Keď sa u nás nejaký režisér na staré kolená rozhodne ďalej nakrúcať, hneď to dostane prívlastok senilná tvorba. Akoby natruc a na dôkaz dobrej pamäti si nový film Juraja Herza pospomínal na všetko, čo sa hodilo k hororovému žánru.
Juraj Herz doteraz už nakrútil takmer všetko, od psychologických drám cez horory až po komédie a rozprávky. Už štyridsať rokov starý Spaľovač mŕtvol kombinuje temné scény s groteskou, príjemným prekvapením bol na začiatku 80. rokov jeho horor o aute závislom od ľudskej krvi Upír z Feratu, strašidelne pôsobili aj rozprávky ako Panna a netvor.
Jeho najnovší film T.M.A. býva označovaný za horor, aj keď žánrové pomenovanie mysteriózny triler k nemu sedí lepšie.
Bola to výzva
Nešťastím filmu je, že chce použiť všetky hororové klišé, chýba už len motorová píla, ktorá by k opustenému domu na samote celkom dobre zapadla. Okrem nej tu však máme azda všetko - dom s hroznou omietkou a ešte hroznejšou povesťou, tajomné historky, pohybujúce sa predmety, elektrické spotrebiče fungujúce bez elektriny, postavy s ťažkým dychom lepiace sa na okenné tabule, ženu utekajúcu z psychiatrickej liečebne, staré detské bábiky, nejaké tie domové prízraky a najmä hrôzostrašnú pivnicu s dverami s nápisom v švabachu.
A pár vypichnutých očí, pretože pozerať sa kľúčovou dierkou sa nepatrí rovnako ako nakrúcať vypichnutie oka tak amatérsky, ako sa podarilo v tomto filme.
Udržať túto zmes pohromade by bolo výzvou pre každého scenáristu, v T.M.E k tomu ešte pribúdajú erotické scény, okrem iného aj čosi ako pokus o lesbické znásilnenie či pokus uspokojiť sa na mužovi, ktorý je prakticky v bezvedomí.
Prekliaty dom
Hudobník a výtvarník Marek sa na toto miesto vracia, aby unikol bohémskemu mestskému životu. Len útržkovito si spomína na traumatické zážitky z domu a netuší, že k nim pribudnú nové. Varovanie nevľúdnych domácich obyvateľov, aby radšej odišiel, neberie vážne.
Nacisti sa v živote Juraja Herza objavili ešte v detstve, keď bol spolu s rodinou deportovaný do koncentračného tábora. Objavujú sa aj vo viacerých jeho filmoch a výnimkou nie je ani ten najnovší. Dej sa síce odohráva v súčasnosti, je však preťažený minulosťou. Strašidelný dom sa nachádza na mieste, kde sa odohrávali krvavé pohanské rituály, iné krvavé veci sa tam diali cez vojnu a prekliaty dom prinútil robiť zlé veci aj svojich povojnových obyvateľov.
Reakcie sa líšia v tom, nakoľko sa Jurajovi Herzovi podarilo urobiť dobrý či zlý film. Vďaka prekombinovanosti má pár logických medzier, napriek tomu ale s pribúdajúcim časom stúpa napätie a možno oceníte aj jeho (zvyčajne nechcený) humor. Ak sa na ten film nebudete dívať smrteľne vážne, dá sa na ňom zabaviť.
Herec Ivan Franek sa začína presadzovať v českých i našich kinách. Nedávno sme ho videli v príbehu o heparínovom vrahovi, teraz hrá v horore Juraja Herza T.M.A.
BRATISLAVA. Keď ľudia pracujú v zahraničí, málokedy ich zaujme ponuka z domu. Český herec Ivan Franek (na snímke Michala Burzu) už niekoľko rokov pracuje vo Francúzsku aj Taliansku, ale v poslednom čase sa zviditeľnil aj u nás. „Presvedčili ma scenáre k filmu T.M.A. a Hodinu nevíš. Samozrejme, i pán Herz,“ povedal.
Napriek tomu, že uvedenie filmu Hodinu nevíš sprevádzali v Česku diskusie, nevnímal ich. „Film som zostrihaný ešte nevidel. Bohužiaľ, nemohol som prísť na premiéru do Prahy, pretože som nakrúcal vo Francúzsku a ani sem do Bratislavy, lebo som si zlomil nohu. Čital som len dve kritiky.“
Viac ako kritiky rezonovali diskusie, do akej miery je filmový príbeh heparínového vraha pravdivý a legitímny. „Tak o tom tiež veľa neviem. O prípad som sa zaujímal, keď mi pán Svátek ponúkol pozitívnu postavu doktora Valenčíka.“
V snímke T.M.A sa Franekova postava vyrovnáva s minulosťou. „Mal som niektoré veci z minulosti, ktoré som si načasoval na tento film. Asi mesiac po jeho dokončení som poslal pánovi Herzovi správu, že som si myslel, že po tme príde deň, ale neprichádza.“
Výzorom zapadá do prototypu talianskeho záletníka, no okrem talentu a vizáže mu k obsadzovaniu vonku pomohla znalosť jazykov.
V Taliansku je televízna tvorba spätá so Silviom Berlusconim, Franek vidí, ako sa to prejavuje aj v kinematografii. „Televízia zničila takmer kinematografiu. Berlusconi televíziu priniesol aj medzi ľudí, ktorí boli zvyknutí na kino a teraz tam už nechodia. Minule som pozeral futbal. Prenos sa začínal na prsiach nejakej ženskej, potom to odzoomovali na trávnik, a potom späť na ten dekolt. Hovoril som si, čo to je? Možno sa to niekomu páči, ale má to vplyv na celú kultúru.“
