FOTO – SFÚ
Tento film z roku 1972 patrí medzi majsterštuky slovenskej kinematografie. Hneď po uvedení na zimnom festivale pracujúcich putoval takmer na dvadsať rokov do trezoru. Normalizátori veľmi jasne vycítili významové jadro umeleckej výpovede scenáristu Vincenta Šikulu a režiséra Eliáša Havettu aj napriek zdanlivej bezzubosti historickej témy. V poňatí oboch zaklínačov imperfekta sa rozprávačstvo stalo spôsobom humanizácie sveta v čase zlyhávania odcudzených spoločenských inštitúcií – ako sa to dialo aj v aktuálnej prítomnosti sedemdesiatych rokov.
Obaja autori si porozumeli vo filozofickom princípe odmietajúcom ideologicky manipulovateľný obraz veľkých dejín a obrátili sa k osobnostným zážitkom uchovaným v pamäti účastníkov prvej svetovej vojny. V ich krutej prítomnosti neexistujú žiadne ušľachtilé ideály. Z bývalých „hrdinov“ sa stali invalidní veteráni a bezprizorní tuláci, ktorí putujú po svete podľa kalendára cirkevných sviatkov a jarmokov, a mátožne sa pokúšajú nájsť svoje miesto v živote.
Filmové rozprávanie vychádza zo Šikulovej novely Nebýva na každom vŕšku hostinec z roku 1966, ktorá je inšpirovaná voľnosťou hudobnej kompozície. Aj Havetta zdôrazňuje dôležitosť tvaru a experimentuje. Opätovným výrazom holdu nemej kinematografii sú odkazy na jej štylistické postupy. Gesamtkunstwerk všetkých výrazových zložiek geniálne podporuje hudba Zdeňka Lišku, kamera Doda Šimončiča a výborné herecké výkony – Lotar Radványi, Vladimír Kostovič, Žofia Martišová.
Protagonistami príbehu sú tuláci Hejgeš a Krujbel, hrdinovia opojení sebazničujúcou rozprávačskou vášňou. V tom sú podobní Havettovi a Šikulovi, ktorí akoby nám vraveli: reinkarnácia dávno minulých dejov síce nedokáže spasiť svet, ale dokáže sprítomniť dávne strasti i slasti a cez ne znovu roztočiť koleso osudu s nevyhnutnosťou i náhodami určujúcimi striedajúce sa polohy hore a dolu. Balans života ako memento pokory a ľudskej relativity.
Autor: JELENA PAŠTÉKOVÁ(Autorka je filmová historička. Písané pre Film.sk a SME)
