľ prišiel do Nitry, oženil sa, mali mňa a ja som sa v detstve naučil naspamäť všetky scénky, čo mi zahral. Chodili sme spolu aj po svadbách, mal som vtedy desať-jedenásť rokov. Na svadbe sme mali sólo, kde som vždy hovoril nejakú básničku. Napríklad: Na, môj synku, milý synku, zanes na stôl prasacinku, a zanes ju pred ženícha, nech sa z nej vône nadýcha. Vždy, keď išlo nejaké jedlo, mal som pripravené takéto básničky. Tam som sa začínal aklimatizovať v divadelnej zóne.

Takže ste vtipkár po otcovi?

Asi áno. Doteraz, keď mám bôle, mi pomôže vtip. Spomeniem si na nejaký a zabudnem na všetky starosti. Život niekedy nadelí nemilé veci a človek si to snaží nejako kompenzovať humorom. Keď prídem medzi kolegov, nikdy neviem hovoriť o politike, ale viem povedať vtip. Aj teraz, keď som bol u pána prezidenta.

Aký ste mu povedali?

Už si nepamätám, viac som ich povedal, a on mne tiež.

Mali ste ich pripravené alebo vám len tak napadnú?

Napadne mi. Vždy, keď niekto druhý niečo povie, ja sa chytím a už to ide. Mám zbierku takých dobrých, ktoré vždy zaberú.

Chodili ste s otcom aj do divadla?

On s divadlom prestal skoro, hneď, ako si založil rodinu. Ale pamätal si z divadla rôzne scénky, ktoré ma potom učil. Bývali sme na Kupeckého ulici, kde vtedy bolo mestské divadlo. Tam bola slávna opereta majstra Devínskeho, hosťovali tam všelijaké osobnosti ako František Krištof Veselý a podobne. V našom dome sme mali kvetinárstvo a tam dámy a páni z publika objednávali pre účinkujúcich kytice. A ja, Jožko Dóczy, som robil poslíčka – išiel som do divadla a zaniesol som majstrovi kvet. Môj prvý honorár bol jedna koruna. Tak som sa tešil! To prostredie som mal nesmierne rád, to bolo čosi pre mňa, vidieť tých hercov a ísť za nimi s bukrétou priamo na javisko!

To ste ešte stále neboli intenzívne v divadle. Kedy to prišlo?

Ešte viac som sa k divadlu priblížil ako corgoňov chlapec. V roku 1945, keď bolo bombardovanie Nitry, nám na Kupeckého ulici zhorel dom, v ktorom sme bývali. Prijali nás na Pribinovom námestí, pod hradom v hornom meste, dostali sme jednu izbičku, kde sme bývali štyria, ja so sestrou a rodičia. Mamička tam robila kuchárku pánu biskupovi. Tu som bol v kontakte so saleziánskymi pátrami, ktorí veľa robili pre mladých. To som bol zase o krok bližšie k divadlu. U saleziánov som skončil, keď ich vyobcovali, niekedy v roku 1948. Vtedy som nastúpil za učňa.

Kde ste boli učňom?

Bol som predavačom v potravinách. To bol vtedy taký postup - tri roky učeň, dva roky tovariš a potom majster. Zároveň som chodil aj do učňovskej obchodnej školy, kde sme založili divadlo. Tam som vlastne začal. Mali sme celkom úspech, pamätám sa, ako sme chodili po obchodoch a podnikateľoch lístky predávať. No čo, Jožinko? – vítali ma. Dobrý deň, reku, budeme v nedeľu hrať Divú Báru. Dobre, vraví dotyčný, a povieš tam aj niečo o mne? Poviem. Tak kúpim štyri lístky. Takto sme vedeli vypredať celú sálu. Bol som známy aj preto, že som pracoval v tom obchode, aj tam sa ma ľudia chodili vypytovať – Jožko, a kedy budete dačo hrať? A v roku 1951 som nastúpil na základnú vojenskú službu. Bol som v Plzni.

