Bratislavské divadlo Meteorit ponúka ambiciózne inscenácie. Takou je aj Popoluška s Mariannou Ďurianovou. Snažíte sa dúfať, že ju neangažovali len pre popularitu, ale odhalili jej herecký potenciál a rozhodli sa ho predstaviť divákom. Ťažko sa však dá ísť na takéto predstavenie bez predsudkov. Divadlo nie je televízia, správna intonácia nestačí.
Táto Popoluška už nie je dievčaťom. Je zrelou ženou, ktorá nepochopiteľne stále žije s macochou a nevlastnými sestrami. Prišla o nevinnosť dievčaťa, ktoré po smrti milovaného otca nemá kam ísť, a tak znáša útrapy a ponižovanie s pokorou. Ďurianovej Popoluška je príliš racionálna, nepatrí jej morálne víťazstvo nad macochou a jej dcérami, divák s ňou nesúcití.
Popoluška ako moderná žena, macocha, ktorá má rada Britney Spears a sestry, z ktorých jedna sa prejedá a druhá sa rada bije - takýto posun vymazal z rozprávky rozprávkovosť. Preto je scéna príchodu víly a holuba, ktorý Popoluške pomáha triediť hrach a šošovicu, zrazu mimo poetiky inscenácie, mimo logiky rozprávky.
Logike režijnej sa priečilo viac vecí - keď sú všetky rekvizity reálne, prečo sa zrazu pena vo vani predstiera? Prečo má Popoluška koňa a macocha s dcérami cvála naprázdno? Prečo prestávka trvala takmer toľko ako predstavenie?
Bibiana Ondrejková ako Macocha, Klára Hajdinová a Alexandra Ptáčková ako dcéry Prasava a Brutaňa boli zdrojom komiky a divadelnej akcie. Balázs Baranyai, ktorý rámcoval príbeh tancom s klobúkom, bol bez divadelného významu.
Ani plagát k inscenácii, ktorý má lákať Ďurianovej očami, ani samotná inscenácia nemajú čím deti upútať. A nie je to jedna neherečka, na ktorej rozprávka stojí a padá, a ktorá si na záver vyslúžila standing ovation, akoby šlo o Gretu Garbo. Je to neprofesionálna réžia.
Keď padá hviezda, treba si niečo želať. Želám Meteoritu, aby zvážil svoje možnosti. Aby začal pracovať s menšími ambíciami, ale premyslene. Zázraky sa dajú robiť aj v malom.
