Boli ste scenáristom federálnej SuperStar. Šou sa skončila, ako vnímate, že je šichta za vami?
Ku koncu som už pomaly odratúval dni. A hovoril som si - už len štyria, už len traja, už len dvaja. SuperStar je veľká mašina. Nevedel som úplne presne, do čoho idem. Časovo aj psychicky to bola veľká záťaž, ale inak obrovská skúsenosť.
V čom vlastne spočíva práca scenáristu pri takých skúsených moderátoroch, akými sú Adela Banášová a Leoš Mareš?
Večer musí mať hlavu a pätu, tému, motív, musíme ho do niečoho zabaliť. Od toho sa odvíjajú scénické záležitosti, technika, hostia. Tu nejde o to, aby hovorili slovo po slove moje texty. Mal som zdvojenú funkciu, čo milujem, bol som nielen scenárista, ale aj druhý režisér. Rozhodnutie, že obidve televízie do toho idú, padlo tri týždne pred prvým castingom. To bolo neskutočne málo času a kolos sa rozbehol veľmi rýchlo. S Petrom Nuňézom sme si rozdelili úlohy, boli sme dve nezávislé jednotky. Počas castingu som robil s Adelou a Leošom moderátorské vstupy. Po castingoch začala v lete strižňa. Spracovávali sme hodiny materiálu.
Čo by sa stalo, keby ste to nestihli?
Niečo by sme tam vedeli dať, ale ak by sme to nestihli, neboli by sme s tým spokojní. Stále sme to prerábali a prerábali. Nakoniec to bolo tak, že vo štvrtok viezli do Prahy kazetu, ktorá sa vysielala v piatok. Potom prišli živé prenosy - to ma všetci utešovali, že to bude pokojnejšie. Ukázalo sa, že nič také nehrozí. Mal som na starosti dokrútky a písanie scenárov. Medzitým bolo niekoľko menších akcií, ktoré som pripravoval ako scenárista či režisér - Cena Tatra banky, Úsmev ako dar, priebežne Partičku. Od septembra som nemal jediný voľný deň. Ani cez víkend.
Nie je to frustrujúce? Nehrozí, že si raz v budúcnosti poviete - radšej keby som sa venoval deťom a úplne by mi stačil aj menší dom?
Rád robím veľa vecí, mám to v povahe. Nie je to pre peniaze. Neviem odmietnuť dobré ponuky ako SuperStar. Na druhej strane, Partičku som si sám vymyslel aj zrealizoval. No a tie menšie veci som mal dohodnuté už rok a potom prišlo všetko naraz. To sa nedá predpokladať. Čo viem predpokladať, je, že v januári a februári zatiaľ nemám do čoho kopnúť, takže to voľno si nakoniec vyberiem. Ale faktom je, že rodinu ťahá manželka, ja sa pridám, len keď je možnosť.
Ľudia, ktorí žijú takto, môžu očakávať zdravotné problémy. Nebojíte sa?
Dôležité je, že nie som stresman. Volajú ma salámista. Stres necítim ani pred premiérou, viem, že je to len predstavenie, ktoré sa za dve hodiny skončí a keď to nevyjde, zajtra mám reparát. Ale hlavne, načo sa tým zaoberať dopredu?
Hovoríte, že v SuperStar sa veľa vecí robilo na poslednú chvíľu. Občas to bolo vidno. Opakovali sa tie isté dokrútky, tie iste otázky a odpovede. Je také ťažké vymyslieť niečo nové?
Nemám dojem, že by sme sa opakovali, aj keď, samozrejme, môj pocit nie je rozhodujúci. Vymyslieť niečo originálne je vždy zložitejšie ako ísť po vychodenom chodníku.
Ako ovplyvnilo vašu prácu to, že z programu pre väčšinového diváka sa stal vďaka priemernému veku účinkujúcich program pre deti? Také decká nedokážu napríklad udržať konverzáciu s moderátormi, nerozumeli otázkam a nemali čo povedať.
Od 12 do 52 rokov bola sledovanosť v priemere okolo 60 percent, takže o programe pre deti nemôže byť reč. A decká? Tie boli skvelé. Niekedy reagovali oveľa dospelejšie, ako sme v normálnom živote schopní reagovať my.
Momentálne sa venujete skôr scenáristike a réžii. Nie je vám ľúto za herectvom?
Som rozpoltená duša. Herectvo ma baví, je pre mňa veľmi osviežujúce, stále k nemu inklinujem a ak sa dá, vraciam sa k nemu, veď aj Partička je vlastne divadelný projekt. Uvoľnenie cítim aj pri dabingu. Prídem, nemusím rozmýšľať, hrám.
Bola Partička vedomá navigácia k čistej zábave? Nechýba vám tvrdá satira?
To viete, že chýba. Ale takto to vypálilo, nekalkulujem s vecami dopredu a strategicky. Keď sme robili posledné S.O.S., už som vedel, že musíme ísť inde. Vytvoril som štyri produkty, ktoré som ponúkol Markíze, a až ten piaty mi zobrali. Prispela k tomu, paradoxne, aj kríza. Skečový program ako S.O.S., aj keď to tak nevyzerá, je oproti Partičke relatívne drahý.