Bolo to ťažké vydržať s dušou umelca?

Vďaka tomu môjmu vtipkárčeniu a divadelníčeniu som sa mal po celé dva roky celkom dobre. Chlapci plakali na Vianoce za frajerkami a rodičmi, a ja som už robil program pre dôstojníkov. Bolo to veľmi pekné. Potom som začal aj recitovať. S básňou Rakvy z Vietnamu Milana Rúfusa som vyhral celoarmádnu súťaž, to bola veľká udalosť, veľký aplauz. Keď som odchádzal z vojny, ponúkli mi aj možnosť pôsobiť v armádnom divadle. To je dnešné Divadlo na Vinohradoch v Prahe.

Odmietli ste?

Mňa to veľmi ťahalo domov. No ale prečo nie, povedz aspoň, prečo, pýtali sa ma. Tak som im vtipne povedal, že sa neviem naučiť ř. V roku 1953 som prišiel znova do Nitry, ale to už som nastúpil ako vedúci obchodného oddelenia. Divadlo som mal popri tom stále rád, stále sme s ochotníkmi dačo vymýšľali. Pamätám si, že raz, keď som bol chorý, som mal v práci nejaké kontroly, išli mi vtedy do šuplíkov a ktorýkoľvek otvorili, všade boli len divadelné hry. Kde má vôbec tento človek úradné papiere? Čo on vlastne robí? Pýtali sa.

Ako ste sa dostávali k hrám a zisťovali, čo by sa dalo hrať?

V súbore sme mali šikovných ľudí. Vyberali sme si také hry, aby to na nás pasovalo. Divadlo sme robili len pre nás a okolie. Neboli sme divadelne študovaní ľudia, ale vyznali sme sa. Keď som bol na vojne, naďabil som na nejaké hry a videl som aj rôzne predstavenia v Prahe aj v Plzni. Keď sa mi niečo zapáčilo, tak som povedal chlapcom, fíha, to je niečo pre mňa. Vždy som hľadal rolu pre seba.

Kde ste sa stretávali?

V Párovciach bol jeden starý obchod, dom na zrútenie, a tam bola veľká sála, v ktorej sa skúšalo. Priniesli sa tam kulisy a tak. Predstavenia sa však hrávali v budove bývalej sokolovne, neskôr ju dostalo krajové divadlo, ktoré nám potom sálu prepožičiavalo vždy v nedeľu.

A v ktorých hrách ste sa uvideli?

Napríklad Nebo na zemi bola pekná hra, mala veľký úspech, potom sme robili aj Voskovca a Wericha alebo Horníčka, alebo od Štefana Králika hru Posledná prekážka. Tam som hral takú dramatickú postavu. S touto inscenáciou sme vyhrali aj súťaž, na ktorej ma videl hrať Andrej Bagar. Vtedy mi povedal: chlapče, dobre to robíš, nechcel by si ísť do Nitry do krajového divadla? Tak som vtedy dostal príležitosť ísť do profesionálneho súboru.

To bola pocta, nie?

Bolo to pre mňa dosť veľké prekvapenie. Dovtedy som bol ochotníkom a myslím, že sme mali v tom čase väčší úspech než profesionálne krajové divadlo. Mali sme vypredané, lebo sme hrali také hry, ktoré sa ľuďom páčili.

Vnímali ste konflikt ochotníckeho a profesionálneho divadelného fungovania?

To bol veľký rozdiel. Cítil som hlavne teoretické nedostatky. Vždy ma vyzývali – no, Jožko, povedz ty, čo si myslíš a ako sa na to pozeráš zo svojej kuchyne. A ja som, samozrejme, zavtipkoval: čo si myslím? Myslím si, že dnes budeme mať fazuľovú polievku. Začiatky boli ťažké, ale postupne som sa vycibril. Občas som napriek tomu cítil závisť, lebo u divákov som mal stále väčší úspech. Niektorí kolegovia vraveli – ty hráš tu v Nitre, tu máš ľudí, ktorí ťa poznajú, tak ti preto tlieskajú, ale keď pôjdeš niekde do Bánoviec alebo do Prievidze, tak uvidíš. Lenže ľudia mi aj tam tlieskali. Božemôj, to je až neuveriteľné, že ma spoznávali až v Košiciach. To je pocit, ktorý sa ani vypovedať nedá.

