V piatok večer si ETIENNE CORNEVIN prevzal tradičnú vianočnú cenu Christmas, ktorú udeľuje Združenie
A - R výtvarníkom a spisovateľom za ich tvorbu i mravné postoje. U Cornevina to bolo ešte aj za niečo „navyše“. Francúzsky filozof a výtvarný teoretik, človek nekonečnej imaginácie a jazykovej hravosti, ktorý pôsobil na Slovensku v rokoch 1976 až 1988 ako lektor francúzštiny, sa totiž rýchlo skontaktoval so špičkou našej alternatívnej umeleckej scény. Okrem iných záslužných činností na jej fungovaní mal výrazný vplyv aj na formovanie a budúcu existenciu Združenia A - R.
Ako sa cítite v spoločnosti laureátov ceny Christmas ako Adriena Šimotová, Ludvík Kundera, Jozef Jankovič, Ludvík Vaculík, Rudolf Fila, Jindřich Štreit a viacerí ďalší?
„Ako rovina, ktorá raňajkuje s Himalájami.“
Hoci združenie vzniklo až po revolúcii, formovalo sa už koncom 70. rokov na neoficiálnych výstavách. Boli ste pri tom, tušili ste vtedy, že títo vaši priatelia vytvoria niekedy aj oficiálne zoskupenie? Iste to súviselo aj so zmenou režimu, čakali ste ju?
„Nie, ako 99 percent československých občanov som spolu s nimi neuhádol, že po októbri môže prísť november.“
Vnímali ste vtedy rozdiely v postojoch slovenských a českých výtvarníkov pôsobiacich na neoficiálnej scéne?
„Českí umelci boli politickejší, ale treba pripomenúť, že jediný český výtvarník, ktorý podpísal Chartu 77 - Jiří Kolář, už vtedy žil v Paríži. Slováci sa zaoberali základnejšími problémami ako Česi. No aj diela, ktoré na prvý pohľad nevyjadrujú politický postoj, tak práve tým, že zápasia so základnými ľudskými problémami, obyčajne nepovšimnutými, majú zásadný politický význam. Práce napríklad Minárika, Fischera alebo Lauberta nútia, aby sme rozmýšľali o svete a umení oveľa komplexnejšie a celistvejšie, než máme vo zvyku. Pripomínajú nám zabudnuté rozmery prírody a skutočnosti, a to je civilizačný postoj.“
Existuje viacero verzií interpretácie názvu A - R, teda Avance - Retard, čo na hodinkách vyznačuje zrýchlenie a spomalenie. Vy ste kedysi povedali, že všetci títo výtvarníci chceli preskúmať nové umelecké územia a zrazu sa ocitli v prevrátenom svete, kde pocit, že sú vpredu, ich odsúva dozadu. Ako je to vlastne a ako je to dnes?
„Naša (ne)kultúra tak zabúda na všelijaké pravdy, ktoré boli pre našich predkov samozrejmosťou, že človek, ktorý sa sústreďuje na tieto retardačné oblasti ľudskej skúsenosti, ocitá sa vpredu. Takže by bolo správnejšie nazvať skupinu Retard - Avance, čo by prinieslo iniciálky R - A a nadviazalo na slávnu Skupinu RA, v ktorej bol napríklad Bohdan Lacina, učiteľ Rudolfa Filu, či Ludvík Kundera.“
Ste autorom monografie Igora Minárika. Tých, čo vás poznajú, neprekvapila jej netradičná štruktúra, tentoraz ste namiesto textu charakterizovali umelca vyše 70 encyklopedickými heslami, pričom v niektorých nebola o ňom ani zmienka.
„Už dávno píšem viac aforizmy než súvislé texty, ktoré ma veľmi rýchlo začnú nudiť. A keď zložím z aforizmov jeden celok, to môže pripomínať spôsob, ako Minárik skladá svoje obrazy z rôznorodých prvkov, kde je však vždy podstatná súhra všetkých zložiek.“
Pred niekoľkými rokmi ste sa na Slovensku predstavili ako kurátor výstavy o francúzskych excentrikoch, ktorá mala u nás svoju svetovú premiéru. Jedna z definícií vraví, že skutoční excentrici ani nevedia, že nimi sú.
„Áno, to je skvelý výrok Champfleuryho, Baudelaireovho kamaráta, ale ja vtedy, pri príprave spomínanej výstavy, som dal prednosť takzvaným vedomým excentrikom. Inak, excentricitu považujem za najživšiu časť umenia.“
Ste autorom bonmotu, že niektorí najobdivuhodnejší protagonisti zachádzajú v excentricite dokonca až tak ďaleko, že žijú v krajinách, ktoré jej sú len málo otvorené, napríklad Rusko, Bulharsko, Česko alebo Slovensko. Ako sa vlastne darí excentricite dnes?
„Musím, žiaľ, konštatovať, že kultúra bizarnosti a excentricity je takmer mŕtva.“
Doma vydávate veľmi netradičný výtvarný časopis Nouvelles Hybrides, v ktorom sa zjavujú aj českí či slovenskí umelci. Neuvažujete pripraviť výber z neho v slovenskej verzii?
„Snažím sa rušiť tie početné getá, v ktorých je teraz každý prejav slobodného myslenia a slobodnej tvorby hneď uzavretý. Výtvarné umenie, poézia, hudba, filozofia, mystika, humor, to všetko je v skutočnosti všelijako spojené. Preto vydávam ten časopis, ktorý, mimochodom, nechávam tlačiť na Slovensku. Pokiaľ nebudem môcť zorganizovať veľké výstavy slovenského a českého umenia, zostane to s ním asi také skromné ako doteraz, teda tých 200 výtlačkov, ktoré rozdám priateľom. Ale existuje azda niekde nejaký mecenáš na také bláznivé podnikanie a raz sa s ním stretnem. Ak náhodou o niekom takom viete...“
Na fotke Združenia A - R zo začiatku 90. rokov, keď už ste boli naspäť vo Francúzsku, je aj symbolická prázdna stolička, rezervovaná pre vás. Bolo to nielen za minulé zásluhy, ale aj za vašu priazeň týmto ľuďom, ktorú ste prejavili organizovaním výstavy na prelome rokov 1990 a 1991 v Paríži. Aký mala ohlas?
„Len spresním, že to bolo nielen o nich, výstava s názvom 40 českých a slovenských umelcov 1960 - 1990 bola koncipovaná širšie, zúčastnili sa na nej aj Jankovič, Šimotová, Fila, Cigler a ďalší výtvarníci. Ohlas však bol takmer nulový, podobne ako moja prítomnosť na spomínanej fotke.“
Čím si to vysvetľujete?
„Výstava bola v štyroch priestoroch a len jeden z nich bol určený na prezentáciu súčasného umenia. Pomerne veľká časť bola inštalovaná v kupole jedného veľkého obchodu a istý popredný kritik nezniesol, že musel na výstavu prejsť cez obchod. Napísal potom neuveriteľný článok, kde nespomenul ani jedno dielo a katalóg. Druhá vec je, že len veľmi málo Francúzov vníma výtvarné umenie ako duchovný prejav. A tí takzvaní znalci boli zasa presvedčení, že za komunizmu nijaké ozajstné umenie nemohlo vzniknúť. Francúzi sú géniovia nezvedavosti.“
