Škoda lásky je v poradí jedenástou knihou Petra Šabacha. Je to ďalší kamienok do mozaiky, ktorú tento populárny český spisovateľ postupne buduje, totiž súčasť obrazu pražskej štvrte Dejvice a ešte presnejšie, časti zvanej Hanspaulka.
Tu sa skrýva celý jeden malý vesmír, ktorý je priestorom konfliktu starého sveta podloženého tradíciou prvej republiky s novým svetom stádovitého proletárskeho kolektivizmu. Pritom jedno i druhé pochádza z toho istého prostredia: poctivci a udavači, bigbiťáci a svine tu žijú vedľa seba.
Šabachove postavy vlastne ani nemusia opustiť Hanspaulku, prípadne Prahu. A my naopak: ani nemusíme navštíviť Dejvice, aby sme sa cez bizarné postavy dozvedeli viac o univerzálnosti jednoduchých ľudských právd.
Šabachov človek intenzívne nástojí na hodnotách, ktoré považuje za stabilné a ktoré mu symbolizujú vzburu proti konvencii. Nejde mu o revolúciu, ale o malé osobné revolty, obranu svojrázneho miniúzemia, ktoré tvaruje svojich obyvateľov, ale ktoré tvarujú aj jeho obyvatelia.
Autor má akúsi hrabalovskú tendenciu „pábenia" a mýtizovania postáv, prostredia a príbehov, súčasne však neplytvá slovami. Základným spôsobom rozprávania je irónia a napriek množstvám vypitého alkoholu triezvy odstup. Postavy nebojujú s osudom ani s dejinami - oni len trvajú na svojom, bránia si malé ľudské slobody. Nepotrebujú veľké idey: stačí im život v súlade s tým, čo si myslia, že je správne. Aj keď sú ľuďmi bez historických ambícií, to ešte neznamená, že nežijú v nejakom období, resp. tým obdobím.
Šabach nemá dôvod - a ani nechce - svojich hrdinov nejako ľutovať, jeho úmyslom je priblížiť sa k nim až na dreň a podať tak správu o ich jednoduchej ľudskosti, nezložitom životnom pocite, ale súčasne aj o sile, s akou si bránia svoje tradičné územie.
V nových poviedkach je cez veselie zreteľne hmatateľný aj vážnejší kontext. Ide predovšetkým o udavačstvo, ktoré tu však nemá ideologické dôvody, je iba dôsledkom závisti a pomstychtivosti. Dôležitý, aj keď výraznejšie nerozvíjaný, je aj generačný motív: bigbiťáci starnú a bez toho, aby si to všimli, stávajú sa takými, akí byť nechceli: netolerantní ľudia, ktorých si už takmer nik neváži. Dnes predsa každý môže počúvať, čo chce, koho chce, ako chce, kedy chce.
Autor: Igor Otčenáš