Prijala rodina bez problémov, že ste nechali povolanie obchodníka?

Mama to nebrala najlepšie. Keď som bol chlapec, hovorila mi: Jožko, miništrovať chodíš a teraz do takého pekla pôjdeš, za herca? Neskôr ma zase odhovárala, že mám pekné zamestnanie a v divadle je zhýralý život, pijatika. Ale otec naopak – choď a uvidíš. Keď ťa vyhodia, tak ťa vyhodia. Musel som sa rozhodnúť medzi dobre plateným zamestnaním a divadlom.

Neoľutovali ste to?

Nikdy. Hneď ako som prekročil divadelný prah, povedal som si – osud nadelil, že tu budeš do konca života. Je to tak. A chcel by som to ešte vydržať.

Ako ste sa zžívali s prostredím, kde sa divadlo začalo deliť na amatérske a profesionálne?

V roku 1955, keď som nastúpil do Krajového divadla v Nitre, tam prišiel celý ročník z Vysokej školy múzických umení, známe tváre – Paľo Haspra, Dušan Blaškovič, Vlado Müller, Viera Strnisková a ďalší. Tešil som sa, že mám takýchto kolegov. Boli to dobrí priatelia, veľmi mi pomáhali, hlavne v reči. Musel som si cibriť slovenčinu, hlavne tie mäkčene. Prvú postavu som dostal v Goldoniho komédii Zaľúbenci, režíroval ju Oto Krivánek. Mal som dostať hlavnú úlohu, ale keďže som sa ešte v divadle nestihol ohriať, dostal som len menšiu. A na lepšie úlohy som si musel počkať. Neskôr som veľmi chcel študovať VŠMU, tajne som dúfal, že mi to vyjde, veď okrem iného by som sa s diplomom dostal do lepšej platovej triedy. Išiel som s tým za Andrejom Bagarom, ale povedal mi – Jozef, keby sme mali takých hercov, ako si ty, tak nepotrebujeme vysoké školy!

Ktoré úlohy vám ostali v pamäti?

Tých pekných bolo aj do dvesto. Napríklad v hre Husári, ktorá zarezonovala na celom Slovensku. Naštudovali ju viacerí, aj Lasica so Satinským, a zavolali ma vtedy na svoje predstavenie, boli zvedaví na môj názor. V dobrom spomínam na spoluprácu s Karolom Spišákom či Jožkom Bednárikom. Žili sme pre divadlo, v šesťdesiatych rokoch sme veľmi veľa cestovali po Slovensku, hrávali sme po dedinách, na rôznych pľacoch, líčili sme sa vo všelijakých komorách na uhlie a tak. To dnešní herci z veľkých divadiel už nepoznajú.

Spomínate si, keď v Nitre postavili budovu nového divadla? Bola to veľká zmena?

Veru spomínam, ťažko som si zvykal na tie obrovské priestory. Staré divadlo bolo predsa len útulnejšie, komornejšie. Vo veľkom je veľa behania. Pamätám si, keď sme hrali Geľa Sebechlebského. A ja som sa výťahom omylom zviezol do pivničných priestorov, ktoré sú pod celým divadlom. Tam som sa zamotal, nevedel som trafiť naspäť. A už som len počul, ako ma do mikrofónu volajú: Pán Dóczy, na scénu, Jožo, Dóczy! Hovorím si, božemôj, veď ja som tu, len neviem, ako sa dostať na javisko. Nakoniec som to stihol, ale bol som z toho úplne hotový. Dnes to s orientáciou zvládam, ale už počítam každý schodík. Keby som nemal v predstavení päťminútovú pauzu po príchode na javisko, tak dychčím ako kŕmna hus.

