Svoje fotografie vydala JULIA CALFEE knižne (s predslovom Miloša Formana) a do 15. februára ich vystavuje aj v pražskom Centre súčasného umenia DOX v súvislosti s výstavou Prízraky bohémy. Niekoľko snímok je natoľko provokatívnych, že museli byť oddelené panelom s výstrahou a povolením vstupu len osobám nad osemnásť rokov. Calfee bola aj pri zrušení bohémskeho charakteru hotela pred dvoma rokmi. Ale tvrdí, že tam stále žije anjel.
Kedy ste prvý raz počuli o hoteli Chelsea?
„Opustila som Spojené štáty, keď som mala sedemnásť rokov a študovala som vo Francúzsku a v Španielsku. Možno som o hoteli počula, ale rozhodne to pre mňa nebolo nič dôležité. Potom som odišla fotiť do Mongolska a môj americký vydavateľ usporiadal krst knihy o Mongolsku. V New Yorku, kam som mala prísť na niekoľko týždňov pripraviť výstavu, som hľadala hotel, ktorý by bol v centre a nebol príliš drahý. Tak som sa o Chelsea dozvedela a vstúpila doň."
Aké to bolo?
„Bolo to v piatok predpoludním, ubytovala som sa, zložila knihy, batožinu, urobila v izbe trochu neporiadok. Prišla chyžná a ja som sa jej ospravedlnila za tie porozhadzované veci. Pozrela sa na mňa dosť nechápavo, v hoteli už videla neporiadok iného kalibru, žili tam narkomani, umelci, homosexuáli, občas tam niekto spáchal samovraždu. Opýtala som sa jej, akí ľudia tam bývajú."
Čo odpovedala?
„Že na ôsmom poschodí býva anjel. Nádherný anjel, ktorý si každý deň mení šaty a chodí bosý. Bolo mi jasné, že musím prísť na to, kde som sa ocitla. Ďalší deň ráno som išla behať do Central Parku a čakala som na výťah. Ten sa otvoril a objavili sa dve príšery, oveľa vyššie než som ja, nahé okrem malých prúžkov okolo toho najintímnejšieho. Boli to nádherné kreatúry, nikdy predtým som nič také nevidela, a to som v Mongolsku videla mnoho šamanov, nomádov a podivných postavičiek. Toto bolo podobné, len to nebolo v pustatine, ale v centre New Yorku."
Hovorili ste s nimi?
„Začala som strašne kričať. Tí ľudia alebo čo to boli, sa začali po mne opičiť a nakoniec sme išli výťahom spolu."
A tak ste sa o hotel začali zaujímať...
„Áno. Vrátila som sa do Európy, ale o pol roka, teda v roku 2002, som bola späť v Chelsea, vedela som, že tam chcem fotiť. Pracujem s veľmi kontrastným filmom, s prirodzeným svetlom, zásadne bez blesku, a práve hotel Chelsea bol pre mňa úžasný - nielen tým, aké fascinujúce stvorenia tam žili, ale i svetelnými podmienkami, atmosférou chodieb a izieb. Od Stanleyho Barda som dostala povolenie fotiť."
Kto je Stanley Bard?
„Syn pôvodného majiteľa hotela, ktorý ho vedie a ktorý tam priviedol Miloša Formana, Boba Dylana či Janis Joplinovú v čase, keď ešte nič neznamenali. Stanley má akési tretie oko, ktorým posudzuje ľudí, u niektorých si je istý, že majú obrovský tvorivý potenciál. Do hotela prichádzali právnici či lekári, ktorí mali peniaze a chceli tam žiť. Mohli ponúkať aj tisíce dolárov za mesiac, ale Stanley ich odmietal. Vyberal si kreatívnych ľudí, ktorým dovolil v hoteli trvale bývať a ktorí nemuseli platiť nájom. Ja som testom jeho tretieho oka prešla a mohla som zostať, len som si nemohla vybrať izbu."
Prečo?
„Neviem, nikdy som nepochopila, čo sa mu odohráva v hlave. Vybral mi izbu s kozubom a krásnym výhľadom. Pre Stanleyho bolo podstatné, kto v tej izbe žil predo mnou. Bola som len jeden diel skladačky. Každá izba mala svoju históriu a Stanley na nej sústavne pracoval. V mojej izbe býval predo mnou spisovateľ Thomas Wolfe."
Ako hotel fungoval? Naozaj nebolo treba mať peniaze?
