Pohľad do jeho očí je zrejmý. Vidieť v ňom bystrý úsudok, vzdelanie, skúsenosti. Zároveň v nich vidieť hravé iskričky a radosť z tvorby.
Je to kombinácia príznačná aj pre jeho vlastné filmy. JURAJ HERZ sa roky venuje vážnym spoločenským témam, ale má rád, keď sa diváci pri jeho filmoch smejú alebo boja.
Nedávno ho zaujali udalosti z druhej svetovej vojny, kruté príkazy nemeckých dôstojníkov, ktorí dali vyvraždiť mentálne postihnutých ľudí, pretože ich považovali za menejcenných. Vniesol to do svojho nového filmu T.M.A. Vybral si preň hororový žáner, a určite s ním precestuje niekoľko hororových festivalov, tie má špeciálne rád.
Váš nový hororový príbeh je príbehom z dvadsiateho storočia, keď kresťanskú Európu ovládol nacizmus. Možno v našich dejinách nájsť stopy diabla?
„Som hlboko veriaci ateista a preto vravím, že diabol neexistuje.“
Ako si teda vysvetľujete, že sa toľko ľudí dalo poblázniť?
„To je otázka, s ktorou sa stretávam už niekoľko rokov, ona ma priviedla aj k filmu Habermannov mlyn, ktorý práve dokončujem. Porozprávam v ňom o odsune Nemcov zo Sudiet a o jednej miestnej českej rodine. Aj tam sa ľudia pobláznili - kedysi tam Česi a Nemci normálne spolupracovali, potom sa k sebe začali správať ako zvieratá. Musíme si uvedomiť, že Hitler sa dostal k moci v čase krízy. Tá kríza nevyzerala ako naša dnešná kríza, bola oveľa väčšia, bol ozaj veľký hlad. A on im sľuboval prácu, peniaze, chlieb, a svoj sľub aj dodržal. Ľudia teda boli ochotní urobiť všetko, málokto sa spýtal: Moment, čo to vlastne vyrábame? Zbrane? A na čo tie zbrane budú? Kam to všetko povedie? Lebo viete, jedna vec je najesť sa, a druhá vec premýšľať. Kým sú ľudia hladní, nemajú dôvod premýšľať.“
Majstri hororu evidentne nachádzajú nekonečné témy, keď sa zamyslia nad možnosťami mozgu.
„Sú to všetko ľahko vysvetliteľné a zároveň veľmi ťažko vysvetliteľné veci. Keď sa dnes pozeráme na zábery Hitlera, vidíme v nich smiešneho šaša, polointeligentného debila, lenže v tom čase sa ľuďom javil úplne inak. Verili mu aj továrnici, bankári, od ktorých dostával peniaze, a ženy plakali, keď sa na neho pozerali. Zažil to aj môj otec, keď raz zašiel do nemeckého obchodíku v mojom rodnom Kežmarku. Vstúpili doň tri ženy a celé fascinované sa pozerali na Hitlerov obrázok, ktorý tam bol zavesený. Vraveli si: pozri, aký má dobrosrdečný pohľad! Pohľad mohol mať hocijaký, akurát nie dobrosrdečný. Lenže ony si do neho zrejme projektovali svoje túžby.“
Kam vás vedú úvahy o pôvode zla? To je tiež jedna večná otázka.
„To vyriešené nemám, ak, tak len čiastočne. A asi v tom duchu, že zlo nepochádza z nadprirodzených vecí, z diabla ani z ničoho podobného. Zlo je ľudská vlastnosť a dá sa v určitom čase, situácii a určitým spôsobom vyvolať. Videli sme to aj v Juhoslávii, aj v Severnom Írsku. Hoci tam ľudia žili v pevnom manželskom alebo kamarátskom zväzku, zrazu medzi nimi vybuchla zlosť stará desať, sto alebo aj tisíc rokov.“
Aj vy sám ste zažili čosi podobné?
„Zažil som to v čase, keď sa rozdeľovalo Československo. Nakrúcal som so štábom Čechov i Slovákov, a jednu z hlavných úloh hral Nemec. On na pár týždňov musel odísť a keď sa vrátil, pýtal sa: Čo sa stalo? Niečo sa medzi vami stalo, zrazu cítim akúsi priepasť! Vravím mu, tu sa práve oddeľuje Slovensko od Čiech a ľudia si pri tom všeličo vymýšľajú... Aj môj najlepší priateľ mi z ničoho nič začal rozprávať o tom, ako nás Česi prenasledovali. Čo blbneš, zháčil som sa, veď my obaja sme študovali v Prahe! Mne, Jurajovi Herzovi, ešte nikdy nikto nenadával, že som Slovák! Samozrejme, boli tu aj takí - a môžeme pokojne povedať, že to boli mečiarovci - čo mali záujem vzbudiť v nás nenávisť. Našťastie, nestalo sa to. A považujem to za ozaj výnimočnú udalosť.“
Keď som sa druhýkrát ženil, moja manželka Tereza ukázala svojmu otcovi deň pred svadbou Spaľovača mŕtvol. Keď to videl, spýtal sa jej: Nechceš si to ešte rozmyslieť?
Už aj deti sa stretávajú s násilím, pretože čítajú ľudové rozprávky plné násilia. Prečo sú vlastne také kruté?
„Áno, rozprávky majú v sebe strašné zlo. Zoberme si len Červenú čiapočku, našu najznámejšiu rozprávku, príbeh o vlkovi, ktorý zožerie babičku... Keď si to tak rozoberám, rozmýšľam, či tie rozprávky boli naozaj určené pre deti. Neboli to len príbehy, ktoré si pôvodne rozprávali dospelí večer pri ohni? Neviem. Ale pravda je, že ja sám som mal najradšej tie najkrutejšie.“
Aj viete prečo?