Ste skalným hercom nitrianskeho divadla, ostali ste mu verný po celý život. Ako prežívate príchody a odchody vašich kolegov?

Ľudia sa menia, od môjho začiatku tu bolo veľa vynikajúcich hercov, kolegov, kamarátov, ktorí nevydržali. Zvykol som si na nich a vždy to bol bôľ, keď niekto z nich z divadla odchádzal. Neraz som si pomyslel – sme my vôbec dobré divadlo, keď ľudia odchádzajú? Ale potom som si uvedomil, že áno. Obyčajne to totiž býva tak, že naši herci prejdú priamo do SND. Snažím sa to brať športovo. Vždy vravím, že naše divadlo je také atletické divadlo. Príde sem niekto z Martina, tu sa odrazí a skok, o pár sezón je v Národnom. Sme taký odrazový mostík. Takže mám radosť.

Stvárnili ste v divadle stovky úloh. Je ešte nejaká, ktorú by ste túžili hrať?

Keby som mohol, ešte by som si rád zahral Gréka Zorbu, ale tak, aby som ukázal niečo zo seba, nielen sedel na stoličke. Alebo by som aj sedel, ale tak, že by stolička so mnou tancovala. A poteším sa aj iným úlohám, dúfam, že si ma ešte nájdu. Len si musím teraz trošku oddýchnuť. Chystám sa na operáciu kolena. A potom by som zase začal.

Šírili ste kultúru aj cez televíziu, ktorá začala na Slovensku vysielať v päťdesiatych rokoch. Ako si spomínate na jej začiatky?

Keď televízia v Bratislave začínala, vysielalo sa naživo. Buď v synagóge, alebo v budove starého rozhlasu na Zochovej ulici, v akejsi telocvični. Bola to malá miestnosť, plná káblov. Na druhý deň nás ľudia zastavovali v autobuse – videli sme vás včera v televízii! Raz som mal aj taký menší škandál. Zabudol som na živom vysielaní text. To som sa riadne spotil! Fero Dibarbora to potom zachraňoval takým zvláštnym spôsobom, že začal niečo hovoriť, ale nevydával zvuk, len otváral ústa. Vysielanie sa vtedy na chvíľu stoplo a napísali, že je technická porucha. Medzitým sa chytro zisťovalo, čo má ten Dóczy hovoriť. Práve teraz nedávno bola v televízii takáto naživo vysielaná inscenácia a spomínalo sa, aké to bolo strašné.

Veľa ste sa objavovali na obrazovke, staršie generácie si vás pamätajú z množstva televíznych inscenácií aj filmov. Nemali ste problém skĺbiť nakrúcanie s divadelnou prácou?

Samozrejme, že to bolo dosť vyčerpávajúce, často sme aj dva-trikrát denne cestovali z Nitry do Bratislavy a späť, robilo sa aj do štvrtej rána. Najprv nás zvážali autobusom, neskôr niektorí už mali aj autá, tak sme sa do nich skúšali popratať. Keď sa už nevysielalo naživo, nakrúcalo sa po kúskoch, potom sme všetci stáli frontu, aby sme sa na seba v tých záberoch pozreli. Rád som spolupracoval v televízii s Jožkom Bednárikom. Vaša generácia si ešte asi pamätá Detektíva Karola, ktorého sme spolu robili, jaj, to bola drezúra! Koľkokrát sme nariekali, Béďo, my už nevládzeme, a on – ale vládzete! A veľká krása potom bola, keď sme spolu robili rozprávku Tamburiho črievice. Také rozprávky sa už dnes nerobia.

Vaša rodina bola zmierená s tým, že ste ako herec bývali často preč?

