Wetzlerov román Čo Dante nevidel vyšiel prvý raz v roku 1964. Autorovo meno vtedy znelo Jozef Lánik. Bolo to meno, na ktoré dostal po úteku z Osvienčimu doklady. Už dávno predtým, v roku 1946, vydal publikáciu Osvienčim, hrobka štyroch miliónov ľudí, v ktorej zhromaždil viacero svedectiev o osvienčimskom „pekle".
Svedectvo o tom, čomu nechcel nikto uveriť
Terajšie vydanie románu je doplnené o správu o Osvienčime a Brzezinke. To je správa, ktorú napísal autor so spoluväzňom Rudolfom Vrbom (W. Rosenbergom), s ktorým utiekol z koncentračného tábora. Kniha je doplnená aj o ďalšie texty a materiály.
Wetzler prežil v Osvienčime dva roky (1942 - 1944), no až po ďalších dvadsiatich rokoch sa rozhodol spracovať svoj otrasný zážitok románovou formou a podať umelecky účinné svedectvo o tom, čomu nechcel nik uveriť. Od tých čias pribudlo svedectiev, správ vyšetrujúcich komisií i románov a diel iných umeleckých žánrov, a to nielen o Osvienčime a Brzezinke, ale aj o ostatných hrozných táboroch smrti.
Postupne sa odhaľovali otrasné skutočnosti o masovom vyvražďovaní Židov (sústreďovaných z rozličných štátov Európy), komunistov, Rómov, vojnových zajatcov atď., o plynových komorách, kde zahynuli státisíce. Napokon vyšla celá pravda najavo. Vzbudila šok, rozhorčenie, protesty, ale časom sa verejná mienka sústredila na iné, aktuálnejšie skutočnosti a tábory smrti zakryl prach zabudnutia.
Recenzia / kniha
Alfréd Wetzler: Čo Dante nevidel
Vydalo MilaniuM 2009
Odľudštení strážcovia árijskej budúcnosti
No keď sa začítame do Wetzlerovho románu, znovu nás ovalí surová realita a zatrasie naším vedomím i svedomím. Proti tomu, čo sa tam dialo, je legendárne Danteho Peklo naozaj iba maľovanou kulisou.
Tu bolo to pravé inferno, kde sa šliapalo po človeku ako po hmyze, kde život nestál nič, bol len navyše, lebo mašinéria, ktorá bežala, bola nastavená na smrť, na tisíce smrtí.
Všetci živí, ktorých denne privážali nákladné vlaky, museli zomrieť. A pred smrťou? Rany, ponižovanie, tresty, choroby, hlad. Ľudia sa menili na kostry, vláčili sa po rozbahnenej pôde, ťahali mŕtvoly, umierali, alebo išli rovno do plynu. To bola jedna strana.
Na druhej strane stáli strážcovia čistej rasy a árijskej budúcnosti planéty, odľudštené zvieratá, odviazané a besniace, zabíjajúce, keď na to prišlo, tak aj holou rukou, no dodržiavajúce pravidlá absurdného poriadku.
Autorova skepsa bola namieste
Z tohto inferna ušli Wetzler a Vrba, aby podali o ňom svedectvo zvyšku Európy. Nešlo teda len o to zachrániť si holý život, ale išlo o to potrebu svedčiť.
Bola to dôkladne pripravená akcia a zúčastnili sa na nej mnohí. Svedectvá, ktoré podali po príchode na Slovensko, pohli inou mašinériou, tentoraz na záchranu. Vďaka ním neodišli viaceré transporty z Maďarska. Ale podľa Wetzlera sa malo a dalo urobiť viac. Mnohí, aj poctiví, otrasnému svedectvu neuverili.
Odtiaľ pochádza jeho sklamanie a pesimistické vyústenie celého románu. Bola autorova skepsa na mieste? Zdá sa, že áno. Presviedča nás o tom aj dnešok, ľahostajný a občas aj neveriaci. Preto treba zopakovať, čo sa vtedy dialo, a román Alfréda Wetzlera to robí drasticky, ale umelecky presvedčivo.
Jeho nové vydanie treba teda určite privítať. Je stále aktuálne.
Autor: Vladimír Petrík
