Dokazuje to v nedávnom vydaní aj šesť brilantných textov ďalšieho verného, Ivana Kadlečíka, ktoré sú poctou Tatarkovi. „Kde som bol, kde sme všetci - až na malé výnimky - boli, keď ho obkľučovali osamelé temnoty, keď bol poviazaný do tuhých povrazov úzkosti a duša kdesi na okraji vyobcovaná skučala," pýta sa Kadlečík. A na inom mieste zasa zdôrazňuje, že za Tatarku sa treba postaviť aj dnes, keď sa spochybňuje jeho disidentstvo, a jeho pátos, emocionalita, vrúcnosť a zaujatosť sa považujú za nemoderný gýč. A tiež, keď sa jeho dielo nedostáva adekvátne na svetlo.
Hoci sa práve v tomto roku podarilo vydať tri Tatarkove knihy, dlh zostáva stále veľký. Potvrdzuje to aj redakčný bonus tohto tatarkovského bloku, ktorým je ukážka z jeho knihy Sám proti noci.
„Vtrhly tanky dělat své pořádky do našeho nepořádku. Mne, Slzičku, idiota, na ramena zvedla mládež: Promluv, promluv. Na magnetofonových páscích je dosud zachováno, co jsem říkal... Nesvaluji vinu na Rusy nebo na Sověty. Ti a ti generálové, ti a ti papaláši jsou za to odpovědni, že zmrzačili mou Republiku, z občanů udělali poskoky. Když jsem to říkal, měli mé zabít (jak jsem si přál), když už mne tehdy nezabili, odsoudili mě k utrpení, pomalému hynutí."
Áno, čeština (to neprekáža), veď kniha vyšla v roku 1984 v českom exilovom vydavateľstve Arkýř. No prekáža, a veľmi, že pôvodný slovenský text sa ani po štvrťstoročí nepodarilo na Slovensku vydať... Ako vraví Kadlečík, mŕtvy básnik nepotrebuje už nás - my ho potrebujeme.