Divadlo načieralo do môjho života veľmi hlboko. Každý deň skúšky, týždenné zájazdy, manželka bola najprv s jedným synom, potom s dvoma, často sama. Do toho prišla televízia, filmy. V istom období to už bolo také silné, že hrozil konflikt. Ešte pred ženbou som síce povedal, aké mám zamestnanie, ale až postupne sa ukazovalo, aké je to náročné aj pre ňu. Každá koruna však bola dobrá – veď plat v divadle som mal tisíc korún. Synovia ma vždy doma vyčkávali, každú voľnú chvíľu som s nimi trávil. Pomohol som, ako som vedel, ráno som ich pripravil a odviedol do škôlky, ale potom som bol už do večera preč, a keď bola premiéra, tak sa dlho do noci sedelo, debatovalo. Ale vracal som sa domov vždy ako najvzornejší manžel na sídlisku. Zastavil som sa o šiestej ráno v samoobsluhe a nakúpil. Kvety z premiéry v jednej ruke, nákup v druhej, a tak som prikvitol. Ostatné ženy len pozerali – aha, pozri sa na Dóczyho, ako je elegantne oblečený, z omše ide, mlieko a rožky nesie!

To je milé. Ako si dnes na manželku spomínate?

Moja manželka bola vynikajúca žena. Pochádzala z Nových Zámkov. Prvý raz sme sa stretli, keď jej podnik mal akési výročie. Účinkoval som v ich kultúrnom programe a ona tam spievala. Vtedy sa mi tak zapáčila, hovoril som si, božemôj, veď to je taká žena, čo by som ju chcel, aj typovo mi vyhovovala. Mal som kamaráta, ktorý mi potom sprostredkoval s ňou stretnutie. Pozval som ju do divadla, pricestovala, aj sa jej páčilo predstavenie. Ja som za ňou potom zo dva roky chodil, zisťovali sme, čo a ako. Raz sa ma spýtala: no a vezmeš si ma? A ja vravím, no, čakal som na teba, kedy budeš chcieť. A ona, ja som čakala, že to povieš ty, ale vidím, že to musím spraviť sama. A potom som jej povedal ten vtip, ako tí dvaja mladí sedeli na lavičke, Marka s Janom. A Marka vraví – ach, Jano, Jano. A on nič. A Marka zase, ach jaj, Jano. A on zase nič. A Marka vraví, Jano, z nás by bol dobrý šporák. A prečo? – pýta sa Jano. Lebo ja blčím a ty si trúba. No a tak sme sa v roku 1960 zobrali.

Jozef Dóczy (1929)
Narodil sa v Nitre. Od roku 1955 je členom Divadla Andreja Bagara v Nitre, ktoré spočiatku pôsobilo ako krajové divadlo a momentálne funguje 60. sezónu. Na dosky profesionálneho divadla ho priviedol v roku 1956 Andrej Bagar. V divadle vytvoril stovky postáv a pomáhal profilovať nitrianske divadlo, vplýval na generácie mladších hercov, s ktorými sa stretol na javisku.

Stvárňoval tragické a dramatické postavy, no do povedomia sa dostal najmä ako komediálny herec, hlavne v spolupráci s režisérom Karolom Spišákom a s hereckým kolegom Milanom Kišom, s ktorým v šesťdesiatych rokoch vytváral legendárnu komickú dvojicu. Bol obsadzovaný do desiatok filmov a inscenácií, medzi najznámejšie patria Pán a hvezdár, Most na tú stranu, Sebechlebskí hudci, Stratená dolina, Demokrati, Šípová Ruženka, Sváko Ragan, Adam Šangala, Skalní v ofsajde či Výlet po Dunaji. Mladšie generácie ho poznajú aj z Bednárikových televíznych rozprávok a programov pre deti.