Improvizácia raz vyjde lepšie a raz horšie. Nebojíte sa, že pri Partičke to niekedy skrátka nevyjde?
Petra Polnišová a Lukáš Latinák, Roman Pomajbo, Ďuro Kemka, Majo Miezga, Robo Jakab a Kristína Tóthová sú veľkí profesionáli a skôr sa niekedy zľaknú tí, ktorých voláme hosťovať. Nerozumiem tomu. Keby mňa zavolali do takéhoto typu programu, neváhal by som. Niekedy netreba veľmi vymýšľať a vždy treba chodiť cez oheň. Je to aj o špecifickej energii, ktorá medzi nami vzniká.
Hovoríte o energiách, je to nevyhnutný predpoklad toho, čo robíte?
Áno, a ešte z toho musím mať radosť. Klopem si na čelo, že robím veci, ktoré ma bavia. A nikdy som nemusel byť v zamestnaneckom pomere. Aj SuperStar ma bavila od začiatku až do konca, aj keď šomrem. Kým som spoznal svoju ženu, bolo mi všetko jedno. Bavilo ma žúrovať. Potom som sa radikálne zmenil. Ale chcem, aby ma to, čo robím, bavilo. To, že sa rád bavím, sa nezmenilo.
Momentálne biedu netriete, ale sú ťažké časy a stať sa môže všeličo. Ste pripravený na možnosť, že by ste museli žiť skromnejšie?
Nemyslím si, že žijem neskromne. Neulietavam. Jediná radosť, ktorú som si dožičil, je nový klavír, na ktorom sa učím hrať. A veľmi sa z neho teším. A navyše mám skromnú ženu, ktorá ma zreže, aj keď mi napadne úplná hovadina, čo sa občas pritrafí, to musím priznať. Nikdy som neuvažoval, že by som sa dostal do krízy. A ak sa to stane, budem to riešiť.
Zameraním, dravosťou a pracovitosťou mi pripomínate Andyho Krausa.
Andy je šikovnejší ako ja. Vie, čo chce mainstreamový divák. To ja netuším. Triafam a buď trafím, alebo nie. Pri veľkých programoch ešte viem, že keď oslovím napríklad Karla Gotta, tak to zafunguje, lebo to je jednoduchá matematika. Ale do ostatných vecí idem intuitívne. Andy má na to čuch.
Vyskúšali by ste si aj „naozajstný" seriál?
Rád. A možno si aj vyskúšam, ale nechcem hovoriť dopredu. Veci zo života ma lákajú, sitcom ma až tak neoslovuje.
Na Slovensku sa opatrne rodí tradícia stand-up comedy, teda sólových bavičov. Tento fenomén vás nepriťahuje?
Už dávnejšie som chcel so stand-up comedy pracovať, ale trochu inak, dať tomu kabaretnú formu. Predsa len, je 21. storočie. To už nie je tak, že „príď a povedz príbeh", ale ten príbeh musí byť vystavaný, to je bohužiaľ kalkulácia. Eddy Murphy má šou, kde stojí sám a hodinu a pol rozpráva. Tak, že sa idete pocikať od smiechu a nerozumiete, ako to ten chlap robí. Ale za tým programom je štyridsať profesionálov. Je to do detailu vymyslené. Pri štrajku scenáristov pred troma rokmi boli ako prvé stiahnuté televízne talkshow. Nemal ich kto písať. To je dôkaz, že ich nerobia hviezdy, ale ľudia, čo sú za nimi.
Vy ste zase za prípravou televízneho Silvestra. Pozerali ste ako dieťa podobné galaprogramy? Sú dnes v Čechách a na Slovensku takí baviči, ako boli Menšík, Krajíček, Dvořák, Bohdalová? Čo chce dnešný divák vlastne vidieť?
Miloval som ich. Aj u nás, na ORF, ale aj v maďarskej televízii. Myslím, že Včera, dnes a zítra bol v silvestrovskom programe a to mi teda utkvelo v pamäti. A či sú dnes osobnosti takého formátu? To sa ukáže asi až neskôr, s odstupom času. A čo chce vlastne divák vidieť, to sa snažím zistiť už osem rokov. Niekedy mám pocit, že viem, a znova ma prekvapí a potom zistím, že o tom nemám ani šajnu.
Nebavilo by vás robiť politickú satiru?
Podnecuje ma k tomu veľa ľudí a nebránim sa tomu, ale nie som si istý, či je záujem a či by to chcela nejaká televízia vysielať.
Percentá potenciálnych voličov nepustia, však?
Ktovie, aj Mečiar mal veľa percent, a Markovičova šou bola úspešná.
Čo podľa vás znamenala táto dekáda pre Slovensko?
Nedávno som sa rozprával s jedným bohatým človekom. Ten hovoril, že v tejto dekáde sa skončilo to divoké westernové obdobie a ďalšie westernové obdobie sa zasa začína. Nie je tu dobrá nálada a vychádza to z politiky.
Autor: Marián Jaslovský
