Keď OLDŘICH JANOTA prešiel od folku k experimentálnej hudbe, založil kapelu s názvom Mozartovy koule. Názov, ktorý by dnes ani príliš veľkú pozornosť nevzbudil, bol v čase tuhej normalizácie nemysliteľný, hoci jeho autor úprimne tvrdil, že je to podľa obľúbených zákuskov. Nakoniec sa skupina volala Mozart K. To bola však len jedna kapitola jeho pestrej hudobnej kariéry. Patrí k silnej folkovej generácii Mertu, Hutku či Třešňáka a po viacerých peripetiách sa vrátil k sólovému vystupovaniu s gitarou. Po dvoch rokoch sa opäť predstaví v Bratislave, v sobotu večer v klube U Očka na Karpatskej ulici.
Je vaše bratislavské vystúpenie súčasťou koncertného turné k novému albumu Ora Pro Nobis?
„Áno. Turné sme začali v Pardubiciach. Teda turné... Bola to dosť zábava, pretože sa tam niektorí hráči videli prvýkrát. Napodiv sa bavili i poslucháči. Som na tento druhý koncert dosť zvedavý. Inak verím, že moji poslucháči stavajú na svojho koňa práve preto, že beží dopredu, že neškrečkuje staré úspechy a nechce sedieť na zlatých vajíčkach."
Album nevyšiel v hudobnom vydavateľstve, ale v edícii časopisu Respekt. Malo to vplyv na jeho dramaturgiu?
„Chcel som, aby album zodpovedal filozofii Respektu. Rešpekt znamená vlastne úcta. Viera v spoločenstvo. Keby tá ponuka prišla z Playboya, asi by som uvažoval zasa inak."
Ako by ste stručne charakterizovali hudbu, ktorú ste naň zaradili, a výber spoluhráčov?
„Nazvime to náboženský pop. Mierne poklesnutá hudba s náboženským presahom. Muzikantov som nevyberal podľa ich hráčskych schopností, ale preto, že ich poznám zo svojho okolia. Ako keby to hrala taká veľká rodina."
K nedávnej šesťdesiatke vám kolegovia venovali album Tribute. Ako ste to prijali, ste ako meditatívny človek vyznávačom rôznych „míľnikov", jubileí a veľkolepých osláv?
„Ľudsky ma to potešilo. Môžete si povedať, že je to márnivosť, ale napriek tomu to uznanie, že pre spoločnosť niečo znamenáte, poteší. Na chvíľku si na tej trati osamelého bežca odpočinúť."
Takmer všetci špičkoví folkeri pôsobili počas normalizácie istý čas v známom združení Šafrán, ktoré bolo akousi kolektívnou obranou pred postihmi a zákazmi. Jaroslav Hutka sa neskôr vyjadril, že vás do združenia nevzal, pretože ste kopírovali Mertu? Čo si o tom myslíte?
„Z toho by si mal každý vziať ponaučenie, že kopírovať sa nemá. Lenže dnes máte kopírky na každom rohu, však áno. Časy sa proste menia."
Aké boli vaše vzťahy s muzikantmi v undergrounde, medzi ktorými boli tiež pesničkári ako napríklad Svatopluk Karásek? Alebo aj rockeri typu Pavla Zajíčka, ktorí však kládli veľký dôraz na text?
„Zajíček bol veľký charizmatik a taká bola aj drsná hudba prvého obdobia jeho kapely DG 307. Karásek mal neobyčajný dar pritiahnuť kresťanskú zvesť na zem tak, že tomu rozumejú babičky v kostole na Morave i máničky v krčme... Proste božia trúba. Ale týchto ľudí z undergroundu a disentu som poznal len ako poslucháč, nie osobne."
V osemdesiatych rokoch ste začali vystupovať s kapelou Mozart K., ktorá bola pozoruhodná nielen na tie časy bizarným názvom, ale predovšetkým experimentálnou hudbou i netypickým nástrojovým obsadením. Prečo tá zmena, už vás sólová dráha folkera neuspokojovala?
„Folk sa ako žáner vyčerpal už vtedy, aj keď dnes je to vidieť oveľa zreteľnejšie. V Amerike sa teraz rozbehlo niečo ako neofolk, ale tých pár vecí, čo som zatiaľ počul, sa skôr podobalo folkpopu s prvkami techna."
Vystupovali ste aj s gitaristami Pavlom Richterom a Lubošom Fidlerom, no potom nastalo, aspoň zo Slovenska to tak vyzeralo, nečakané Janotovo ticho. Prestalo vás to baviť, hľadali ste alebo našli niečo zmysluplnejšie?
„Bolo nutné premiestniť figúrky na šachovnici. Otvoriť si nejako cestu k láskavosti a súcitu, nie preto, že je to požadované zvonku ako správne, mravné, či preto, že sa tým človek stáva lepším než ostatní. Ale preto, že vidí, že pre neho osobne je to cesta do jeho skutočného domova, i keď nevie, kadiaľ vedie."
Do toho prišiel november 1989. Ako ste ho prežívali, neťahalo vás to na tribúny?
„Tribúny sú maličké, vojde sa tam málo ľudí. Ťahalo, neťahalo. V tom si veľa nevyberiete, buď sa narodíte ako líder, alebo ako ovca. Moje miesto je na okraji, tam, kde sa veci ešte len rodia. A to je krehká záležitosť a je dobre, keď sa to deje mimo všeobecnej pozornosti. Napríklad v chlieve."
Vy ste sa po revolúcii časom vrátili ku koncertom, opäť sólovo len s gitarou. Paradoxne v čase, keď sa hovorí, že folk stratil témy. Ako teda vnímate dnešnú spoločnosť?
„Príchod demokracie bol dôležitý preto, aby sa ľudia mohli k svojmu vlastnému zlu prihlásiť slobodne. Nie som si istý, nakoľko ich to uspokojilo a ako chcú pokračovať ďalej."
Ako sa dívate na obvinenia niektorých umelcov zo spolupráce s ŠtB? Keďže sme pri folku, tak konkrétne Jaromíra Nohavicu?
„Jarek hral v začiatkoch takú čudnú pieseň, Blues o velkých prdelích, teda ako proti komunistom. Bola to jedna z jeho okrajových skladieb, ale napriek tomu tam bol určitý kľúč."
Otváranie archívov prinieslo aj kauzu Kundera. Ako ju vnímate, ovplyvnilo to váš názor na jeho tvorbu?
„Neznesiteľná ľahkosť bytia - už ten názov Kunderovho románu niečo vypovedá. Neznesiteľná ľahkosť bytia."
Keď sme pri literatúre, ktorú máte najradšej?
„Svätú Teréziu z Avily, napríklad. Rád sa vraciam k budhistickým spisom, ale aj k inej duchovnej literatúre. To súvisí s vekom. Vidíte, že tento materiálny svet budete musieť opustiť."
Sám ste vlani vydali zbierku fejtónov Neslyšící děti. Napokon, z vašich piesňových textov bolo vždy cítiť inklináciu k literárnej tvorbe. Považujete sa viac za hudobníka či literáta? Chystáte ďalšiu knihu?
„Pred časom som tvrdil, že žiadnu ďalšiu knihu už rozhodne písať nebudem. Teraz by ma to celkom bavilo. Napísať druhý diel, hoci Nesyčící děti, alebo tak nejako. Len ešte ako sa uživiť."
