Aj vo veľkom svete uvidela mladá režisérka Mira Fornayová intímny príbeh mladej ženy. Šikovne udržiava jeho tajomstvo, až kým ho na záver trochu nešikovne neodhalí.
Betka žije v Dubline, tak ako jej úspešnejšia sestra. Na rozdiel od nej nemá prácu, nemá kde bývať, nemá ani kamarátov a možno si za to môže sama. A režisérka Mira Fornayová bola zvedavá, či aj tak jej ľudia dajú v kine šancu. Či si dajú tú námahu a precítia jej príbeh, aj keď sa im bude javiť skrznaskrz nesympatická.
Prvýkrát si také cvičenie vyskúšali diváci na festivale v Benátkach, pretože tam mal film Líštičky svetovú premiéru, a teraz už čaká nás, lebo oddnes je aj v našich kinách.
Fragment z cudzieho svetaHm, nesympatická. Betka by ňou mala byť preto, že sa nesnaží. Nechce svoju zamestnávateľku presviedčať, že je dobrou au-pair. Nemyslí si, že by mala byť na sestru milá, aspoň vtedy, keď u nej potrebuje prespať a nebude viesť zdvorilostnú konverzáciu s niekým len preto, že je zo susedného Poľska. Evidentne to však nerobí z presvedčenia, ani z vrodenej nenávisti. Jej mäkká, nežná tvár v sebe nesie iné vysvetlenie: je nešťastná, necíti sa dobre. Má problém, nevie, čo s ním. To všetko je pochopiteľné.
Hoci je tento príbeh z Írska a Betka patrí medzi tých, čo odišli z domu za prácou, Fornayová rieši čosi, čo je oveľa vnútornejšie. Prostredie cudzej krajiny nepotrebuje na to, aby svoje rozprávanie nafúkla a dodala mu spoločenskú aktuálnosť.
Ani v obsahu, ani vo forme nezneužíva exotické, príťažlivé prvky, aby mal jej film šmrnc, bol moderný a originálny. Ju zaujíma len úzky fragment sveta, a tým je svet zúfalého dievčaťa. V ňom už nemusí byť dôležité to, prečo sa mladé, zdravé a zjavne i múdre dievča do takého stavu dostane, dôležitejšie je to, čo s tým stavom urobí.
Fornayová sa k tomu svetu priblížila veľmi blízko, dokázala z neho ukradnúť skrývanú krehkosť i intimitu. A bola by ešte úspešnejšia, keby sa vyhla teatrálnym scénam, kde Betka nepresvedčivo vyjadruje zlosť. Keby radšej pracovala s emóciami, ktoré vo vzťahoch (v tomto prípade najmä sesterských) nebývajú ani také viditeľné, ani tak ľahko vyjadriteľné.
Ako z toho vonKdesi v zahraničí Mira Fornayová počula, ako jej film prirovnali k tradícii ázijského kina. Je to pozoruhodný postreh, a nie je úplne mimo. V Líštičkách sa jej dlho darí udržať tajomstvo, zakrývať príčiny Ritinho neurotického správania.
Je to odvážny prístup, treba však ozaj dosť trpezlivosti na to, aby sme prijali zacyklenosť príbehu - to, sa Betka dokola sťahuje od sestry k náhodným kamarátom zo squatu, od nich k milencovi a zase späť. V jej okolí niet toho, kto by do takého stiesneného sveta vniesol trochu oslobodenia, inšpirácie, múdrosti alebo vysvetlenia.
Autorka vysvetľuje Betkino správanie, a najmä jej komplikovaný vzťah k sestre, retrospektívnou sekvenciou. V spojení s tajomným ladením filmu to ale vyznieva ako polopatistický, nešikovný krok. Až na záver vyplynie, že Betku možno ozaj považovať za nesympatickú osobu, možno až monštrum. Už však nezostáva čas na to, aby sme vzťah k nej prehodnotili.
Veľmi bude závisieť od osobného nastavenia, vlastnej medziľudskej etiky, skúseností i fantázie, ako si kto bude môcť Líštičky obľúbiť.