V posledných rokoch sa na javisku Divadla Andreja Bagara objavuje v inscenáciách Divotvorný hrniec, Modrá ruža, Sardinky na scénu, prosím a Višňový sad. Za svoje úspechy v hereckej tvorbe bol ocenený titulom zaslúžilý umelec. V roku 1995 dostal Cenu Nitry za celoživotný prínos a v roku 2001 Cenu Jozefa Kronera za celoživotné dielo. Má dvoch synov.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Mexická Oaxaca: Vonia čokoládou a jedinečnými pyramídami
  2. Dobrý internet v meste i na vidieku. Dostupný je takmer všade
  3. Na tieto veci sa oplatí myslieť pred odchodom na dovolenku
  4. Volkswagen Golf: Odpoveď na takmer všetky otázky
  5. Vietnam: Krajina, ktorá rozmazná jedlom a uchváti históriou
  6. Investícia do dlhopisov s fixným výnosom 6,25 - 7,25 % p.a.
  7. I cez prázdniny testujte elektrobicykle
  8. 5 dôvodov, prečo sa prihlásiť na konferenciu ENERGOFÓRUM®
  9. V meste či mimo mesta, stále s kvalitným internetom
  10. Máte už vybranú dovolenku na júl?
  1. Mexická Oaxaca: Vonia čokoládou a jedinečnými pyramídami
  2. Funguje predaj realít aj bez maklérov?
  3. BILLA a ÚNSS skontrolovali zrak 10 380 slovenským deťom
  4. Dobrý internet v meste i na vidieku. Dostupný je takmer všade
  5. Na tieto veci sa oplatí myslieť pred odchodom na dovolenku
  6. Borguľa žiada vyrúbenie dane pre americkú ambasádu
  7. Stanovisko Klubu pre BA k mimoriadnemu rokovaniu zastupiteľstva
  8. Vietnam: Krajina, ktorá rozmazná jedlom a uchváti históriou
  9. Volkswagen Golf: Odpoveď na takmer všetky otázky
  10. Investícia do dlhopisov s fixným výnosom 6,25 - 7,25 % p.a.
  1. Volkswagen Golf: Odpoveď na takmer všetky otázky 6 630
  2. Vietnam: Krajina, ktorá rozmazná jedlom a uchváti históriou 4 840
  3. Dobrý internet v meste i na vidieku. Dostupný je takmer všade 4 171
  4. Na tieto veci sa oplatí myslieť pred odchodom na dovolenku 3 813
  5. Mexická Oaxaca: Vonia čokoládou a jedinečnými pyramídami 2 488
  6. I cez prázdniny testujte elektrobicykle 2 078
  7. Chcete vedieť všetko o vašej krvi? Čaká vás 6000 typov vyšetrení 1 803
  8. Máte už vybranú dovolenku na júl? 1 574
  9. V meste či mimo mesta, stále s kvalitným internetom 1 121
  10. 5 dôvodov, prečo sa prihlásiť na konferenciu ENERGOFÓRUM® 660

Téma: Rozhovory z denníka SME


Hlavné správy zo Sme.sk

PLUS

Spievajúci dom týral operou celú ulicu

Je to najabsurdnejší susedský spor, ktorý sa na Slovensku odohral. V Štúrove žena štrnásť rokov púšťala od rána do večera nahlas operné árie

SVET

Ugandský Tarantino vraždí pre zábavu. Film je život

Afrika má Chucka Norrisa a točí filmy, ako nik iný.

DOMOV

OĽaNO nie je iba Matovič, hovorí jeho líder. Uvažuje, že sa stiahne z politiky

Matovič hovorí, že sa mu stalo niečo závažné.

Neprehliadnite tiež

Nechcite vedieť, prečo je najväčším strašiakom pre deti akurát medojed kapský

Vrabec si myslí, že je bocian, ale to je málo. Animák Bocian Riško prináša len otrepané postupy.

Šéf detskej televízie: Zdôrazňujeme kompletnú rodinu, ale neriešime politiku ani náboženstvo

V rozprávkach slovenskej Ducktv sa proti drakovi bojuje zubnou kefkou. Aj svet na nich fičí.

Koncert Norah Jones v Ostrave mal jednu chybu. Znel príliš ticho

Na festivale Colours of Ostrava vo štvrtok zneli dva silné hlasy.

Nekrológ

Benningtonove trápenia nevyšli nazmar. Dôkazom je Hybrid Theory

Správe o smrti speváka Linkin Park sa nedá uveriť.