„Fascinovali ma. Čítal som aj menej známe, všelijaké orientálne, alebo Hauffove nemecké, pamätám si na jednu o odseknutej ruke. Bolo mi pri nich príjemne.“
Lebo ste ich čítali v bezpečí?
„Áno. Ale poviem vám jednu zaujímavú vec. Robil sa výskum, ako horory pôsobia na ľudí - divákov v kine pripútali ku kardiogramu a pozorovali ich. Očakávali by ste, že im niektoré scény mohli privolať aj infarkt. Omyl. Hoci sa navonok báli, srdce im tĺklo úplne v poriadku. Pretože oni v podvedomí vedeli, že je to len film. Rozprávka. A nijako sa ich to zdravotne nedotklo.“
Veď keď je najhoršie, diváci si môžu predstaviť filmový štáb a to, ako sa pri nakrúcaní dobre zabával.
„Alebo môžu zavrieť oči.“
Prečo vám vyhovuje hororový žáner? Témam, ktoré si vyberáte, by vyhovovala aj dráma.
„Už veľa ráz som bol na festivale hororových filmov, trikrát som sedel aj v porote. Takže som už veľakrát zažil, ako ľudia tlieskajú pri najkrutejších scénach. Majú skrátka radosť, že vidia čosi, čo je dobre urobené. Ja mám radosť tiež, keď vidím, ako pri mojom filme beží ľuďom mráz po chrbte, keď sa boja, jednoducho, keď preukážu nejaký cit. Samozrejme, mal som radosť aj vtedy, keď sa smiali pri komédii Holky z porcelánu.“
Zľakli ste sa niekedy pri práci aj samého seba?
„Ja? Samého seba nie. Keď píšem, bavím sa, hneď to aj idem ukázať svojej žene a vravím jej: pozri, vymyslel som toto! Viem, že by to malo pôsobiť desivo a strašidelne, ale ja som spokojný a mám radosť.“
Nedesí vás, aké hrôzy vie filmársky mozog vymyslieť?
„Mňa to nedesí, no je pravda, že keď som sa druhýkrát ženil, moja manželka Tereza ukázala svojmu otcovi deň pred svadbou Spaľovača mŕtvol. Keď to videl, spýtal sa jej: Nechceš si to ešte rozmyslieť? Ten film spájal so mnou, hoci ja som ho len zrežíroval a spolu s Ladislavom Fuksom napísal.“
Prečo ľudia pri hororoch rozsvecujú svetlá?
„Rozsvecujú? Neviem, ja ich zhasínam! Zhasínam - a moja žena hneď protestuje. Keď si pustím horor a ona z vedľajšej izby počuje hudbu pri úvodných titulkoch, už kričí: Na toto sa ja dívať nebudem! Už tá hudba v nej vyvoláva strach a ja jej musím sľúbiť, že s ňou budem chodiť na záchod. No, sú rôzne druhy ľudí. Keby sa hrala romantická komédia, to by som šiel na záchod ja a musel by som sa tam vyvracať. Snažím sa ženu prehovárať, poď, dáme si radšej triler! Keď si pustíš romantickú komédiu, budem si musieť ísť čítať – nejakú hororovú knižku.“
Spomínali ste, že radi chodíte na hororové festivaly. Aké je tam publikum?
„Tam chodia samí nadšenci. Čím väčšiu hrôzu vidia, tým väčšiu radosť majú, tým viac sa vybúria. Na miesto prichádzajú aj maskéri z Ameriky, takže ak majú ľudia čas a trpezlivosť, o niekoľko hodín sa z nich stanú neuveriteľné postavy zo science fiction. Ešte aj šofér, čo vás vezie do mesta, má prestrelenú hlavu.“
Chodíte na také festivaly špeciálne oblečený?
„To zas nie, ale rád sa prizerám na tú zábavu okolo. Keď sa zjaví mesiac, všetci začnú zavýjať ako vlci. Keď sa objavia zatvorené dvere, všetci kričia: otvoriť! A keď niekto vstane, že ide na záchod, všetci kričia: okamžite sadnúť! Keď niekomu rozbijú hlavu a jeho mozog sa celý roztriešti, celé kino nadšene tlieska!“
A ako prejavuje nespokojnosť?
„Nespokojnosť som ešte nezažil. Nedávno som videl jeden zaujímavý americký film. Televízny štáb v ňom nakrúcal reportáž o nočných zamestnancoch. O hasičoch, čo raz musia vyslobodiť mačku zo stromu, inokedy uhasiť oheň a nikdy nevedia, čo ich vlastne najbližšiu noc čaká. Raz im zavolali z jedného domu, že sa tam nejaká žena zbláznila a pár ľudí už pohrýzla. Vybrala sa tam aj federálna vláda, dom uzavrela a celý obalila igelitom, pretože zistila, že tá žena šíri infekciu, že všetci uhryznutí ľudia sú šialení a ostatných uštvú na smrť. Končí sa to tým, že všetci v tom dome zomrú, aj kameraman, a jeho kamera padne do rúry. Niet nikoho, kto by viac nakrúcal. No nie je to radosť?“
Keď filmári nakrúcajú o takých nadprirodzených javoch, nie je im ľúto, že to v skutočnosti nie je možné? Nechce sa im v to aspoň veriť?
„Nie. Pri nakrúcaní majú len obrovskú radosť. Viera s tým nemá čo robiť.“
