Viete, aké to je, keď vás ktosi v čiernom lese prenasleduje, a keď máte strach? Svoju skúsenosť využil Martin Snopek pri svojom novom filme Posledný autobus.
BRATISLAVA. Zvieracie masky, staré kabáty, cestovné kufre. Martin Snopek má vo svojej garáži kopec rekvizít – pripomínajú mu niekoľkoročné nakrúcanie, film, ktorý by mal byť na budúci rok hotový. Bude to rozprávanie z poľovníckej sezóny, príbeh o zvieratách na úteku z lesa, podobenstvo o tom, ako sa blízke bytosti k sebe zachovajú, keď sú samy v ohrození.
"Kamarát Paťo Pašš mi stále pripomínal, Maťo, ty máš ešte ten autobus! Myslel na moju veselú príhodu ešte z vysokej školy."
Martin Snopek
režisér
Po ceste lesom
Martin Snopek patrí ku generácii mladých a úspešných animátorov. Školu absolvoval s Každodennou pašou, pôvabným filmom o slovenskom alkoholikovi, a len nedávno dozneli správy zo svetových festivalov, kde sa darilo krátkemu príbehu o priateľstve s názvom Pik a Nik.
Nový film nazval Posledný autobus – že ho raz nakrúti, vedel už pred pár rokmi. „Kamarát Patrik Pašš mi stále pripomínal, Maťo, ty máš ešte ten autobus! Myslel tým na moju veselú príhodu ešte z vysokej školy. Spolu sme napísali prvú verziu scenára, keď sa blížila súťaž Cena Tibora Vichtu,“ hovorí Snopek.
Tou veselou príhodou bol jeden strastiplný pochod. Martin sa na ceste domov do Modry previezol v autobuse, a keďže to bol posledný autobus, vracal sa pešo cez čierny les: „Nič som nevidel, len som stále za sebou počul čosi fučať a šuchotať. Nejaké zviera ma prenasledovalo, asi srna lebo diviak. Skúšal som kričať, aby sa radšej ono bálo.“
Radikálny skok
Na Cene Tibora Vichtu so svojím námetom uspel, ale rozhodol sa, že zmení žáner. Opustil veselý tón, príznačný pre jeho skoršie práce, a začal rozmýšľať nad dramatickým, existenciálnym príbehom.
Zvieracie úlohy rozdelil živým hercom. Obliekol ich do ošumelých odevov z 50. rokov, nasadil im zvieracie masky na hlavu a poslal do starého autobusu, ktorý po namáhavom hľadaní našiel vo futbalovom klube z Liptovského Trnovca. „Bol to radikálny skok, nevedel som poriadne, čo ma bude čakať. Predtým som robil len krátke animované filmy,“ hovorí Snopek.
Posledný autobus chystal ako hraný film. Okrem hercov na ňom spolupracovali dvaja kameramani, maskér, kostymérka, osvetľovač, rekvizitár. On sám sa na nakrúcanie musel inak pripraviť a aj tak ho pri nakrúcaní niektoré veci zaskočili: „Scény, ktoré som si rozvrhol v obrázkovom scenári, mi zrazu nevychádzali, skutočný priestor v autobuse bol menší. Nemyslel som na drobnosť, že v oknách by sa mi mali odrážať postavy, ktoré sedia mimo záberu. A tiež som nepočítal s tým, že starý autobus sa nám bude často kaziť. S tým všetkým mi pomáhala producentka a pomocná režisérka Ivana Zajacová, bez nej by tento film určite nevznikol.“
Hrané scény Posledného autobusu sú nasnímané fotoaparátom, jedna sekunda filmu bude poskladaná z dvanástich záberov. Spomalený pohyb dodáva akcii zaujímavú štylizáciu a zároveň sa dá dobre v postprodukcii upravovať a načasovať. Martin plánuje použiť 3D efekty, zišli sa mu najmä pri atmosférických efektoch, keďže v lese bude pršať a on z dažďa spravil výrazný dramatický prvok.
Treba vrátiť autobus
Dnes už má niekoľko dní po poslednom nakrúcaní a počíta s tým, že film sa dostane už na budúci rok do kín. Bude mať pätnásť minút, na distribúcii sa dohodol s Asociáciou slovenských filmových klubov. Posledný autobus sa bude premietať spolu s jedným celovečerným filmom. Tak to bolo aj pred tromi rokmi, keď bol Pik a Nik predfilmom českej drámy Štěstí.
Martin netrpezlivo i s miernym napätím očakáva prvý strih, bude na ňom robiť s Františkom Krähenbielom. Chce vidieť, či základné veci sedia, či nebude treba dokrúcať. Rád by definitívne povedal svojim hercom, že majú voľno, rád by naždy vrátil autobus, aby ho noví majitelia mohli prerobiť na vzácny veterán a tiež má v pláne konečne vypratať svoju garáž.
