Kruté poznanie o samote

Záver roka priniesol zúročenie celoročnej Uhlárovej práce. Koncom novembra premiéroval s trnavským Diskom inscenáciu Ponor, deň pred Vianocami malo v divadelnom štúdiu jeho trnavského súboru pohostinné premiérové predstavenie bratislavské divadlo STOKA s Únikom a predposledný deň roka sa predviedli v tom istom priestore opäť členovia divadelného súboru Disk v Trnave.

Po Výhlade, Plazení a Nádychu - dopĺňajú Diskári uhlárovskú databázu svojich predstavení tohtoročným Ponorom a Dopadom, čo vo významovom kontexte prináša istú logiku pocitových a tematických posunov vo vnímaní a reflektovaní sveta.

Základnou premisou úvodnej situácie (Franklin) je téza o tom, že napriek chudobe a kríze, môže byť človek spokojný, ked má možnosť zmeniť tým druhým, neštastným, pohľad na svet.

Pravda o izolácii

Vnútorná realita postáv dalších výstupov však napriek vonkajškovej manifestácii spokojnosti, pohody a sebavedomia (15 minút slávy) postupne odkrýva vnútornú nerozhodnosť a obyčajný ľudský strach meniť
zabehané stereotypy (Monika a Betka) a vystúpiť spoza bariéry ochrannej škrupinky, ktorá nás nielen chráni, ale aj izoluje od sveta ľudských interakcií, kontaktov i lásky tam vonku.

Veselé, bizarné i zámerne povrchné repové čísla v podaní mužskej časti súboru, moderný tanček a výstup v prasiatkovských papučkách ci ľudová pesnička a zosúčasnené ľudové odrhovačky tvoria akési rytmické
rámcovanie dalším, pocitovo čistým a ľudsky otvoreným situáciám, v ktorých sa divák ponára stále hlbšie do vnútorného sveta postáv.

V ňom sa zračí naša neschopnosť počúvat a vnímať sa navzájom, ľudská predpojatosť a hystéria, vytváranie si názoru na ludí a situácie bez ich poznania (Diskusia), bezmocné akceptovanie silnejšieho bez schopnosti ohradenia sa (Druhák Dano), únik do inej reality (Harry Potter), či ventilovanie vnútorného napätia fyzickou brutalitou (Na keho kukáš/).

To všetko sú okamihy, ktoré nás stále viac ťahajú ku dnu našej samoty a vnútornej izolácie.

Tvor spoločenský?

Napriek neumŕtveným túžbam po blízkosti, napriek odhodlaniu nevzdať sa lásky (Non, je ne regrette rien), napriek
lomcujúcim sexuálnym pudom a drásajúcej potrebe po ľudskom dotyku (Je T'Aime Moi Non Plus), ostáva v Dopade človek sám so svojou osamelosťou a nenaplnenými túžbami.

Samota sa javí ako údel (Máš frajerku?) a spolu s ňou prichádza obava zo smrti a z toho, čo bude potom (Ako je to po smrti). Inscenácia Dopad je kruto úprimnou pravdou o samote, napriek tomu, že človek je tvor spoločenský. Určite bude zaujímavé sledovať, s akou výpovedou sa prihlási Uhlárov hrdina po tom, keď sa po dopade odrazí a či bude toho schopný.