„Bol založený v roku 1884, stojí naproti opere a jeho steny museli byť veľmi silné, lebo v ňom vtedy žilo veľa muzikantov, ktorí sa nemohli navzájom rušiť. Počas prvej svetovej vojny bol hotel luxusný, vo foyeri boli palmy, slečny z vyššej spoločnosti tam odpočívali po nákupoch. Medzi vojnami hotel upadal. Ale pretože je len kúsok od prístavu, kam prišiel Stanleyho otec a hotel kúpil, začal slúžiť ako miesto stretávania ľudí, ktorí utiekli pred koncentračnými tábormi. Vtedy sa začala rodiť tá pravá história hotela a jeho spojenie s bohémou. V Chelsea bývali dva druhy ľudí. Jedni, ktorí prichádzali len na noc, tí platili. Druhí, ktorí prešli testom majiteľa, tu mohli žiť bez ohľadu na to, ako vyzerali a čo robili. Boli zvláštni a nikdy neboli normálni. Niekto z nich niekedy platil, niekto vôbec. Bolo bežné platiť nájom obrazom. Jasper Jones namaľoval Stanleymu obraz, ktorý by sa v Sotheby's predal za desať miliónov dolárov."
To znie až idylicky.
„Vznikla tam hotelová zmes podivnosti, krásy a zvrátenosti. Ale, samozrejme, že vznikali aj konflikty. Skoro stále. Keď sa k sebe dostanú také individuality, aké v hoteli žili, nemohlo sa to obísť bez problémov. Žilo sa tam veľmi otvorene, neustále prebiehali nejaké drámy. Drogy sa brali priamo na chodbách, to bolo peklo."
Aký príbeh z hotela bol pre vás najviac fascinujúci?
„Vypočula som si ich a vyfotila stovky. Na siedmom poschodí napríklad býval Rose Wood. Nikdy som nezistila, či to bol on, alebo ona. Žil tromi životmi, jeho izba bola prerobená na meditačnú miestnosť, kde každý večer meditoval a cvičil jogu. Počas dňa bol stolárom, mal dokonca obchod, akoby žil úplne usporiadaný život. A v noci vystupoval v jednom brooklynskom striptízovom klube ako homosexuálny tanečník. Bol veľmi provokatívny a eroticky otvorený. Keď niekto robí striptíz, môže byť aj kňazom, ako som zistila, môže mať akýkoľvek paralelný život."
V tom čase už boli z hotela preč všetky hviezdy.
„Myslíte na to, že som nestretávala na chodbe Andyho Warhola?
To nikto neriešil. V čase, keď tam žil, polihovali zdrogovaní ľudia priamo na chodbách, potom už len v izbách. Kým hotel nemusel opustiť Stanley Bard, jeho duch sa nezmenil. Keď sa slávni z hotela stali skutočne slávnymi, kúpili si vlastné veľké domy. Ale vracali sa tam, keď mali osobnú krízu. Napríklad Arthur Miller tam prišiel so svojou ženou, lebo veril, že tam sa jej podarí otehotnieť. Jeden z mojich priateľov je gay, ale dlho to tajil pred svojou ženou. Potom to priznal, ona ho vyhodila a on sa nasťahoval do Chelsea, lebo vedel, že tam bude mať priestor sa spamätať."
Ale napríklad s Formanom ste sa stretli, písal dokonca predslov k vašej fotografickej knihe o hoteli.
„To áno. Miloš v hoteli žil, keď prišiel do Spojených štátov, býval dokonca na rovnakom poschodí ako ja. V čase, keď som tam fotila, išiel raz okolo a chcel sa pozrieť dovnútra. Tak sme sa zoznámili. Rovnako ako mňa ho duch hotela očaril, ale tu zažil skutočnú bohému."
V roku 2007 Stanley Bard v Chelsea skončil. Čo sa stalo?
„Zo dňa na deň nastúpil nový manažment a od všetkých hostí chcel odrazu nájom. Väčšina z nich musela odísť, pretože práve nemali peniaze. Takže odrazu bol hotel plný nahnevaných a agresívnych ľudí. Stanley svojich hostí chránil a teraz oni chceli chrániť jeho. Odohralo sa tam veľa potýčok, v hoteli dokonca vybuchlo niekoľko domácky vyrobených zápalných bômb. Bolo mnoho zranených. Všetci sme verili, že duch hotela Chelsea môže pokračovať, ale naozaj sa to skončilo."
To sa nikto za hotel nepostavil?
„Ale áno. Lenže podľa zákona bolo všetko v poriadku. Ako chcete brániť podivné existencie, ktoré neplatia nájom? Predtým síce bývali v hoteli zmätky, ale teraz nastal vojnový stav, veľa obyvateľov muselo ísť na súd."
Dokážete vyjadriť, čím bol duch hotela Chelsea taký fascinujúci?
„Bolo to útočisko, kam ľudia mohli prísť, keď boli v depresii, a mohli sa spamätať, znovu sa nadýchnuť a potom sa vrátiť do skutočného sveta. Bola to neskutočná oáza, kde možno žili i nadprirodzené bytosti. Určite aj ten anjel na ôsmom poschodí."
Autor: Klára Kubíčková
